Hudba

Popísali sme si tričká, vyrábali odznaky, farbili vlasy vodovými farbami

By  | 

Rozhovor s lídrom bratislavskej kapely Princovia, gitaristom a spevákom Jarom „Leďo“ Lederleitnerom, ktorý bol predtým dlhoročný člen a spoluzakladateľ legendárnej Zóny A.

Ako si sa dostal k punku. Okrem toho, že teda Koňýk bol tvoj sused. Čím ťa zaujal práve punk, či už po hudobnej alebo hodnotovej stránke?

V podstate si to povedal, bolo to cez Koňýka, ktorý bol môj o štyri roky starší a skúsenejší sused. Hudba ma ale zaujímala už predtým. Púšťal som si doma napríklad Beatles, singel „She loves you“ som skoro zodral alebo kapely Sweet, Bay City Rollers, T.Rex,veci, ktoré sa ku mne dostali cez otcovho kolegu. No a potom prišiel Koňýk, ktorý mi niečo pustil. Presne si už nepamätám akú kapelu, možno nejaký Sex Pistols. Veľa toho v tej dobe nebolo a získať nejakú nahrávku bolo skoro nemožné. Punk ma oslovil hneď na prvé počutie tým, že to bola priamočiara hudba. Prirovnal by som to k takej „pecke do nosa“. Nešlo o žiadne chodenie okolo horúcej kaše. Tá hudba išla hneď naplno. Bola rýchla a energická. Za 2 minúty bolo všetko povedané a bez obalu. Postupne som potom spoznával ďalšie kapely. Hlavne po pesničkách, ktoré sme počuli v rádiu, keďže vtedy sa tu také albumy nedali kúpiť. Zásadná bola relácia Musicbox na stanici Ö3, tam hrávali niekedy aj celé albumy. Často sme ani presne nevedeli ako sa volá tá kapela, čo hrá. Zapísali sme si foneticky nejaký názov a ten správny sme sa dozvedeli možno o tri roky neskôr alebo keď niekto doniesol  platňu zo zahraničia. Tie sme si potom požičiavali a nahrávali na kazety. Ja som mal to šťastie, že môj otec bol lodník a plavil sa našťastie aj hore prúdom Dunaja, takže niekedy išiel aj do Rakúska a Nemecka. Odtiaľ mi nosil platne, podľa zoznamu, ktorý som mu dal. Postupne sa to potom nabaľovalo, ale bol to pomalý proces. S hudbou išla ruka v ruke aj punková móda. Kedže sa v socialistickom Československu nedalo nič súce kúpiť, všetko sme si vyrábali sami. Tak isto ako aj v Británii či USA na začiatku punkovej explózie. DIY. Do it yourself-základný princíp punku. Farbili sme si odev, popísali sme si tričká, vyrábali odznaky, farbili vlasy vodovými farbami. Keď sme založili skupinu, dokonca sme si sami vyrobili bubny, bedne, španielky prerobili na „elektrické“ gitary…..nadšenie bolo absolútne.

Princovia_1foto: Braňo Vartovník

Keď sa obzrieš späť do 80-90-tych rokov, ako si spomínaš na tie časy? Čo ti najviac utkvelo v pamäti?

