Film & TV Kultúra & umenie Ostatné

Režisér Samo Ivaška

Samuel Ivaška (1948, Ružomberok), je slovenský režisér, básnik, textár, hudobník, skladateľ, spevák, herec, scenárista, dramaturg, producent a pedagóg. Vyštudoval Strednú rybársku školu vo Vodňanoch. Od roku 1970 pracoval ako asistent réžie vo vtedajšej filmovej televíznej tvorbe. Na štúdium filmovej a televíznej dokumentárnej tvorby FAMU v Prahe nastúpil v roku 1972. Ukončil ho v roku 1980 s vyznamenaním v odboroch dramaturgia a réžia. Popri štúdiu na vysokej škole pracoval ako režisér filmového dabingu v Československej televízii. V rokoch 1981 až 1983 založil a spravoval Štúdio NOVA pre mladých nadšených filmárov. To bolo zrušené zásahom socialistickej vlády. Po roku 1989 pracoval vo vrcholovom manažmente STV a venoval sa učiteľstvu na Univerzite Komenského, založil alternatívnu školu kreatívnych médií „Prírodnej univerzity“ vo Vavrišove. Spolupracoval taktiež pri výučbe na katedre filmovej vedy na VŠMU. Nakrútil 78 autorských filmov, skladal k nim hudbu a pracoval na kontaktnom zvuku. Prvé piesne a básnické pokusy začal skladať počas stredoškolských štúdií na rybárskej škole v Čechách a potom na pražskej FAMU – filmovej akadémii múzických umení. Pravidelne vystupoval  na pražských folkových festivaloch, v bratislavských kluboch – najmä vo Véčku, kde uviedol svoje autorské projekty. Alternatívny rockový muzikál Modrý autobus, rockovú operu Odyssea polárka a rock-jazzové oratórium Malá ZOO. Dobrovoľne a z vnútorného presvedčenia si volí zložitejšiu a umelecky náročnejšiu cestu, píše scenáre a realizuje najmä dokumentárne filmy, v ktorých umocňuje výsledný estetický zážitok vlastnou hudbou. Veľká časť jeho tvorby, autorských filmov, hudobných projektov bola proskribovaná a našla si cestu k divákom a poslucháčom, i ocenenie doma a v zahraničí najmä po roku 1989. V pedagogickej činnosti presadzuje  nezávislú filmovú tvorivosť medzi mladými ľuďmi. Najväčšie ocenenie zaznamenal na prestížnom festivale v kanadskom Banffe s filmom Memento, za ktorý získal hlavnú cenu „Best Performance Special“ a  cenu „Rockie Awards“.

Samuel_Ivaska_1

FILMY:

MUŽ Z PIESKOVNE, námet, scenár: Samo Ivaška, kamera: Vladimír Ardan, účinkujú: Július Vašek, Ladislav Straka, Beáta Nemcová a ďalší. rok výroby: 1983

Muž z pieskovne, Július Vašek, je osamelý chlap, žijúci v povojnovom svete na vidieku v samote. Vo vojne stratil svoju lásku, odvedenú transportom do koncentračného tábora. Snaží sa z pieskovne urobiť továreň. Prehrabáva s v piesku, akoby s ním bojoval a jeho snaha vyzerá byť márna, až zúfalá. Jeho príbeh sprevádza mužov nediegetický komentár a postupne nám dávkuje informácie. Jeho spomienky na vojnu, ale najmä jeho názory, ktoré z filmu robia akúsi filozofickú, až existencionálnu úvahu na zmyslom života. Ivaška vo veľkom rozpráva obrazom, či už v spomenutej scéne v piesku, alebo nekomentovanými ukážkami transportu jeho milej, pri konci retrospektívnymi spomienkami na spoločné chvíle šťastia, doprevádzané detailom motýľa vo fľaši ako metafory, krásneho nevinného tvora nedobrovoľne uväzneného vo fľaši. Piesok je súčasťou zeme, je to stavebný materiál, z ktorého pomocou sa začínajú stavať po druhej svetovej vojne sídliská. Je súčasťou zeme, ktorá tu symbolizuje život. Zoči voči svojmu údelu muž viac krát konštatuje, že čo má prísť, sa nedá odložiť. Ivaška dopĺňa fabulu postupne dávkovanými informáciami zo života muža. Filmu dominujú zábery prírody, myšlienkový existencionalizmus o údele človeka a melanchólia.

DEUS EX MACHINA (BUNKER), námet, scenár: Samo Ivaška, kamera: Pavol Horečný, účinkujú: Ladislav Straka, Miroslav Musil, Jana Hubinská a ďalší, rok výroby: 1984

Strach z vojny v ľuďoch vzbudzuje paranoju. Paranoju na prvý pohľad neopodstatnenú, na ten druhý plným právom oprávnenú. Ako sa s ňou zmieriť a ako proti tomuto strachu bojovať? V slovenskej kinematografii sme sa s podobnou tématikou stretli v Grečnerovom filme Každý týždeň sedem dní, tam ale nebola ústrednou témou, ako v Bunkri. Paranoja nie je iba obsahom filmu, je aj jeho formou. Subjektívne zábery hlavnej postavy, extrémne zrýchlené zábery bratislavských ulíc z nadhľadu výškových budov. Film predznamenáva svoju depresívnosť a úzkosť už prvou sekvenciou, kde je muž zbitý neznámou partiou chlapov. Odcudzenosť sveta je podporená absenciou dialógov, tématiku filmu okrem postupnej premeny hlavného hrdinu na vojaka, strážiaceho naše životy zo strechy budovy a sledovaného úsmevnými pohľadmi pracovníkov z okolitých kancelárií, prezrádzajú vo francúzštine a nemčine hovorené rozhlasové správy o vojnami sužovanej situácii vo svete. Ivašku opäť zaujíma osamelosť, ako údel človeka, čiže existencionalistické otázky (starý muž bez nohy, evidentne vojnový veterán), relativizuje šialenosť človeka, dokonca ju istým spôsobom prostredníctvom hlavnej bezmennej postavy obhajuje ako relevantný spôsob revolty. Ivaškov záujem o prírodu tu vystriedal záujem o mestské prostredie. Čiže kľud, majestátnosť a čistota prírody je vystriedaná hlukom, špinavosťou a odcudzenosťou súčasného najprirodzenejšieho prostredia moderného človeka. Je to aj urbanizácia, ktorá túto paranoju v ľuďoch vyvoláva.

