Film & TV Film 2010+ Filmové recenzie Kultúra & umenie

Filmová recenzia: Borgman

Nový dom uprostred Beneluxu

Camael (tiež známy ako Camiel)-  Ten, ktorý vidí Boha. Anjel v kresťanskej mytológii, patriaci do zoznamu siedmych archanjelov. Je považovaný za vodcu síl, ktoré vyhnali Adama a Evu z raja, držiaceho plamenný meč v rukách. Camael prevádza človeka temnou stránkou jeho duše.

Samostatne stojaci dom uprostred prírody, na brehu letoviska, alebo iba ľahko zameniteľný objekt patriaci do zástupu všedných, ničím nezaujímavých stavieb ľubovoľného veľkomesta. Klasický to hlavný hrdina pre napĺňanie sujetu hororu, psychothrilleru, nadprirodzeného thrilleru, alebo psychologickej drámy.  Hrdina, ktorý vyvoláva v jeho obyvateľoch a návštevníkoch pnutie prenášajúce sa na diváka vo forme napätia a klaustrofóbie. Niet z neho úniku, objekt svoje „obete“ drží v šachu neidentifikovateľnou gravitačnou silou.

Čo ak sa niekto rozhodne, že všetky prvky spomenutých žánrov a subžánrov skĺbi v jeden celok a dodá tak  klasickému scenáristickému pôdorysu punc originality? Musel by to byť tvorca značne neortodoxný a skúsený ako životom, tak počtom nakrútených snímok. Niekto ako Alex van Warmerdam. Holandský režisér, známy z mnohých festivalov, na ktorých sa tešili jeho absurdnom nasiaknuté filmy značnej pozornosti a neobišli sa ani bez uznania viacerých porôt v podobe niekoľkých ocenení. Filmy ako Severania, Kleine taub alebo Ober sú u nás prakticky neznáme a to „vďaka“ ignorácii ako zo strany distribútorov, tak verejnoprávnej televízie. Za ich neznalosť za hanbí aj recenzent. Osvietenie všemocných zhora prišlo pre dvoma rokmi a van Wardedamov najnovší film Borgman sa dostal hneď do širšej distribúcie.

Vzhľadom k vyššie spomenutému nie je myslím nevyhnutné sa príliš zaoberať dejom, jeho línia bude po jasnej a emocionálne veľmi silnej expozícii každému znalému divákovi jasná. Camiel je jeden z tých, ktorí nemali v živote príliš šťastie a jeho miesto v spoločnosti je doslova pod zemou. So svojou partiou podobných nešťastníkov obchádza domovy tých šťastnejších, do modernej kapitalistickej spoločnosti hladko zapadajúcich článkov. Po niekoľkých odmietnutiach je Camiel vpustený do luxusného domu manželov Mariny a Richarda, páriku v mladšom strednom veku s malými deťmi a ich opatrovateľkou v nebezpečnom veku teenagerky. Spôsob, akým sa Camiel do rodiny votrie je značne netradičný až absurdný a diváka nastaví do hladiny očakávaní, v ktorej ho chcel van Warmerdam mať. Začína sa tak hra o to, kto ostane na jej konci najviac pri zmysloch, a neprekvapivo, nažive. Je to niečo, čo asi najviac pripomenie Hanekeho Funny games a ich americký remake, ale verte, že až tak veľa neprezrádzam.  S Camielom a jeho družinou to nemusí byť úplne tak, ako sa na prvý pohľad zdá a možno to bude ešte omnoho komplikovanejšie, ako sa bude zdať na pohľad druhý aj tretí.

