Názory a komentáre

Prečo nie zvyšovaniu koncesionárskych poplatkov

By  | 

Neprešlo ani tak veľa času od vzniku zlepencovej tretej vlády Róberta Fica a už, pre niekoho prekvapivo a pre niekoho s predvídavým umom prišlo vo vnútri koalície ku konfrontačnému zádrheľu. Vôbec ničím by laického pozorovateľa (a voliča) neprekvapil, pokiaľ by jeho tematickým zameraním nezasahoval až k srdcu verejnoprávneho média, ktoré je od mečiarovských čias pod politickou opaterou. Teda, spolitizovanosťou prechádzalo už od hlbokých socialistických čias prieč vrcholnou fázou normalizácie i perestrojky, ale od svätých okamihov takzvanej demokracie ním zatriasla nejedna politická garnitúra. Mečiar ňou vysiloval úspechy svojho divokého vládnutia počnúc kupónovou privatizáciou a neskonalo falošne dokázal odvádzať pozornosť od vnútroštátnych a sociálnych problémov lexikou národných symbolov, ktoré mu slúžili na upevnenie moci. Táto forma odvádzania pozornosti je pre mociteľa zdrojom ochrannej alternatívy vykrývania vlastných zlyhaní a pre bežného sfanatizovaného recipienta (v tomto prípade voliča), ktorý mu dopomohol usadiť sa na túto vplyvnú pozíciu – poslednou naivnou úchytkou, ako si pre zmenu ospravedlniť svoju úlohu pri dosadzovaní onoho poškvrniteľa skutkov a ideálov (v tomto prípade politika a výkonnú moc, ktorá mala zásadný vplyv i na prvý pohľad nezávislé médium, akým Slovenská televízia a Slovenský rozhlas vyzerala byť) do tejto pozície.

Pre názorný príklad ako fungovala manipulácia STV z 90.rokov; nemusíme ani zachádzať k nejakým ťažkým, pofidérnym či sofistikovaným metódam, ktoré jej manipulatívny obsah škvrnili. Jeden príklad za všetky: Rozsekané cesty betónového štrku zbiehali obrazovkou v akomsi zručnom, avšak nekomentovanom videoklipe, malo to však  koniec koncov značiť akýsi infraštrukturálny progres vtedajšej vlády. Budovateľská hudobná zložka už iba podtrhla jej expanzívnu vzrastajúcu fikciu.

Malebné prírodné scenérie zase po celej republike lemovali bilboardovou kampaňou, ktorú vtedajšia moc implementovala mimo televízne obrazovky, čiže vytvorila akýsi duálny vnemový koridor. Pritom zábery z televízie skresľovali skutočnú realitu a ohýbali ju navonok rovnako ako vznešené jednoduché heslá z plagátov, smerom k recipientovi, ktorý jej klamlivý zámer aj mohol teoreticky dekódovať, ale len v tom prípade, že šlo o diváka rozhľadeného. Teda o značnú menšinu. Sila obrazu má skrátka veľmi silný sprostredkujúci účinok na emocionálnu inteligenciu a predstavivosť, ktorá z hermetického a rozdúchaného vnútra vytvára reakcie na zaznamenané informácie a skladá z nich aj nevedomky istú mozaiku faktov. Väčšina ľudí má skrátka dosť starostí na to, aby kontrolovala „svoje médium“, ktorému platí koncesionárske poplatky a predovšetkým dosť starostí nato, aby uživila vlastnú rodinu a stíhala riešiť svoje existenčné problémy. Televízia je natoľko komfortnou záležitosťou, že prakticky odsiluje nazhromaždenú energiu a dokáže z diváka vyciciavať všetky zvyšné naordinované vplyvy z dennodennej rutiny ako dáky virtuálny modem, ktorým mu vracia spracovávaný obsah – svet vo svete (odporúčam 30 minútový dokument: Taká malá propaganda, ktorá tieto praktiky rozoberá zoširšia).