Začal by som tými 80. rokmi. Dobre si spomínam na šedivosť a pochmúrnosť. A potom, ako som už spomínal tú nedostupnosť, čo sa týka hudby, tak tá. Ale nie iba platní, ale celkovo. Pokiaľ si nemal nejaký zdroj zo zahraničia bolo veľmi ťažké niečo zohnať. Napríklad dnes sú populárne tenisky značky Converse. Vtedy sme o takých mohli iba snívať. Boli dostať iba „číňany“, ktoré sa aj tak nedali zohnať, pretože to bol nedostatkový tovar. Iba ak si bol veľký šťastlivec, tak si sa k tomu aj dostal. (smiech) Alebo kazety na nahrávanie hudby.  Keď si  ich chcel, tak si musel ísť do Tuzexu, dnešné generácie ani netušia čo to je. V normálnom elektre ich väčšinou nemali alebo za šialené ceny. Jedna stála povedzme 100 korún, ale to boli vtedy také peniaze, že si za to mohol piť dva týždne. (smiech) Napriek všetkému, boli to skvelé časy. Bol som mladý, blbli sme. Myslím, že sme si aj pramálo uvedomovali ako ľahko nás mohla Štátna polícia zničiť. Vyhodiť zo škôl, práce, dať do basy, polepšovne… Punk bol pre bolševikov tŕňom v oku. Chceli sme sa odlíšiť a nestotožniť sa s tým, čo diktovala strana a vláda. No a 90. roky už vnímam ináč. Prišiel pracovný proces, prvá svatba a nádeje v slobodnej spoločnosti.  Zmätok, mafia ,tunelovanie, privatizácia, rozpad Československa. Čo sa týka hudby, nastal úpadok punku. Zrazu začal byť nezaujímavý a dostával sa do úzadia, ako keby ani neexistoval. Kopec kamarátov zo starej gardy, čo boli predtým punkáči, preskočilo na nové štýly ako napríklad hard-core. Nastúpili iné trendy. Podobne to bolo so Zónou A, ktorú vtedy v podstate nechcel asi ani nikto počúvať… Potom prerazili Green Day a americká punková scéna, ktorá zase punkrock nakopla. Začalo sa to rozbiehať a už v druhej polovici 90. rokov sme zase mali dosť koncertov.

Po odchode zo Zóny A si založil kapelu Princovia, s ktorou hrávaš aj dnes. Prečo práve tento názov?

Kapelu som zakladal s Martinom Revickým, ktorý je teraz gitarista v Zóne A. Vzniklo to tak, že sme si hovorili, že nechceme byť ortodoxní, nasratí punkáči, ale chceme to robiť trošku ináč.  Z toho pocitu to tak prišlo, že dajme si nejaký vznešenejší názov. A vlastne sme sami seba presvedčili, že sme nejakí šľachtici. (smiech) A potom s tým niekto z nás prišiel, neviem už kto, že Princovia. Tak sme sa zhodli, že máme to. (smiech)

Princovia_2foto: Braňo Vartovník

V jednom rozhovore som čítal, že hudbu, ktorú hráte s kapelou Princovia označujete ako power pop. Pravdou je, že to už nie je ten typický punkrock ako Zóna A. Možno niečo medzi. Prešiel si teda určitým hudobným vývojom. Moja otázka je, prečo prišlo vyústenie tohto hudobného vývoja práve v tejto podobe, v podobe power popu. Ako si k tomu dospel?

Hrám to, čo ma baví počúvať. Punk som nasával veľa, veľa rokov a mal som toho napočúvaného fakt dosť. Postupne som sa teda snažil objavovať aj niečo iné. Mňa vždy, už od začiatkov, bavilo počúvať melodickú hudbu, aj v punkrocku. Tak som sa dostal ku kapelám, ktoré sa označovali ako power pop. Na rozdiel od punku sa v tomto žánri viac spieva ako kričí a sú tam aj gitarové sóla, ktoré by ste v punku ťažko hľadali. Po dvadsiatich rokoch hrania urputného punkrocku som potreboval zmenu. Preto som sa rozhodol, že budem robiť niečo v tomto duchu. Pop s punkovým nasadením. Ale ak sa ma niekto spýta: „Čo hráte?“. Tak mu poviem, nech si to vypočuje a nech si to nazve ako chce. (smiech) Nerád používam škatulky, pretože tých vplyvov je viacero a tiež nechcem aby sa už hudba Princov spájala kvôli mne iba s punkom. Necítime sa ako punkáči.  Sme POWER POP !

Princovia_3foto: Braňo Vartovník

V kapele si lídrom a autorom textov a hudby. Ako teda vznikajú nové skladby, ako tvoríš, kde sa ti najlepšie tvorí, kde čerpáš inšpiráciu?