O PÄŤ MINÚT BUDE JAR, námet, scenár, hudba: Samo Ivaška, kamera: Pavol Horečný, účinkujú: Ján Kudlička, obyvatelia Liptovskej Lúžnej, rok výroby: 1987

Dokumentárny film o maliarovi Jánovi Kudličkovi nie je iba dokumentom o tvorbe jedného konkrétneho maliara, ale je aj pokračovaním a rozvíjaním tématických okruhov, nastolených v predchádzajúcich filmoch Sama Ivašku. Filmu tak neprekvapivo dominujú krásne zábery prírody, ako hlavného zdroja inšpirácie ako maliara, tak režiséra. Ivaška opäť prestriháva zábery prírody so zábermi preľudnených ulíc, jeho tvorbu charakterizuje akási intelektuálna paralelná montáž. Kudlička tvrdí, že by nikdy nepracoval na zákazku a nie je dôvod mu neveriť. Podobný prístup k autorstvu zastáva aj Ivaška. Kudlička rozpráva o svojom živote, je to manžel a otec detí. Priestor ostávajú aj jeho filozofické úvahy, ktoré sú blízke rovnako režisérovi. Príroda sa nás zrieka. To je jeho názor a z formálnej stránky Ivaškových diel je jasné, že aj jeho. Príroda tak je často nielen v tomto filme zaberaná z podhľadov, je to niečo nad nami, i keď sme jej súčasťou. Zem je opäť symbolom života (obilie = úroda zeme), je to darca života.

MYDAJKY, scenáre: poslucháči FFUK, kamera: Milan Ilek, hrajú: poslucháči FFUK a spol., rok výroby: 1991

Samo Ivaška a jeho pokus spoločne s mladými tvorcami zachytiť atmosféru doby, ich pocity, ich názory. Zachytiť proste ich podstatu, ich duše. Raťo, Marek, Gabo, Marek, Zuzana, Jana, Miro a mnoho ďalších. Každý svoju úvahu prezentuje inak, majú však spoločné prvky. Niekto sa cíti ako Boh, niekto chce zachrániť svet a stať sa mesiášom, niekto má strach z vojny, pretože je iracionálna, hlúpa a proti ľudskej hlúposti sa nedá bojovať. Každý dostane približne rovnaký priestor na vyjadrenie a tieto vyjadrenia sú filmársky avantgardné. Keďže sú vizuálnym vyjadrením ešte nie úplne životom skúsených ľudí, pôsobia často rozpačito, ale celkovo úprimne. Ivaška znova ukazuje strach z vojny, tentokrát ho nesprevádza paranoja, ale rozumová úvaha. Černobyľ, konflikty snáď v každom kúte sveta, porovnávanie Stalina s Dalím ako velikánov, ktorí či už pozitívne, alebo negatívne ovplyvnili beh dejín, alebo kultúru. Detaily, obrazové metafory ako pohár, rozbíjajúci sa krehko ako život, ako ľudská viera. Snívanie, viera, osamelosť, vzdor, nádej, existencionalizmus, bežný život. Ten sa zdá byť Ivaškovou ústrednou témou. Nielen v tejto bohatej, kvalitatívne nevyrovnanej mozaike mladých ľudí, ale celej tvorby.

MALÉ TAJOMSTVO KROVÍN, námet, scenár: Samo Ivaška, hudba: MED, kamera: Oliver Pizúr, účinkujú: František Guldan, Dušan Buřil, Rado Schulc, Eva Moncmanová, skupina MED a ďalší, rok výroby: 2002

Dokumentárny film Malé tajomstvo krovín tento krát nesprevádza nediegetický komentár postáv, ale priame vyjadrenia. Sledujeme skupinku starších postáv, pripomínajúcich beatnikov, milujúcich prírodu a špeciálne stromy a kroviny. Ich stretávanie a komunikácia sú v kontraste s niektorými osamelými postavami predchádzajúcich Ivaškových filmov. Radi ich maľujú, ošetrujú v prírode a radi o nich rozprávajú. Maliar vysvetľuje dôležitú funkciu farby, podobne ako Kudlička v O 5 minút bude jar. Príroda hrá ústredný prím, ako v spomenutom filme a ako v Mužovi z pieskovne. Starší ľudia sú tento krát hlavnými postavami, doteraz boli snímaní v uliciach mesta ako osamelé bytosti. Filozofujú nad dobrom a zlom, nad tým, kto alebo čo je to štát, či ho niekto niekedy vôbec videl, stretol, či to nie sú napríklad colníci. Nie sú. Mladí sa v Ivaškových filmoch často vyjadrujú spevom a hrou na gitare, je to asi najúprimnejšia forma výpovede, akú môžu a dokážu poskytnúť svetu. V Tajomstve krovín sledujeme kapelu MED. Príroda je opäť zdrojom melanchólie, jej snímanie z podhľadov a detailov zvýrazňuje existencionalizmus Ivaškových filmov. V nich sa často objavuje nahota, v Tajomstve krovín však iba zmienená.

O autorovi

Redakcia 9múz

Redakcia 9múz