Divadlo Kultúra & umenie

Robert Pakan o šiestom ročníku Drama Queer 2018

Pavel Chodúr

Titulne Foto: Wayne Lee

Tohtoročný Drama Queer bude v poradí už šiestym ročníkom tohto festivalu. Aké sú vylepšenia oproti predchádzajúcim ročníkom? Na čo sa môžeme tešiť?

Tentokrát sa nám festival veľmi rozrástol. Okrem A4, hosťujeme divadlá aj na ďalších scénach v Bratislave a dokonca aj na prvej slovenskej divadelnej scéne a to v Slovenskom národnom divadle. Festival sa tiež presunul z Novembra na október a predchádza mu Filmový festival inakosti. Kvalita predstavení sa určite zlepšila a tiež jednoliatosť hlavnej dramaturgickej línie sa tento rok mimoriadne vydarila.

 Festival sa otvára v SND. Ako sa to podarilo? A ako to vnímate?

Vnímame to ako veľké gesto od Slovenského národného divadla, ktoré nám dovolilo pozvať si Slovenské komorné divadlo Martin s ich hrou Portrét Doriana G. Táto hlavná divadelná ustanovizeň podporuje aj nezávislé festivaly a tiež témy rovnosti a nediskriminácie. Nás to ešte k tomu všetkých posilnilo a dáva nám to nádej pre ešte lepšie ročníky tohto výnimočného festivalu. A to nie je všetko! My sme tento rok dostali aj záštitu od Prezidenta SR!

Priblížte nám zmysel tohto festivalu. Žijeme vo veľmi zvláštnej dobe, ktorá do určitej miery dovoľuje sa vymedziť, povedať si vlastný názor ale zároveň nemá vyriešené základne morálne a ľudské hodnoty, ktoré sú ako keby na ústupe. V čom je tento festival v rámci našej kultúry a nášho morálneho správania prospešný?

V dobe, kedy sa v našej Národnej Rade SR nájde len 31 zo 150 poslancov a poslankýň, ktorí a ktoré zahlasujú za aspoň nejakú formu registrovaného partnerstva,sú toto a jemu podobné podujatia, viac ako nutné. Je potrebné hovoriť o našich životoch, o životoch LGBTI/Q ľudí, lebo akceptácia v našej spoločnosti je ešte stále nízka. Sme komunita, rovnaká ako každá iná, niečím síce špecifická, ale stále rovnaká v prežívaní. O tomto hovoria aj naše predstavenia, o hľadaní identity, o hľadaní seba samého. Týmto predsa prechádzajú všetci ľudia. Zistiť tým kým som a kam smeruje je základná filozofická otázka, ktorú si kladie každý. Queer drama má priestor v divadelnom svete a na kultúrnom Slovensku. Prináša novú optiku v dramatickej a dramaturgickej práci, nové herecké koncepcie a vôbec nové koncepcie inscenančnej práce.

Prečo si myslíte že má ešte stále širšia verejnosť problém s LGTB kultúrou?

Je to celkový trend v istej časti našej spoločnosti, ktorý je protieurópsky, protimigrantský, proti LGBTI, proticigánsky. Tento trend je masívne podporovaný Katolíckou cirkvou a jej predstaviteľmi. Spoločnosť sa nám radikalizuje a extremizuje hlavne v nacionalistickom a pravicovom prúde. Potom určitá časť obyvateľov sa rozhodla, že ide prenášať svoje náboženské presvedčenie do životov ostatných členov a členiek spoločnosti pod rúškom akéjsi ochrany tradičnej rodiny. Týmto ľuďom aj Festival Drama Queer veľmi vadí, lebo podľa ich slov, propaguje akúsi „homosexualizáciu“ a akúsi „dženderideológiu“. Tieto pojmy sú nimi vymyslená a nachádzajú im svoje vlastné definície. Mne neprislúcha bojovať s ich vymyslenými démonmi. Náš festival a aj iné LGBTI/Q podujatia sú tu preto, že oslavujú rozmanitosť a podporujú a obohacujú kultúrny a umelecký život na Slovensku. Nikomu nič nevnucujú a nikoho neobťažujú.