Po nástupe Dzurindovej pravicovej vlády väčšina televízneho štábu a spoločenských útvarov musela svoj teplý flek opustiť a propaganda HZDS zmenila líniu ultra-neoliberálnej rétoriky SDKÚ a princípu vítačstva globálneho kapitalizmu ako geopolitickú ideu, na ktorej programové reformy (najmä ekonomického razenia) výsostne stáli. Za Fica sa takisto nástroj RTVS politicky znevážil a nástupom tandemu V. Mika (riaditeľ Rozhlasu a televízie Slovenska) – L. Diko (šéf spravodajstva – teraz už bývalý, po prehrešku z kompromitujúcich SMS správ s G. Grendelom – konflikt záujmov) zasociovali inak verejnoprávne puto pevne k čelnej propagande vládnucich kruhov.

Marek Maďarič – architekt tohto návrhu.

RTVS však má v prvom rade slúžiť obyvateľom tejto krajiny, ktorí ju povinne musia platiť (každý, kto má elektrický kábel a pritom nemusí RTVS vôbec používať, je nútený platiť koncesie) a tým pádom majú mať kontrolu nad jej objektivitou a vyváženosťou. Spravodajstvo, či politizácia televízie nespočíva ani tak v nadstavenom súčasnom, západne informovanom líniovom tvarovaní verejnej mienky (za Mečiara „národne konzervatívnom“, za Fica šikovne vyváženom obe tieto línie; rozdiel pramení z nutnej akceptácie zahraničného smerovania Slovenska a z domácej oblasti ide o prirodzený vplyv výkonnej moci, ktorú strana Smer má – čiže ju akoby vlastní), nad ktorú dozerá klbko manažérov a zdanlivo programových reštituentov, ale zaráža jej neúnavná neakceptácia všetkého kritického. Ba aj odlišného, konštruktívneho, čo podkopáva jej inak zušľachteno zdeklarovanú neutrálnu vyhranenosť. Názorov, postojov, myšlienok – ekonomických, sociologických, zahranično-politických a dokonca aj kultúrnych.

Nižšie štrukturálne odvetvia v Slovenskej televízii a kedysi samostatného Slovenského rozhlasu napriek vtedajšej zaujatosti produkovali vo veľkom vlastný vzdelávací program. V najplodnejších rokoch šlo o zhruba 56 inscenácií ročne, množstvo komediálnych vsuviek, mikrokomédií, vedomostných relácií i vzdelávacieho programu. Rozhlas a televízia fungovala na báze obnoviteľnosti a retransmisie. Vedela produkovať a vytvárať, hoci nie všetko smelo von. Dnes, po masívnom nástupe reklamy (nemyslím paradoxne jej absenciu počas premietania filmov ale pred a po nich) RTVS tasí zisky ako nikdy predtým. Náklady, odrátajúc devalváciou či dobovou infláciou sú prekvapivo vysoké a to aj bez produkcie vlastného vzdelávacieho programu. Filmy v ponuke programu sa aj napriek stúpajúcej kvalite za posledné obdobie častokrát nevedia zbaviť kolísavosti (stačí zrovnanie s paletou ČT, vyváženosť je tam kontinuálnejšia, relácie odbornejšie a kultivovanejšie – pokiaľ ide o vedu, techniku, umenie… a s ponukou väčšieho množstva televíznych kanálov). Ak by sme zúžili problematiku kultúrnej nevyrovnanosti a časté problémy s nákupom živých športových prenosov, ktoré tvoria samostatnú kapitolu verejnej debaty, problém by sa dal prostredníctvom styčných bodov na odbornejšej báze zaiste riešiť.

Od RTVS by ale človek očakával istý nadhľad a chladnejšie vyhodnocovanie správ a informácií zo spravodajstva – skrátka nosnej identity tejto inak predostieranej národnej značky. Nie jej vedomú selekciu, tendenčnosť a zaujatosť pri interpretácií informácií. Podobný problém badať v agentúrnych správach z TASR i SITA, integrálnych oficiálnych inštitúciách omediach.com a spol., ktoré sa tvária nadstranícky a objektívne, ako aj v mainstreamových médiách. Lenže mainstreamové (akože seriózne) a bulvárne (akože osobné, banálne, škandalózne a nepolitické) média majú svojich programových a finančných riaditeľov, svoj kapitál a svojich zástupcov, ktorí profitujú z trhových možností. Žiaľ, tento systém im umožňuje vytrvalo profitovať z prednostnej výhody výšky kapitálu a pre svoje ušlé zisky zarábať buď zo škandálov prominentných osôb, alebo z vlastnej ideologickej propagandy. Ich účelová, zväčša jednostranná profilácia je očividná.

