Film & TV Kultúra & umenie

Profil: Režisér Yorgos Lanthimos

Grécky filmový a divadelný režisér a scenárista sa narodil v Aténach (27.5.1973), kde študoval filmovúa televíznu réžiu na Helenskej filmovej a televíznej škole Stavrakos. V 90. rokoch nakrúcal videá pre Grécke tanečno-divadelné spoločnosti a od roku 1995 sa venoval nakrúcaniu reklám, hudobných videoklipov, krátkych filmov aj experimentálnych divadelných hier. Počas Letných olympijských hier v Aténach v roku 2004 bol členom kreatívneho tímu na tvorbu otváracieho a záverečného ceremoniálu.

Do roku 2000 nakrútil niekoľko krátkometrážnych filmov. V oblasti audiovizuálneho umenia debutuje dlhometrážnou snímkou Môj najlepší priateľ. S realizáciou a réžiou mu pomáhal jeho mentor Lakis Lazopoulos. Jeho druhým celovečerným filmom je snímka Kinetta. Tá mala premiéru na Filmovom festivale v Toronte. Zobrazuje príbeh o zanikajúcom gréckom rezortnom mestečku Kinetta, ktoré mimo sezóny obývajú paracujúci migranti. Postava radového policajta, automobilového fajnšmekera, vyšetruje sériu nedávnych vrážd v mestečku. O pomoc požiada samotárskeho skladníka, na polovičný úväzok fotografa a mladú chyžnú. Tá by mala poslúžiť ako ,,návnada“ v roli ženskej obete. Pod vedením policajta sa táto trojica s vyčerpávajúcou pozornosťou na detaily zaoberá sériou vrážd.

Na podivuhodnej rodine otca, matky, dvoch dcér a synovi Lanthimos vo filme Dogtooth rozvíja myšlienku ľudskej túžby jednotlivca ovládať druhých. Rodina žije v na samote, v izolácii od civilizácie. Jediný, kto môže dom opustiť je otec, aby mohol viesť neďalekú továreň. Deti netušia nič o skutočnom živote. Vzdelávajú doma a sú udržiavané v permanentnom, panickom strachu z okolitého prostredia. Za dobré správanie sú odmené, za zlé násilne potrestané. Verie, že na druhej strane plota majú súrodenca, ktorému hádžu zásoby. Jediným ,,cudzincom“ v ich dome je zamestnankyňa továrne, Christina. Tá udržiava rôzne (zvláštne) vzťahy so súrodencami. Ona je tá, ktorá v istý moment naruší prísne strážený režim domácnosti. Snímka získala ocenenie Prix Un Certain Regard na Filmovom festivale v Cannes a bola nominovaná na cenu za Najlepší cudzojazyčný film.

V roku 2011 režisér píše scenár a nakrúca snímku Alpy. Názov filmu korešponduje s lídrom malej podzemnej organizácie riadiacej sa pätnástimi pravidlami vymyslenými jeho vodcom. Pravidlami sa musí riadiť každý, kto chce v rámci tejto skupiny existovať a rozhodne sa do nej vstúpiť. Jej členovia sú väčšinou smútiaci ľudia, ktorí sa snažia preniesť cez svoju stratu prostredníctvom toho, že sa vydávajú za mŕtvych, čo je aj jednou z hlavných premís snímky. Lanthimos diváka systematicky núti zamýšľať sa nad tým, aké interakcie sú pre ľudí normálne a zvyčajné, dáva do pozornosti aj otázky týkajúce sa ľudských pocitov a identity.

Zatiaľ posledným a jediným filmom v anglickom jazyku je nekonvenčný romantický sci-fi triller Homár. V dystopickej spoločnosti neďalekej budúcnosti sú všetci slobodní, muži aj ženy, zatýkaní a odvádzaní do špeciálneho zariadenia zvaného Hotel, kde si do štyridsiatich piatich dní majú nájsť svoju spriaznenú dušu. Ak by sa im to nepodarilo splniť, budú premenení na zviera podľa vlastného výberu a vyhnaní do lesa. V ňom žijú Samotári, vzbúrenci, na ktorých sú usporadúvané lovy. Lovenie je jedným z rituálov, ktorý musia nedobrovoľní návštevnici Hotela povinní prejsť. FIlm získal Zlatú palmu na Filmovom festivale v Cannes.

Lanthimosove filmy sa vyznačujú mimoriadne originálnym a svojským režijným rukopisom. Ironicky a s pomocou čierneho humoru opisuje absurdné situácie. Jeho nikdy nekončiaca, zvláštna imaginácia a nereálne príbehy, sú analógiou súčasnej spoločnosti. V zápletkách zobrazuje skupiny ľudí, rodiny, ktoré sa dobrovoľne selektujú z populárnej kultúry a konvečnej spoločnosti. Režisér u diváka udržuje odstup od deja i postáv. Postavy sú izolované od reality, diváka, i sami od seba. Lanthimos sa častokrát ponára do sveta nejakých závislotí, ľudských citových strát i súbojov o priazeň. Rozpohybovaná kamera v skorších snímkach pôsobí autenticky a realisticky. Minimalizmus len počiarkuje absurditu príbehu. Nie expresívne gestá a pohyby pôsobia sebareflexívne a scudzovacím dojmom. Tieto snímky vyvolávajú nepokoj a režisér divákovi ponúka niekoľko otázok bez toho, aby sa ne odpovedal.

O autorovi

Mária Demečková

Mária Demečková

Študuje na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia, to jej ale nebráni aby sa venovala aj iným umeleckým smerom. Má rada architektúru, maliarstvo, divadlo, hudbu, módu a samozrejme film. Momentálne sa venuje analýze tvorby kanadského režiséra Xaviera Dolana a intermediality v jeho tvorbe. Aktívne sa podieľa aj na filmových festivaloch (Áčko, Artfilm Fest, Visegrad Film Forum) kde píše recenzie, alebo robí rozhovory s hosťami. A ako správny filmový vedec má aj množstvo skúseností s tvorbou študentských filmov.