Fotografie Kultúra & umenie

Richard Kay Kardhordo o svojom novom fotografickom projekte: From Seat61

Pavel Chodúr

9 múz na začiatku svojej tvorby prinieslo rozhovor s Richardom Kay Kardhordom. Rozprávalo sa tam o jeho projekte From India with Love. Pre tých, ktorí by sa chceli dozvedieť o tomto fotografovi viac, kliknite sem http://www.9em.sk/rozhovor-fotograf-richard-kay-kardhordo/.
Dnes vám prinášame pokračovanie tohto rozhovoru v ktorom sa Richard predstaví so svojím novým fotograficko-cestovateľským projektom
From Seat61.

Ak správne počítam, tak toto je tvoja 3. cestovateľská kniha. Prvá bola o Mongolsku, druhá o Indii. O akej krajine je From Seat61?

From Seat61 som koncipoval ako výber 61 fotografií zo svojich ciest. Je o nás, o ľuďoch, o mestách a miestach, na ktorých žijeme a o stopách, ktoré po sebe zanechávame. O pocitoch, ktoré v nás stretnutia vzbudzujú, či už žijeme v bohatom meste v najbohatšej krajine, alebo v dedinke v krajine tretieho sveta.
Najčastejším dopravným prostriedkom pri mojich cestách (okrem lietadiel) je vždy vlak. Lacný dopravný prostriedok overený storočiami. Páči sa mi, že má veľké okná, za ktorými sa pohybuje neznámy svet, ktorý treba objavovať. Ja sedím pohodlne v sedadle č. 61 v smere jazdy a pozorujem ho. Tam, kde sa mi to páči, najviac vystúpim a preskúmam ho ešte bližšie. Takto nejako vznikol nápad na môj nový projekt, v ktorom budem prezentovať úplne nové, doteraz nezverejnené fotografie z krajín, po ktorých som za posledných 5 rokov cestoval.

Prešiel si teda veľa krajín a každá z nich mala určité špecifiká. Čím na teba krajiny, ktoré si navštívil, a ktoré sa dostali do tejto knihy, urobili najväčší dojem? Keby si mal pár slovami ku každej napísať, čo bolo pre teba, ako fotografa, na konkrétnej krajine najzaujímavejšie, čo by to bolo?

Keď som bol malý chlapec, chodieval som k babičke neďaleko Bratislavy a vídal tam veci, ktoré som nemal možnosť vidieť v modernom veľkomeste. Klasických kominárov, rozvážačov uhlia, staručké bicykle, ľudí poobliekaných v krojoch, kone alebo dobytok na ulici. Rovnako v Maďarsku, keď sme chodievali za strýkom, ktorý býval na vidieku. Boli to pre mňa úchvatné výjavy. Akoby sa tam zastavil čas. Veľmi ma to fascinovalo, nedalo sa to vidieť v hlavnom meste, kde sme žili. Dnes sa svet vďaka globalizácii v tomto smere zmrštil na jednu veľkú dedinu, v ktorej je všetko veľmi podobné: rovnaké značky aut, rovnaké fast foody, rovnaké značky obchodov, ktoré nájdete v Amerike, v Európe alebo v Ázii. Existuje stále menej miest na zemi, kde je to iné, než všade. Takéto miesta mám rád a rád ich vyhľadávam. Mám rád miesta, kde zastal čas. Sú pre mňa veľmi fotogenické a filmové. Rozprávajú originálny príbeh. Rozvíjajú fantáziu a pripomínajú mi niečo z môjho detstva. V Indii na mnohých miestach zastal čas, je v nej veľa protikladov a kontrastov, je rozmanitá, farebná a fotogenická. Ešte menej prebádaný fotograficky je Myanmar. Dlho bol mimo mapy turistického sveta kvôli vojenskému režimu, prednedávnom tam ešte panoval hladomor a len nedávno sa otvorili hranice a do krajiny začali prichádzať turisti. Stále sú tam miesta, kam turista vkročiť nesmie. Pamätám si, ako som bol prekvapený, keď som bol prvýkrát v Mongolsku. V roku 2007 tam len zavádzali mobilného operátora mimo hlavného mesta. Boli tam zóny, ktoré nemali žiadne pokrytie signálom. Bolo to veľké dobrodružstvo cestovať tri dni mimo civilizácie, od výdobytkov modernej techniky na miesta, kde deti obdivovali nielen fotoaparát, ale aj farbu mojej pleti, lebo tak bieleho človeka ešte nikdy predtým nevideli.
Ďalším dôležitým aspektom pri cestovaní je aj príroda, matka Zem, jej majestátnosť a stopy, ktoré na nej naša existencia zanecháva. Dnes už skoro nenájdeme miesta, na ktorých by nebol citeľný vplyv človeka. Cestovaním som sa stal očitým svedkom toho, ako sme si našu planétu zdevastovali, znečistili. Preto som veľmi rád, keď na cestách objavím miesto, ktoré týmto vplyvom ešte úplne nepodľahlo. Vďaka Bohu za prírodné rezervácie a chránené miesta, kam na vstup potrebujete povolenie, a kde platia prísne pravidlá, čo sa smie a čo nie. Ako to bolo na Andamanských ostrovoch v strede Indického oceánu. Niekedy si rád predstavujem ako miesta, ktoré navštívim, mohli vyzerať povedzme pred 30-40 rokmi, keď ich navštevovalo výrazne menej turistov.