Kedysi sme na území ČSSR mali len 1 TV stanicu, zhodou okolností verejnoprávnu a dodržiavala stanovy Rudého práva a bolševickej demagógie. Dnes, s hrôzou zisťujúc sa farby obmenili, jednostranné konfrontačné štvanie voči buržoáznemu imperializmu nahradili protiruské stanoviská (fascinuje ma najmä paranoidné odvádzanie pozornosti vlastných problémov na fiktívneho nepriateľa), politika dvojakého metra (delenie obetí a vinníkov v svetových a domácich konfliktoch, podľa toho, aká propaganda sa prostredníctvom vlastnej ideológie ponúka), politická korektnosť a násilné pretláčanie postojov tretieho sektora, ktoré sú často financované zo zahraničia. Niežeby som chcel haniť ich prácu, avšak tie mimovládne organizácie, ktoré sú politicky zamerané a tlačené rovnako vo verejnoprávnom médiu nenachádzajú názory kultivovaných postojov oponentov a RTVS v mnohom dokonale potlačuje ňou deklarovanú nezávislosť a živú polemiku. Nie v zmysle polemiky vlastnej spravodajskej koncepcie, ale v konfrontácii širšieho portfólia, názorových sporov a indoktrinacií tabuizovaných a zložitých spoločenských a politických tém. Bez ich konštruktívneho dialógu  sa nikam neposunieme.

Fico a jeho kabinet má sčasti smolu a sčasti už v minulosti prekukli fungovanie RTVS v závislosti od systémovej proklamovanej koncepčnej a spravodajskej vízie. Preto chápem jak postoje ministra kultúry Mareka Maďariča ako samoľúbo a skúpo požadovať zvyšovanie koncesionárskych poplatkov vo forme „výpalného“ z terajších zhruba 4 eur mesačne na avizovaných 7 eur, pretože im obnosnejší kapitál umožní spraviť si poriadok vo vnútri organizácie, tak aj samotného Róberta Fica. Nakoľko je geopolitické smerovanie redakčnej rady RTVS striktné a priamočiare smerom na západ, v zahraničnopolitickej oblasti by jej Fico rád odstrihol krídla a vedomý si svojho vynúteného vplyvu na jej hodnotovú nezávislosť a popadnutím ju z vnútra, chýba mu plná kontrola – teda aj zvonka. Keď premiér RTVS kritizuje, áno, má pravdu, ale jeho zámer je nebezpečný, pretože požaduje zásah do jej chodu a ako predseda vlády toho nie je hoden.

Čiže RTVS momentálne prechádza ťažkým obdobím, ale v prvom rade si musí urobiť poriadok vo vlastných radov a to od základov. Tak, ako vysoko si cením mravčiu prácu skupiniek tvarujúcich kultúrny a športový vysielací program, tak kritizujem jej masívnu skostnatenosť ako inštitúcie, lobbing a štrukturálnu schému podobnú u konkurenčných komerčných staníc i rádií. Akurát že miesto povrchností a čiernej kriminality sa tvári rádovo serióznejšie. No a pokiaľ je teda aj jej politický obsah ničím sa nelíšiaci od oligarchov Ringier Axel Springer, Ronalda Laudera a ďalších mediálnych konglomerátov vlastniacich plátky a TV stanice hlavného prúdu, tak je dnešný stav skutočne žalostný. Ak ale vládnuca vrstva poučuje objektívnosť rady RTVS, je tá skutočne morálne posledná, ktorá si niečo také môže dovoliť. A klbko viny samozrejme spadá aj na nás, konzumentov, že nevyvíjame väčší tlak na jej aktívne a autonómne programové fungovanie. Obecne, oficiálne inštitúcie a ich všeobecná dôvera (nielen u nás) klesá na historické dno a pokiaľ pre jej zdravú re-aktiváciu nič neurobíme, nastane skutočne anarchia. Ale nie taká, o akej oni strašia.

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.