Ja som skoro výhradným autorom všetkých textov a hudby. Na niektorých majú podiel ešte bývalý členovia kapely.  Skladby samozrejme dotvárame všetci spolu v skúšobni. Povedzme, že ja prinesiem hotovú pesničku, ale ešte môžu prísť nápady aj z inej strany. Teraz napríklad náš nový bubeník Mišo má veľa nápadov a postrehov z iného pohľadu. A to je fajn, že ešte to môžeme v kolektíve dotiahnuť. Pesničky skladám doma keď mám čas a kľud. Potom si to nahrávam na takú mašinku, kde viem v podstate spraviť kompletný demosnímok s nejakým základným rytmom. Od toho sa potom odpichneme a v skúšobni to dorábame. K písaniu textov som sa dostal až v kapele Brickfield, kde som hral na konci 90-tych rokov pomimo Zóny A. Bola to dobrá škola. Na začiatku Princov sme boli na texty dvaja s Revom, ale on potom odišiel do Zóny a zostalo to na mne. Úprimne, je to pre mňa omnoho ťažšie ako písať hudbu, tú zložím hocikedy. Nie som nijaký básnik. Viem, že tie texty sú väčšinou jednoduchšie, ale zároveň sú autentické.  Na niektoré som fakt hrdý. Inšpiráciu čerpám z okolia. Napríklad veľa textov mám o konkrétnych osobách, ale o tom nevedia. (smiech) Ja to ani nikde nezverejňujem a ani z toho textu to nie je jasné. (smiech) Čiže inšpirujú ma ľudia, to je veľmi dobrá inšpirácia.

Akú úlohu alebo aké miesto má punk momentálne v tvojom živote. Čo pre teba znamená? Pýtam sa to preto, že vlastne po tej hudobnej stránke si sa od neho čiastočne odklonil.

Aj keď som už v súčasnosti starší človek, PUNK stále milujem. Je to fantastická hudba,móda, životný štýl. Punk bude súčasť môjho života až do konca. Len to už tak v tomto veku neprežívam. Žijem veľmi normálny život, pracujem, mám rodinu, platím účty. Nebývam s kamarátmi na byte, kde by sme žúrovali  každý deň a srali na všetko. V tomto smere žiadny punkáč nie som. Robím  veľa kompromisov. Dnes napríklad považujem za väčšieho punkáča ako seba moju ženu. Napríklad v tom, že dokáže povedať čo si myslí, aj v takú chvíľu, kedy si ja hovorím, že teraz by som to nepovedal. Punk pre mňa v živote ostáva napríklad v prístupe, v tom, že veľa vecí si vieš spraviť sám. Nejdeš do obchodu aby si to kúpil, ale si to vyrobíš. Spravíš si to teda po svojom. To sa týka napríklad aj nahrávky. Nahráš si to sám, navrhneš a spravíš si obal, napáliš na nosiče, nespoliehaš sa na nejakú firmu.

Princovia_5foto: Braňo Vartovník

Má punk rock na Slovensku ešte zmysel hrať? Nie je to už iba taká nostalgia, nestratil dušu? Tým mýslím na jednej strane, či sa nájde dosť poslucháčov a zároveň, či nestratil to, čo mal kedysi, keď bol protestom, kritizoval a poukazoval aj na problémy v spoločnosti, či už to bol rasizmus alebo extrémizmus. Teda veci, ktoré sa dnes dostávajú v našej spoločnosti do popredia stále viac.

Svet je dnes už inde a každá doba prináša niečo iné. Punkrock  je stará hudba. Už sa asi nenakopne do takých výšin ako kedysi. To však neznamená, že neosloví aj ďaľšie generácie. Mladí ľudia si vždy nájdu svoje platformy, svoju hudbu, štýl, ale máloktorí sa vracajú tak ďaleko, že by ich oslovila štyridsaťročná hudba. Čiže je mi jasné, že klasický punk už dnes nemá takú odozvu a je to aj logické. Fanúšikov je menej a keď idú na koncert, tak na zabehnuté kapely a na tie menej známe už idú pomenej. Na druhej strane si myslím, že pokiaľ to tých ľudí baví, tak to stále má zmysel robiť. Myslím si, že stále je čo povedať a na svete sa deje toľko zlých vecí, že áno, má to zmysel , niečo kritizovať, stále je proti čomu protestovať. Dnes už je to aj oveľa jednoduchšie. Človek môže povedať čo si myslí. Keď sme tu mali boľševikov, tak si síce tiež mohol povedať, čo si chcel, ale skončil si velice rýchlo. (smiech)  Či má punkrock dušu, záleží na tých, čo ho hrajú alebo sa tak tvária. Niektoré kapely využívajú resp. zneužívajú punkrock tým, že si zoberú jeho jednoduchosť a údernosť  a do tej hudby dajú nejaké „vtipné“ texty, ale s punkom to vlastne nemá nič spoločné. Je to povrchné a falošné. Punk má zmysel, keď ho naozaj cítiš. Musí to ísť z teba, inak to je iba PÓZA.

