Film & TV

Prečo bývali westerny v NDR tak ideologicky podchytené?

By  | 

Každý z nás si pamätá tie hrdinské pohľady Olda Shatterhanda s náčelníkom Vinnetouom viac, ako napríklad v Amerike, keďže tvorba Karla Maya nám bola – z kultúrneho hľadiska predsa len bližšia. Kontroverzie vyvolané skalpovaním indiánov, pochybných praktík či poučkami priateľstiev a dobrých mravov symbolizovaná v istých okultných procesoch k mytologickým bájkam rozhodne patrí k tomu a množstvo z nás si pamätá aj hrdinské vzývanie kolegov z druhej polovičky Nemecka. Nemeckej demokratickej republiky. Čo je na týchto westernoch zvláštne nie je ani tak odlišný európsky terén, ktorý upúšťa prašnosť rozostavaných mestečiek pomenšie, či dejovo vyškatulkované peripetie, avšak jasný politický a ideový kontext.

Málokto zo súčasnej generácie si uvedomuje, že v minulom režime bol western jediným žánrom, ktorý sme „mali“ voľne dostupný na televíznych staniciach a súdruhovia nám ho dovolili premietať. Popri kovbojských strieľačkách si nie každý vybavil, že aj tento, rádoby prekonaný historický výklad mytologických postáv sa dá ideologicky podchytiť. Vo Východnom Nemeku zdôraznili dôležitosť indiánskej morálky, ktorí v hocijakých súkmeňových záležitostiach šli vždy za tým dobrým, mravným a nepoddajným. Indiáni skrátka symbolizovali nielen v komunistickom tábore akt genocídy Ameriky, ale hodil sa im dokonale na historické vykreslenie znestvorenej dobyvačnej krajiny, ktorú si novodobí kolonizátori posledné stáročia uplatňovali.

Najpamätnejší zo všetkých apačov bol pochopiteľne z týchto končín Gojko Mitič, ktorého by sme v akčných amerických filmoch 80-tych rokoch prirovnávali k Jean Claude Van-Dammemu, Doplhovi Lundgrenovi či Stevenovi Seagalovi. Mitič predstavoval všetko vznešené a falošnosťou pokrytecké, čo morálnu nepoddajnosťou trýznilo vzletné dialógy tmavej a bielej pleti v rámci rozbušnej konfrontácie. Ale ťažko možno badať silnejšiu nostalgiu pre nás ako deti, ktoré sme týchto hrdinov brali temer za polobohov. Je samozrejme nesporné, aké čistky väčšinovo „civilizovaní Američania“ pôvodným spôsobili, ale produkty z NDR len zdôrazňovali nemohúcnosť filmového neslobodného priemyslu im aj patrične psychologicky kontrovať. Ako povedal Gojko Mitič v jednom zo svojich rozhovorov osobne: „Raz indián, navždy indián.“ V prvotných počinoch sekundoval ešte Pierremu Briceovi v Mayovských adaptáciách, ale od polovičky 60-tych rokoch naprieč 70-tymi to bol on, kto sa usadil v Nemeckej demokratickej republike, kde už rastový a tvorivý potenciálny neexistoval.

„As Wild felled one of the redskins by a blow from the butt of his revolver, and sprang for the one with the tomahawk, the chief’s daughter suddenly appeared. Raising her hands, she exclaimed, ‘Go back, Young Wild West. I will save her!'“ (1908) – na tomto obrázku funguje zase opačná dobová, a ešte nedozretá revízia dejín víťazov, ktorí píšu ako píšu…

Vo filmoch ako Synovia veľkej medvedice (1966) či najmä obzvlášť Biely vlci (1969) ešte fungoval akýsi naporcelovaný pátos, útočenie na emócie, ale i občasná direktívna vynaliezavosť. V nemalej miere i minimum napätia, hoc snímky vyvolávali skôr dávku irónie. V neskorších, zo 70-tych už pôsobili ako neznesiteľný spev Trubadixa zo série Asterix a spol. Častokrát pritom nerozhodovali herecké schopnosti, ktoré tvorcovia pri výbere kastingu uplatňovali, ale vizáž a charizma. Mitič bol sprvoti kaskadérom a jeho potenciál na upútanie si všimli len náhodou. Princíp pevných hodnôt vydržal i pri tortúrach a mučeniach, niežeby Vinnetou taktiež neodolával „bledým tvářam“ oportunisticky, ale v NDR nehľadeli z riadkov slávnych spisovateľov v komplikovanosti, z ktorých iní vychádzali, ale v maximálne upustenie a sprehľadnenie. A keďže v kriminálkach i niektorých vidieckych sociálnych drámach v NDR vedeli natáčať aj na vyššej úrovni, odkaz je jednoznačný.

Nepísaná inšpirácia Cooperovho Posledného Mohykánu z filmu Veľký had (1967) je typickou šablónou preklenutých stereotypov.

V Spojených štátoch na skutočný revizionizmus prišlo až nástupom opäť raz európskeho tvorcu natáčajúceho s americkými hercami v low budgete – Sergia Leoneho, ktorý zmenil dovtedajšie ponímanie akčných okienok a spychologizoval skôr reč tela, ako celoplošnú prepracovanosť mentálnych atribútov. Prvý verejný a významný film, ktorý zarezonoval v Spojených štátoch na tému neľútostného zaobchádzania s indiánmi bol The Little Big Man (1970) s Dustinom Hoffman. Snahy Kevina Costnera a ďalších na kritickú obhajobu dejín už vzišlo v pokojnom, náladovo nie tak roztrieštenom období, ktoré to vo väčšinovej časti obyvateľstva vedeli aj s veľkej sčasti akceptovať. A naniesli sa emočne na slabších a bezbrannejších. Revízia je nepríjemná, pre každý národ, či pre každú civilizáciu. Rozhodne im ale nepomôžu naivné kontry z NDR. Otázne ale zostáva, či sme sebakritickí, alebo len seba-vnímajúci z hľadiska dávno sa ukončiacej minulosti. Westerny v NDR takúto funkciu neplnili, hoc sa opticky o to viac než len snažili. Ich úsilie zostane v zaľahnutých archívoch a pre niektorých sú však stále neveriacky (a v dobrom ponímaní) nedotknuteľné.

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.