Dnes Váš festival je otvorený širšej verejnosti bez špecifík. Je nejaká hra, ktorá priblíži problémy LGTB kultúry spôsobom, ktorý by aj človeku čo je napríklad v opozícií pomohla zmeniť názor.. Poprípade mu ukázať celý problém z iného pohľadu?

Vyslovene takáto „edukačná“ hra v programe asi nie je. Za takúto hru možno považovať hru Identikit od nášho divadla NOMANTINELS, ktorá by sa dalo povedať, hovorí o problémoch homosexuálneho páru. Ostatné hry majú témy skôr spojené s hľadaním alebo strácaním identity a asi nie na úplné prvú vysvetľujú základné pojmy LGBTI/Q menšiny.

Čo si myslíte, že je najdôležitejší aspekt divadla? Má možnosť ovplyvniť širšiu verejnosť, čo sa týka názorov?

Sloboda a kolektívna pravda. Divadlo vnímam ako najslobodnejšie médium v šírení myšlienok. Tiež ako snúbenie rôznych foriem umení a objektivizácie názoru. Je to menšinová forma šírenia slobodných myšlienok, ale ovplyvňuje širokú verejnosť veľmi značne. Veď sú to práve herci a herečky divadiel, ktorí a ktoré prví a prvé vychádzajú na námestiá a pódiá a štrngajú kľúčami, pri významných spoločenských zmenách. Sú to práve oni a ony, ktorí/é sú spoločenskými elitami.

M. Amsler: Portrét Doriana G, (foto: Braňo Konečný)

Akú hru si rozhodne nenecháte ujsť a prečo?

Rozhodne treba príst na Entropy od Jířího Bartovca 23.10. v a4 a tiež na Talentovaného pán Ripleyho na ďalší deň. Zaujímavé sú aj monodrámy U.R.O.B.O.R.O.S (24.10.) a V samotě (26.10. v Modrom salóniku SND)

Ako vnímate súčasné umenie a súčasnú kultúru? Čo jej chýba? Čo by ste naopak vyzdvihli?

Veľmi mi vadia tie veľké kamarátšafty a stranícké tričká, ktoré sú prítomné v kultúre a umení. Že ešte stále a aj v umení, je dôležité kto koho pozná. V niektorých sférach, hlavne vo výtvarnom a vizuálnom umení sa to už vytráca. Vadia mi dosadení ľudia v rôznych dôležitých funkciách. Majú moc meniť vaše umelecké zámery a to je veľmi problematické.

Pričom vy najviac relaxujete a čo vás napĺňa šťastím?

Momentálne som taký zaneprázdnený prípravami festivalu, že na šťastie, alebo teda nad otázkami šťastia sa ani nezamýšľam. Ale som šťastný v spoločnosti svojho snúbenca a svojich vzácnych priateľov. Veľmi rád sa smejem a rád rozosmievam ľudí, to keď sa mi darí, tak vtedy sa cítim asi najlepšie. Ja by som mal mať takú nejakú stand up comedy show, a všetkých by som zabával svojimi príbehmi.

Aký je vás cieľ s týmto festivalom? Čo by ste chceli aby s ním bolo o takých desať rokov? Kam by sa mal posunúť? Čo by mal zmeniť?

Mal by asi zmeniť riaditeľa. Aby som to už nemusel robiť ja a ja by som sa zmenil na hosťa, aby som si ten festival už raz aj užil. HA HA. Ale rád by som, aby bol viac medzinárodný a keby sa mi podarilo ísť s niektorými hrami, ktoré pozývame na Slovensko, aj do nejakého ďalšieho mesta. Každopádne budeme robiť scény s Drama Queer aj naďalej, to si teda píšte. Je čo hrať a je o čom hrať.

Loužný: Synáčci (foto: M. Hančovský)

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.