borgman

V hlavných a vedľajších úlohách sa nám predstavia samozrejme u nás absolútne neznámi herci, z ktorých Vám najviac utkvia v pamäti predstaviteľ Borgmana Jan Bijvoet, hrajúci svoju úlohu až desivo skutočne, zároveň však nečitateľne. O čo mu v skutočnosti ide a kde väzia príčiny jeho skutkov, respektíve kto ho na miesto určenia zoslal a odkiaľ, necháva spoločne s režisérom na premýšľajúcom divákovi. Ďalej predstaviteľka Mariny Hadewych Minis, hrajúca figúrku, s ktorou dokáže Borgman pohybovať po hracej ploche najúčinnejšie. Nestrácajú sa však pri nich ani predstavitelia manžela, detí a aupairky, pretože každý dostane svoj rozhodujúci part, výrazne ovplyvňujúci ďalšie dianie na scéne. Presnejšie povedané, jedná sa skôr o postavy vedľajšie, pretože hlavného predstaviteľa príbehu nachádzame v už spomínanom Dome. Osamotený uprostred prírody, svojou fasádou z pohľadového betónu do prostredia presne zapadajúci, avšak zároveň pripomínajúci väzenie, akési útočisko pred nástrahami civilizácie (ale aj ľuďmi mimo nej) ktorej je však rodina nedeliteľnou súčasťou. Drevené, farebné okná a záhrada sú jediným znamením, že sa vnútri odohráva rodinný život, že jeho hrubé šedé múry neskrývajú iba ďalšiu chladnú administratívnu činnosť. Alebo je dom symbolom rodiny ako uzavretej pevnej bunky, ako samostatnej jednotky, ktorá sa nárazom zvonka nevyhnutne rozpadá? Možno je jeho prísny funkcionalistický ráz odrazom chápania rodiny ako ďalšieho súhrnu povinných funkcií, v rámci ktorých musí dnešný človek fungovať.  Jeho pôsobenie sa nesmie rušiť ani hudbou, ani pohybujúcou sa kamerou.

Dej Borgmana je viazaný žánrovými pravidlami, s ktorými sa van Warmerdam neustále pohráva.  Na rad prichádza postmodernistický čierny humor, v mojich očiach kvalitatívne ďaleko presahujúci litre krvi v Tarantinových a Rodriguezových kultových dielach. Režisér je totiž ešte krutejší a vtipnejší, nemá však potrebu tieto vopred premyslené „logické“ činy hrdinov komentovať. Dejová línia pripomína pevné lano, na ktoré sú navešané kotúče rôznych veľkostí, rôzneho materiálu a farieb. Ich rozpohybovaním sa lano dostáva do neustáleho napätia, stále je však pevne upevnené na oboch koncoch. Materiálne vlastnosti týchto kotúčov- sekvencií, prenesené do emocionálnej roviny príbehu, sú hybnou silou mnohoznačného, niekedy ľahšie a niekedy ťažšie čitateľného, ale stále veľmi zábavného filmu. Máme tak pred sebou prvotriedny thriller, ktorý v sebe ukrýva viac, načo je bežný divák v žánri zvyknutý. Jeho vonkajšia fasáda, fasáda napínavého thrilleru je dôvodom, prečo sa pozornému divákovi bude chcieť po skončení projekcie ďalej prenikať do jeho ďalších myšlienkových vrstiev, ukrývajúcich sa až do úrovne jeho pevných hlbokých základov. Alebo si pozrie Borgmana viackrát a pri každom pozretí sa bude sústrediť vždy na inú trajektóriu či už psychologickú, vzťahovú, spoločensko-kritickú alebo metafyzickú. S podobnými príkladmi sa v kinách nestretávame často, Camiel a spol. Vás tak pozývajú do ich neortodoxnej spoločnosti a ľahko pozmeneného videnia reality. Možno sa nakoniec stanete jej súčasťou.

Borgman, 2013, 113 min.

Réžia: Alex van Warmerdam

Scenár: Alex van Warmerdam

Kamera: Tom Erisman

Hudba: Vincent van Warmerdam

Obsadenie: Jan Bijvoet, Hadewych Minis, Jeroen Perceval, Alex van Warmerdam, Sara Hjort Ditlevsen, Eva van de Wijdeven, Annet Malherbe, Gene Bervoets, Pierre Bokma, Ariane Schluter, Reinout Scholten van Aschat

O autorovi

Redakcia 9múz

Redakcia 9múz