Architektúra Cestovanie

Povesti o hrade Devín

Zozbieral som pre vás pár povestí o tomto hrade , príjemné čítanie .

Studňa na Devíne

Devín

Z roka na rok rozrastal sa Devín, pribúdali na ňom nové a nové budovy. Jeho rozloha bola naozaj veľká, bol chránený hlbokou priekopou, vysokým násypom, hradbou z drevených kolov, Moravou aj Dunajom.

Bezpečne bolo na ňom, len voda chýbala. No a akýže je to hrad bez studne. Aj knieža Rastislav si to uvedomoval:

– Dajme sa do kopania! Nemôžme sa bezradne dívať a čakať na zázrak.

Skala teda zaiskrila pod čakanmi tvrdých chlapov. A jama sa začala prehlbovať. Na hrade zavládla radosť a ovlažila vyschýnajúce pery obyvateľov.

No stalo sa, čo by nik nečakal. Chlapi čo studňu kopali, začali sa v nej strácať. Kto sa pustil do nej, už sa na povrchu neukázal. Stratilo sa mnoho šuhajov, mocných chlapov, čo vyzvedieť tajomstvo studne sa pokúšali.

No prišiel udatný vodca Slavoboj, syn hradného pána zo Šintavy, pokloniť sa Miloslave, krásnej dcére devínskeho kniežaťa. Tiež mu myšlienky začali v hlave vŕtať a hnali ho do studne vyskúšať šťastie, smelosť a zručnosť. Raz keď okolo studne prechádzal s Miloslavou, zbadal na zemi zelený pás čerstvej trávy. Nie pás – kríž. Ani kríž, ale meč.

– Hľa, znamenie pre mňa!

Odhrnie trávu, a tu – pred ním meč, čo by aj obrovi pristal do ruky.

– Choď, – vraví verenici, – zavolaj rodičov, zbrojnošov a všetku čeľaď!

Deva sa zľakne, radšej by žila bez vody ako bez neho. Onedlho už prichodia všetci obyvatelia hradu a podhradia. Veľa už počuli o jeho skutkoch ktorými sa vyznamenal pri Šintave Boli zvedaví ako sa teraz pochlapí.

Slavoboj sa dal uviazať na silný povraz a spustiť do diery, čo studňou mala byť. Najprv zdola gánilo len hrobové ticho. Po čase sa však zdola ozval šramot a buchot, akoby tam ktosi zápasil. Zazneli ťažké stony i tvrdé údery. A znova nastalo úplné ticho. Prerýval ho len Miloslavin bolestný vzlykot.

– Už je po ňom! – zašepkal ktosi. – A škoda ho!

Vtom sa však ohlásil. Tri razy udrel mečom o tvrdú skalu. Ľudia napli mocné povrazy a vytiahli ho. Najprv sa však vynoril meč, potom Slavobojova hlava a nakoniec celý hrdina. Hneď potom doráňaný a vysilený odpadol. Hlavné však bolo, že dýchal a žil.

A pod Slavobojovou halenou našli skrvavenú ohyzdnú hlavu akejsi potvory. Bol to šarkan, ktorý žral chlapov v studni. Nebodaj sa mu pri kopaní studne dostali k samej skrýši.

– Viac už nikomu neublížiš, riekol Rastislav a tresol hlavu tak mocne o zem, až sa do kameňa zaryla.

A v mieste, ktoré vyhĺbila, vyvrel mocný prúd zdravej vody.

A veľa sa zmenilo odvtedy na Devíne. Kým žili manželia Slavoboj a Miloslava, bola v studni voda, ale keď istého dňa obaja umreli, šarkania studňa razom vyschla.

No na Devíne sa vraj v tú istú chvíľu otvorila nová studňa. A ostala aj pamiatka na slávnu chvíľu, zázračný meč hrdinu Slavoboja. Po mnohých ťažkých vojnách sa akosi znovu dostal do studne a čaká na hrdinu, ktorý ho vyzdvihne a udrie ním do nepriateľa vtedy, keď bude Slovákom najhoršie.

Devín

Panenská veža

Povesť o Panenskej veži rozpráva o rytierovi Mikulášovi, pánovi Devínskeho hradu, ktorý sa vybral na pytačky až do Korutánska. Do oka mu padla panna Margaréta pochádzajúca z bohatej korutánskej rodiny. Otec dievčaťa Mikulášovu prosbu zdvorilo odmietol, avšak rytier Margarétu uniesol. Panna Margaréta sa ani príliš nebránila, lebo sa je páčil mladý rytier a po príchode do Devína aj jeho krásny hrad.

 Skôr ako došlo k svadbe, zavítal na Devínsky hrad Margaretin strýc Rafael, opát z Isenburgu. Jeho ozbrojenci sa zmocnili mladej dievčiny, vysadli na koňa a cvalom sa vydali späť do Korutánska. Rytier Mikuláš ich však dostihol a po boji získal späť svoju vyvolenú. Po návrate na hrad sa začali konať prípravy na svadbu. Len čo si v hradnej kaplnke zaľúbenci povedali svoje áno, na nádvorí hradu už opäť zarinčali zbrane.

 Opát Rafael lesťou oklamal stráž a vtrhol do hradu. Korutánci boli v prevahe a rytiera Mikuláša donútili ustúpiť do štíhlej veže na skalnej ostrohe čnejúcej nad sútokom Dunaja s Moravou. Keď časom dvere veže pod náporom sekier a ohňa povolili, rytier Mikuláš v nerovnom boji padol. Jeho mladá nevesta od žiaľu skočila do Dunaja. Mútne vody rieky pannu Margarétu v jej svadobný deň pochovali a veža na skalnej ostrohe od tých čias nesie meno Panenská veža.

 Jablko života

V tých miestach, kde sa pomalá tmavá Morava stretá s bystrým jasno vodným Dunajom, rozkladali sa kedysi močiare a bariny, lemované lužným lesom.

 Rozhliadajú sa dievčiny po zelených lúkach , po voňavých úbočiach, a keď im zrak vybehol až navrch, stŕpnu od prekvapenia. Na strmej skale čnejúcej nad riekou Dunajom stojí hrad! A na rázsoche čnejúcou nad riekou Moravou stojí druhý! Mohutne vypínajú svoje veže oproti sivej oblohe.

 Hrad prvej sestry sa volal Devín. Mal rozsiahle nádvoria, bašty a veže, honosné siene a svetlice, stajne plné koní, psiarne plné psov. A všade služobníctva bez počtu. Hrad druhej sestry sa volal Hradisko. Mal rozsiahle nádvoria, bašty a veže, honosné siene a svetlice, stajne plné koní, psiarne plné psov. A všade služobníctva bez počtu.

 Zahnala sa z celej sily a hodila jablko dolu na nádvorie. Zamarilo sa jej, že buchlo tak mocne, ani keby sa odtrhlo srdce zeme. Nevdojak zdvihla oči ta, kde na vzdialenej skale stál v plnej kráse hrad Devín. V tej chvíli už nestál. Múry aj s vežami sa zdvihli do povetria, trošku tam akoby zaváhali a potom padali naspäť do základov. Zakrátko sa na mieste hradu kudila obrovská kúrňava, z ktorej červeno šľahali jazyky plameňov a čoraz zreteľnejšie sa črtali ostré trosky múrov.

O autorovi

Lukáš Gomboš