Film & TV

Povraz (1948) – jednozáberový experiment

By  | 

Motívy a spôsoby uskutočňovania vrážd nemajú limity. Vychádzajúc síce z takejto škatuľkovej premisy, častokrát len dokráčame cestičkou nenávratnosti konania, a ňou je násilná smrť. Ako ale obhájime tie najpodlejšie činy, pokiaľ sme neboli v bezprostrednom ohrození života a útok sme iniciovali? Máme snáď ešte možnosť racionálne zasiahnuť a odvrátiť onen úmysel nedomyslenia v situačnej tiesni? Tieto a ďalšie otázky je možné rozvinúť práve vďaka majstrovskej réžii Alfreda Hitchcocka a ponúknuť tak divákovi zážitok časopriestorovej kontinuity, ktorá prebieha chronologicky a so všetkými psychologickými atribútmi ľudskej psychiky. Mimo dialógového vývinu „našich“ účastníkov „vražednej oslavy“ a ich okázalých pocitov prežívania máme možnosť pozorovať aj ich charakterové vnútro z rôznorodého súdka, čítať ich vôľové a emočné reakcie a to, čo neodmysliteľne škriepi ich svedomie. Vzhliadame k ich dispozičnému jadru zmýšľania a samotné počastovanie vražedného maniaka nadobudli len zopár minút dozadu a doposiaľ ho len pudom sebazáchovy (a bájnou predstavivosťou) fingovali.

Rope_2

Adaptácia divadelnej hry Patricka Hamiltona začína vraždou spolužiaka (viď vyššie), ktorej vinníkmi sú dvaja (viac než len blízki) kamaráti Brandon (John Doll) a Philip (Farley Granger). Brandon je egocentrický, zahľadený nad superioritou premysleného a uskutočneného plánu, Philip je viacej plachý a obávajúci sa dôsledkov prípadného vyšetrovania. Mŕtvolu ukryli do „truhly“ švédskeho stola, kde mali usporiadať hostinu a ktorej sa zúčastnia príbuzní obete (Davida) v domnienke, že sa jej taktiež zúčastní. Na tú má okrem jeho priateľky (Joan Chandler), upratovačky a staršieho pána prísť aj ich bývalý učiteľ (James Stewart), známy to voľnomyšlienkár. Zaujímavo počaté úvahy o živote a voľné filozofické interpretácie pomaly ale isto vyúsťujú v nečakané upodozrievanie a aury záchvatov. Napätie je prítomné vo väčšom rozsahu aj preto, lebo sme od neho neupustili, skôr ho do konverzačnej štruktúry automaticky rozšírili. Násilie a vražda je tu vnímaná takmer s až umeleckým aktom, čo provokačne pokrivkáva vedľa Haysovho kódexu. Nezáleží iba nad jej prezieravou úkladnosťou a samotným odhaľovaním, prekvapí hodnotový a oceniteľný presah života ako najvyššieho daru, ktorý človek má. A ktorý jeho strojca má i právo ponechať tým druhým.

Rope_3

Nie nadarmo sa o Hitchcockovi hovorí ako o „master of suspense“ (majstrovi napätia), pretože zaoblený scenár v jeho filmoch dokáže lietať (tak ako v tomto prípade) širokými prúdmi (strieda humor s trefnými pointami a vyzvedačstvom) všedného života a pohľady naopak, pracujú ako optické receptory sledujúc nenápadné mozaikovité indície udalostí zakomponovaných priamo v podvedomí. Čiže sa krížia. Vnímanie charakterov a následné reakcie na vzniknuté podnety sú teda obsiahnuté predovšetkým faktormi psychologickými, s ktorými sa poväčšine narába s mimoriadnym citom. A ako inak, humor medzi riadkami umne odvádza chvíľkovú pozornosť v očakávaný prerod situácií dôležitých, ktoré dostanú priestor v mieste a čase na to stavanými. S až chirurgickou presnosťou. Takisto v kompozícii jedného záberu musia byť indície očné a dedukujúce vo väčšom meradle výpovednej hodnoty nad vyhodnocovaním situácií vyplývajúcich z rozhovorov. Reálne plynúci čas je v tomto prípade tak zreteľný, že v bežnom filme majú postavy „možnosť výdychu“, „prehodnocovania“, keďže sa pozornosť na určitý objekt kardinálne obmieňa, v Povraze na to nie je miesto. Všetko sa stupňuje a prehlbuje.

Rope_4

Experimentálny dojem natáčania je samozrejme nespochybniteľný, avšak Hitchcock bol vzhľadom k vtedajším možnostiam odkázaný na rafinované zakrývanie optickej absencie strihu, ktorý od času 9 min. 34 sek. pokračoval vždy s niekoľkominútovým odstupom: po ďalších 7:51, 7:18, 7:09, 9:59, 8:35, 7:50, 10:06, 4:375:40. Kotúče vypovedávali po desiatich minútach a najčastejšie sa objektív prvotne priblížil k nejakej veci (klobúk), aby sa následne nenápadne vzdialil do rozľahlosti bytu a všetko kvázi pokračovalo bezo zmeny. Výnimku tvoril ten, (záber-protizáber) ktorý v časovaní psychológie vari najvýstižnejšie charakterizoval bezmocnosť labilnejšieho z dvojice morálnych kacírov. Takisto montáž farieb v pozadí musela byť konfrontovaná s meteorológom, pretože Hitchcock svoj prvý farebný film postavil na spomínanej predikcii ilúzie času a ten so sebou prináša isté neodmysliteľné dennodenné rituály. Nepravdepodobnosť zápletky je tak efektne nahradená dojmami vierohodnosti správania, vizuálnym zatmením ako aj zatmením mysle (odľahčujúcich sarkastických poznámok v protiklade kontúrach sveta fyzického ako dlaň, ktoré v reáliách už prevzali oportunistickú, t.j. racionálnu rovinu úsudkov). Pretože tým, čím pre učiteľa Ruperta Capella znamenali reči o zdanlivej váhe a nadradenosti jedného ľudského života nad druhým, bola v konečnom dôsledku len spŕška kecov a poloprázdnych konštrukcií, zatiaľ čo naši aktéri si úlohu boha vyskúšali v praxi.

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.