Historické okienko Názory a komentáre Výtvarné umenie

Priekopníčka v ženskom svete maliarstva

 

Artemisia Gentileschi patrila k najvýznamnejším maliarkam 17. storočia. Mnohí ju obdivovali i zatracovali kvôli výnimočnému talentu, ktorý bol vtedy najmä mužskou doménou. Napriek všetkému si medzi umelcami vydobyla zaslúžený rešpekt.

Artemisia Gentileschi sa narodila roku 1593 v Ríme. Bola prvorodenou dcérou slávneho maliara Orazia Gentileschiho a jeho manželky Prudentie Montone. Okrem Artemisie mali manželia ešte mladších synov. Matka zomrela, keď mala Artemisia dvanásť rokov. Maliarstvo sa v rodine vyučovalo z generácie na generáciu. Orazio síce zaúčal do tajov umenia všetky svoje deti, ale najväčší talent prejavila práve Artemisia. Už v sedemnástich namaľovala svoju najslávnejšiu maľbu Zuzana a starší. Okrem maliarstva sa jej nedostalo žiadneho iného vzdelania, čítať a písať sa naučila až v dospelosti.

Zuzana a starší

Znásilnenie a verejné poníženie

Ako žena nemohla byť Artemisia prijatá do žiadnej školy, tak ju otec prihlásil do maliarskeho štúdia Agostina Tassa. Raz počas výuky ju však Agostino znásilnil, a s prísľubom, že si ju čoskoro vezme, pokračoval v požadovaní svojich sexuálnych výhod. Keď to zistil Artemisiin otec, okamžite podal na Agostina trestné oznámenie za prečin znásilnenia. Artemisia sa stala hlavnou atrakciou veľkého prípadu o znásilnení, ktorý zničil jej reputáciu. Tassi totiž poprel, že mal s mladou ženou pomer a našiel si mnohých svedkov, ktorí to potvrdili a vyhlasovali, že Artemisia je „nenásytná pobehlica.“ Proces sa vyvinul opačným smerom až vtedy, keď istý bývalý priateľ obvinil Tassiho z incestu a úkladnej vraždy svojej manželky. Počas dlhotrvajúceho súdneho sporu Artemisia namaľovala obraz Judita a Holofernes, ktorý vykresľuje maliarkine pocity bolesti a krivdy. Tassi bol nakoniec odsúdený za znásilnenie a dostal jeden rok väzenia. Práve táto udalosť sformovala Artemisiin zaujímavý štýl maľovania. Často si ju mýlili s Carravagiom, ktorého technika chiaroscuro, (kontrast tieňov a svetla) ovplyvnila aj jej tvorbu. Najčastejšie maľovala silné ženské hrdinky, ktoré vykonávajú akt pomsty nad mužskými zločincami. Veľa žien z obrazov sa v tvári ponášalo práve na Artemisiu.

Judita a Holofernes

Manželstvo s priemerným umelcom

V roku 1612, po skončení dlhého súdneho procesu, sa Artemisia vydala za priemerného maliara Pietra Antonia di Vincenza Stiattessiho. Spoločne sa presťahovali do Florencie, kde sa im narodili štyri deti, no dospelosti sa dožila len jedna dcéra. Napriek tomu, že Artemisia učila svoje deti maľovať, ani jedno z nich sa nevenovalo umeleckej kariére. Pietro aj Artemisia pracovali pre Accademiu del Disegno, čo bola v tej dobe neobvyklá pocta pre ženu. Umelkyňa sa na Akadémiu dostala zrejme vďaka podpore jej vtedajšieho patróna, grófa Cosima II., člena slávnej rodiny Mediciovcov. Artemisiin manžel neustále míňal peniaze, ktoré zarobila a mal množstvo dlhov po celej Florencii. Práve dlžoby spôsobili, že manželia boli nútení odísť z Florencie do Ríma. O niekoľko rokov neskôr Artemisia od Pietra odišla a nadobro s ním prerušila kontakt.

Minerva

Musela bojovať o podporu

Artemisia mala mnoho vplyvných známych, priatelila sa so Sofonisbou Anguissolou a Galileom Galileim, no v  Ríme sa netešila toľkej popularite a mala problém nájsť si patrónov. Niekoľko rokov sa musela sťahovať z miesta na miesto za lepšími zákazkami. Napokon sa usadila v Benátkach, kde mala najviac umeleckých príležitostí. V tomto období namaľovala svoj slávny autoportrét – Alegória maliarstva. Novým maliarkiným patrónom sa stal anglický kráľ Karol I. Artemisia žila na  dvore tri roky, ako jedna z mnohých umelcov pozvaných Karolom I., ktorý bol známy svojou záľubou v umení.  Na dvor prišla pravdepodobne preto, aby asistovala svojmu otcovi Oraziovi pri zdobení stropu kráľovninho domu v Greenwichi. Po tom, ako skončila občianska vojna v Anglicku sa vrátila do Neapola, kde zostala až do smrti.

Autoportrét – alegória maliarstva

Samovražda alebo mor?

Presný dátum Artemisinho úmrtia nie je známy, ale pravdepodobne zomrela v roku 1652, pri morovej epidémii, ktorá sa vtedy prehnala Neapolom. Historik umenia Charles Moffat sa prikláňal k myšlienke, že Artemisia mohla spáchať samovraždu, čo by vysvetľovalo, prečo jej smrť nebola zaznamenaná. Jedinou zmienkou o jej úmrtí boli dva satirické epitafy, no tie ju neopisujú ako nadanú umelkyňu, hovoria o nej skôr ako nymfomanke a cudzoložkyni. Z jej celkovej tvorby sa zachovalo 34 obrazov a rovnako aj prepis súdneho procesu, ktorý je publikovaný v diele Marry Gerardovej – Artemisia Gentileschi, obraz ženskej hrdinky v talianskom barokovom umení. 

http://www.artmuseum.cz/umelec.php?art_id=426

https://www.britannica.com/biography/Artemisia-Gentileschi

http://www.arthistoryarchive.com/arthistory/baroque/Artemisia-Gentileschi.html

O autorovi

Romana Hladná

Romana Hladná

Študuje žurnalistiku na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Rada leňoší v posteli s dobrou knihou v ruke a príležitostným pohárom vína. Zaujíma sa o literatúru, umenie a históriu, najmä o kuriózne fakty. Zbožňuje antikvariáty a Classical Art Memes.