Film & TV Film 1970-1989 Filmové kritiky a analýzy Kultúra & umenie

Pred 30-timi rokmi v Cannes priniesla Misia (1986) vášnivú debatu na paletu otázok ohľadom viery

Pred tridsiatimi rokmi (16.5.1986) na najslávnejšom filmovom festivale v Cannes prekvapila nábožensky orientovaná historická freska Rolanda Joffého s Jeremy Ironsom a Robertom De Nirom v hlavných úlohách. Misia – ako nárazník dôsledných zmien a nových ideí, ktoré ale podkopáva ľudsky neľudská prirodzenosť. Prevažne svet vnímaný teologickou optikou je v tejto snímke zradný, zaujme skôr tá sprevádzačsky agnostická, ktorá diváka vábi viacerými smermi: a) pre a za správnosť misijnej piety, ktorá zoceľuje väzobné puto medzi misionármi a jezuitskými domorodcami, b) ambície a podmanenie dravých kolonizačných dôsledkov a za c) jej odstredivý náhľad formou nezaujatej spoluúčasti, ktorá ateistu utvrdí v skutočnú činorodosť prisluhovačov Kristovho písma a kresťanov v márnu snahu zaviesť poriadok a rád nepodmienenej lásky, ktoré kazia nie kresťanské, ale nekresťanské a najmä militantné vplyvy. Misia ako taká je sama o seba vzletnou dušičkou, ktorá bojuje práve svojou otvorenosťou a pyká za prílišnú zhovievavosť.

Dej sa odohráva v Južnej Amerike okolo roku 1750 medzi Španielskou a Portugalskou administratívou, kde si delia svoju korisť a podmanivosť okolitého sveta mocní, spoločensky významní votrelci zo starého kontinentu. Dumať nad axiologickou prázdnotou a vzťahmi medzi skutočnými hodnotami je v nehostinných podmienkach kvázi ako kabaret, Portugalci (ich špičky) si právo rozhodovať na zemi patriacej iným uzurpovali bezbožným násilím, ktoré vyhlasujú stoj čo stoj v božom mene. Sami sa do hermetického vnútra a neschopnosťou prijať iný, primitívnejší spôsob života aspoň v nenásilnom súžití nedokážu stotožniť. Istý paradox paranoidného myslenia a opojnosťou moci a právom určovať podriadenosť prostredníctvom egoistického Big other v duchovnej nízkosti hovorí o tom, že aj pri vedomí neľudských a nekresťanských činoch si osobnosť vysokej spoločenskej pozornosti síce uvedomuje prekročenie svojich morálnych zásad, ale pre dobyvačný panský princíp a následného upokojenia situácie po vysvetlení správnosti svojho zásahu používa častokrát ešte drvivejšie metódy. A tu sú vyobrazené hneď v niekoľkých úrovniach a v rôznorodej intenzite.

Medzi toto búrlivé ohnisko vysokej temperamentnej zmesky  kultúr a tradícií ako konfrontačný stret prináša k sebe dvoch rozdielnych ľudí, ktorých cesty po náročnej skúške spoja okolnosti – Rodrigo Mendoza (De Niro) a otec Gabriel (Irons). Rodrigo je obchodník s otrokmi a ťažko znáša fakt, že jeho brat Felipe (Aidan Quinn) mu prebral dievča, ktoré miloval a raz ho násilným spôsobom vyzval na súboj a zabil ho. Odčinenie a osobná premena, skvalitňovanie a aktivácia duchovnosti v jeho vnútru prebrala nevídaný akt nepríjemnej sebareflexie, ktorú istý čas aj dokázal potláčať nad vlastný zrkadlový rámec, až svojho násilného ducha neskôr opäť oživil.

MAN OF WAR. MAN OF PEACE.

Gabriel sa pokúša porozumieť jezuitom úplne diferentne, než jeho neúspešní predchodcovia. V slávnej skladbe Gabriel’s Oboe sa dotýka ich duši a spriatelia sa. Disparátny spôsob života a uchopenie stebielok lásky poňal akceptáciou ich spôsobu života a tí mu to oplatili pričlenením a dôverou. Zavádzanie kresťanskej morálky tak prebiehala vo fáze, kedy im okolnosti neboli dvakrát zhovievavé. S Rodrigom a ostatnými členmi dokázali stavať chrám ducha, ktorý prerastal v neviditeľnej výške toho, čím prekvital materiálny prepych kolonizačných špičiek, ktorý sa však jeho plodom ľudomilstva nedokázali čo i len priblížiť.

Technickým rozletom a parametrami film možno chápať v súlade morálky, ktorú prezentuje. K tomu samozrejme dopomáha atmosféra, ktorá je umne budovaná. Tak, ako Morriconeho nesmierne dojemná hudba pohladí ducha človeka (kontrast miernej Miserere od majestátnej On Earth as is it in Heaven), tak čisto a číročíro neumazane navodzujú Mengesove prírodne rozmazané filtre obraz dokonalej spätosti človeka v cyklickom kolobehu nepísaných zásad džungle. Joffé je z tejto trojice možno najmenej výrazným, avšak drží obsah a formu až rigoróznym spôsobom pokope a najmä – súdržne, ako v celku, bez ktorého jednej jedinej maličkosti film stráca svoj zmysel.

Stret, ktorým film napínavo vrcholí je sprevádzaný neustálymi paradoxmi odhaľovania charakterov jednej či druhej strany. Pre neokonzervatívnu vetvu štátotvorne orientovanej smotánky v čele s krutým  Hontarom (Ronald Pickup) bolo k smiechu brať domorodcov na roveň s nimi ako čo i len  s ľuďmi rovnocennými. A tí na oplátku bránili svoje obydlie do poslednej kvapky krvi, až napokon došlo k nevyhnutnej obete, po ktorej „myšlienky mŕtvych prežili v pamätiach živých“. Čiže víťazi a porazení si z klbka morálky a krajností svedomia môžu pozície vymeniť. A pre Portugalcov odplata prišla evolučne a v nutnosti stiahnutia svojich výbojných krídiel, ktoré ich z týchto miest časom vyhostili. Kardinál Altamirano (Ray McAnally) je z nich jediný, ktorému to, čo sa stalo, bolo skutočne ľúto. Asi aj preto, že svet videl z oboch barikád.

Nebolo teda aj napriek neskonalej ochote lepšie prosto nemiešať sa jezuitom do života a nechať ich tak? Tak ako sladké a pálčivé dobro a zlo vyťahuje na povrch našich anjelov a démonov, tak v konečnom dôsledku nechať jednoduchých domorodcov s ich niektorými neandertálskymi spôsobmi zachádzania na pokoji? A možno by absencia tohto úsilia nepriniesla cestu osvety za tienistým tunelom k vlastnému sebapoznaniu, ale nedotkol by sa ich aspoň samotný krvavý masaker!

Tak, ako je na jednoduchých epických partitúrach, ručných nástrojoch a monumentálnych kantilénach vedená flautová melódia charakterizujúca ústrednú tematickú os Misie ako súbežného celku, tak nenásilne a v humanistických koncipientoch je v konečnom dôsledku evokačná a reprezentatívna. Má v sebe ťažko rozpoznateľnú hodnotu známu len citovo a humanisticky založených divákom, ktorý jej inak rozuzlivý drive prekusnú a nevenujú mu prílišný čas, pretože ju vnímajú srdcom a niečím, čím sa kinematografia v nepísanej miere podobá umeniu v pravom slova zmysle.

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.