Ako dlho si na tejto knihe pracoval?

Po návrate z prvého tripu po Indii v roku 2012 a po tom, čo som rok nato vydal v Eufórii knihu From India with Love, som v cestovaní pokračoval ďalej. Navštívil som Laos, Barmu, Vietnam, Kambodžu, Kubu, Mexiko, USA, Taliansko, Grécko a zopár ďalších, a z každej cesty sa mi podarilo priniesť si zopár zaujímavých fotografií. Niektoré z nich neboli dodnes nikde zverejnené. Rozhodol som sa urobiť z nich výber. Vyselektoval som vo finále 61 fotografií, ktoré som zakomponoval do knihy. Ale ak sa pýtaš na čas, tak to vychádza na 5 rokov práce.

Prečo názov From Seat61(teda Zo sedadla 61)?

Pri cestovaní je niekedy človek odkázaný na informácie od ľudí, ktorí v tej krajine už boli. Najlepšie spracované informácie o vlakovom spojení na miestach, kde som chodil najčastejšie, teda do Juhovýchodnej Ázie, spracovala stránka seat61.com, ktorú som často a veľmi rád využíval. Niekoľkokrát som vďaka svojim skúsenostiam prispel novými, alebo aktuálnejšími informáciami aj ja. Spravuje ju chlapík, ktorý miluje vlaky. Dozviete sa ako a ktorým vlakom sa dostanete na miesta, kde ešte nemajú dopracovaný turistický informačný systém, kde sa našinec nedohovorí a bez takýchto informácií by bol dosť stratený. Všetko má prehľadne zdokumentované, takže je to skvelá pomôcka pri cestovaní, odporúčam všetkým. Napadlo mi, keď už cestujem tými vlakmi tak často, ako je skvelé, že sedím na najlepšom mieste vo vlaku v smere jazdy (aby som mal dobrý výhľad a videl tak na svet, ktorým putujem).
Veľa mojich fotografií vzniklo práve vďaka tomuto dopravnému prostriedku všetkých veľkých cestovateľov, a tak si kniha zaslúžila názov „Z najlepšieho sedadla vo vlaku“ (Zo sedadla 61).

 Máš aj nejaký zaujímavý zážitok z cestovania po týchto krajinách, o ktorý by si sa vedel podeliť? Môže ísť o niečo inšpirujúce, vtipné, alebo pokojne aj filozofické.
Človek vyjde z komfortnej zóny, zo zabehaných koľají von do neznámeho sveta, zrazu zmení svoj stereotyp a tam začína veľké dobrodružstvo. Cestovaním objavujem samého seba. Nikdy presne neviem, kam ma cesta zavedie a ako budem na veci, ktoré ma cestou stretnú, reagovať. V živej pamäti mám posledný zážitok z cesty do Indie v októbri 2016:
Po Jetlegu som ešte lenivý a nechce sa mi vstávať. Pretriem si oči a premôžem sa. Pripomeniem si, ako milujem vidieť mesto prebúdzať sa. Som opäť v cudzom meste a ešte nepoznám jeho ranný rituál, aby som ho začal vnímať a chápať.
Je asi naozaj skoro ráno, poznám to podľa toho, že som v Indii a na uliciach je ešte prázdno. Žiaden ruch ani hluk. Žlté taxíky sú zaparkované v rade za sebou a kde-tu si niektorý taxík umýva jeho majiteľ a pripravuje ho na nový deň. Žlté staručké taxíky sú neodmysliteľnou súčasťou koloritu a patria ku Kalkate ako oldtimery na Kubu.
Zabočím do bočnej uličky, kde ľudia ešte spia po zemi na rohožiach. Poniektorí už vstali a umývajú sa práve naťahanou vodou zo studne. Tí, ktorí na to majú, si zuby umývajú zubnou kefkou, a tí ďalší len drievkom. Muži zametajú a ženy si češú vlasy. Upravujú sa.
Zablúdil som na ulicu, kde sú samé hlinené sochy, akoby som bol v ateliéri u sochára, ktorý práve dokončuje kompletnú zbierku indických bohov. Mnohé majú len slamené telá, ktoré slúžia ako základ, ktorý sa neskôr obaľuje hlinou a potom vypáli. Celá ulica sú len stovky sôch, ako nastúpené terakotové vojsko čakajúce na svojich budúcich neznámych majiteľov. Kde-tu sa medzi nimi prechádzajú túlavé psy.
Musel som sa po tej ulici prechádzať dlhšie, lebo v ďalšej už vidím, ako prichádzajú detičky s rodičmi do miestnej základnej školy. Oteckovia nosia deti aj po dvoch na bicykloch, jedno vpredu na riadidlách a druhé sedí vzadu držiac sa otca za chrbát. Ľudia postávajú pri stánkoch s čajom, popíjajú, čítajú noviny a debatujú.
Stojím na križovatke, na mieste, kde mám pekné svetlo a čakám na príchod električky. Otec zastavuje taxík pre svoju ženu, ktorá odprevádza dievčatko do školy. Hluk narastá, zrazu ma z myšlienok vytrhne trúbenie klaksónov. Všade je veľa áut a veľa ľudí. Nastáva ranná dopravná špička. Teplota sa prudko zvýšila. Mesto vstalo a ráno je preč. Je čas ísť na hotel, zobudiť chalanov a zájsť si na raňajky.

Raz, keď sme boli v UlaanBaatare a riešili sme nášho sprievodcu, na ktorého sme mali kontakt zo Slovenska, vyzeralo to, že s ním ani nebudeme vedieť komunikovať, lebo jeho angličtina bola naozaj príšerná. Debata viazla, až sme si hovorili, že to nebude mať zmysel, načo, keď nám nerozumie. Pri lámanej konverzácii spomenul Budapešť, znelo to akoby hovoril, že tam pár rokov žil. Čisto zo srandy som prešiel do maďarčiny, on okamžite ožil a plynulou maďarčinou odpovedal. Bola to veľká sranda, ako sme mali v Mongolsku sprievodcu, ktorý nám v maďarčine hovoril o Džingischánovi a ja som to všetkým prekladal.

Fotíš už niekoľko rokov. Čo bolo pri tvorbe tejto knihy pre teba najväčšou výzvou? Čo si chcel touto knihou dosiahnuť?

Výsledná selekcia fotografií vznikala priebežne niekoľko mesiacov od momentu, kedy som pocítil, že nadišla chvíľa, aby som začal vyberať fotografie do tejto knihy.
Globalizácia pomaly, ale isto stiera veľké kultúrne rozdiely medzi krajinami. Za pár hodín sa dopravným lietadlom prepravíte cez pol sveta. Pred pár rokmi boli mnohé miesta ešte neprebádané, a dnes sú ľahko dostupné a preplnené turistami. Je stále menej miest, kde zastal čas. Miesta, ktoré boli včera originálne a špecifické, sú dnes veľmi podobné tým moderným.
Celý svet sa stal jedným veľkým ihriskom. Takže treba za takými miestami cestovať ďalej, dlhšie a na odľahlejšie miesta.
Pri cestovaní je mojou snahou všímať si a zachytiť pre mňa dôležitý, významný okamih, emóciu. Tento zážitok potom väčšinou „očistím“ o farebné reálno a premením ho na monochromatickú tónovanú fotografiu. Je pre mňa výzvou zaznamenať vizuálne zaujímavý moment a interpretovať ho svojimi očami. Počas ciest to robím vlastne intuitívne, a to je len jedna časť procesu. Druhá, omnoho dôležitejšia, príde na rad o niekoľko mesiacov neskôr doma, keď pri triedení a spracovávaní potom veľakrát zistím niečo nové aj o sebe.

Kedy a kde si môžu ľudia tvoju knižku kúpiť?

Keďže si zatiaľ všetky knihy vydávam sám a svojpomocne, tak som sa spojil so spoločnosťou, ktorá funguje na internete a vytlačí vám knihu na objednávku. Keď bude aktuálne v predaji (zatiaľ sa finalizuje a jej oficiálne vydanie ohlásime), budem mať link na objednávku na svojej stránke kardhordo.com v sekcii knihy. Tam si ju budú môcť všetci záujemcovia objednať.

A posledná otázka. Plánuješ aj nejakú výstavu? Predsa len máš množstvo materiálu a nie všetko sa dostalo do knižky.

Tento rok by som rád ku knihe From Seat61 zorganizoval aj sprievodnú výstavu. Jej termín ešte presne stanovený nemám. Viem však, že malý výber z časti venovanej Indii bude mať premiéru 4. marca 2017 v Pezinku, kde v rovnakom čase bude mať premiéru aj náš spoločný projekt, krátky hraný film, ktorý sme natočili na našej zatiaľ poslednej ceste vo Varanasi.

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.