Princovia_4foto: Braňo Vartovník

Ako vnímaš dnešnú hudobnú scénu na Slovensku? Do popredia sa dostali hudobné žánre, ktoré predtým tvorili prevažne underground. Zároveň, ja osobne mám pocit, že sa niekedy tlačí von aj hudba, ktorá je priemerná, možno v rámci nejakých známostí. Čo si o tom myslíš?

Ja slovenskú scénu nesledujem a aj tú punkovú len veľmi okrajovo. Mňa to moc nezaujíma. Podľa mňa chýba slovenskej scéne väčšia originalita. Možno to je aj tým, že ľudia sú dnes pohodlnejší. Robia hudbu aj podľa toho, že toto ide, to je osvedčené, tak budeme to tak robiť aj my. Čo je podľa mňa škoda. Slovenský mainstream, to je veľká sračka. Tam sa vytráca tá originalita úplne, robí sa to kvôli biznisu, peniaze sú na prvom mieste. Preto nepočúvam slovenské rádio. Proste to neznesiem. Ale to je môj problém. Možno ďalších sto ľudí by povedalo, že im sa to páči. Z tých slovenských rádiostaníc lezú von stále tie isté veci. Často aj tie, ktoré sa hrali pred tridsiatimi rokmi, ešte počas socializmu. Veď to je na hlavu. Toľko je všelijakých nových kapiel a v rádiu nič. Dokola Elán, Hamel, Grigorov, a podobné srágory. Tí ľudia sa mali za socíku ako prasce v žite a teraz stále ryžujú na tantiémoch.  Na to mám fakt nervy.  Ešte aj tie zahraničné hity sa stále opakujú!  Pustite si radio Wien. Aký diametrálny rozdiel! Budete počuť Toma Waitsa, Iggyho Popa, Specials, Stranglers alebo Rolling Stones, ktorý ste ešte nepočuli. Žiadne prihlúple presadzovanie domácej scény. Hlava a päta. Vkus.

Princovia_9foto: Braňo Vartovník

Ak sa nemýlim tak naposledy ste s kapelou vydali singel Kapitán. To bolo koncom roka 2015. Čo chystáte najbližšie? Bude nejaká nová nahrávka?

Toto je vec, ktorá nám možno nejde tak ako by sme si predstavovali, ale niečo chystáme. Chceme nahrať nové piesne,lebo ich už máme celkom dosť a ľudia ich nepoznajú. Ak sa nám podarí, tak by som bol rád aby sme išli teraz začiatkom roka do štúdia a nahrali aspoň dve-tri pesničky a dali ich voľne na internet. Klasický album sa ale nechystáme nahrávať. Aj keď je to pekný pocit, keď držíš v ruke platňu. Skôr sa chceme sústrediť na internet, podobne ako to dnes už robí aj veľa známych kapiel. Dať tie veci von aby si ich ľudia mohli stiahnuť, vypočuť a spoznať. Tiež by sme chceli mať v tomto roku viacej koncertov. Uvidíme ako sa nám to podarí.

Princovia_7foto: Braňo Vartovník

Tvoj odkaz čitateľom.

Nevzdávajte sa. Pokiaľ robíte čokoľvek, nemusí to byť hudba ako ja, ale máte to radi, tak sa nevzdávajte a choďte si  za tým.

princovia

Princovia_10foto: Braňo Vartovník

Princovia_8foto: Braňo Vartovník

Princovia_6foto: Braňo Vartovník

Vlado Král

Vyštudoval Hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Momentálne pokračuje na tejto katedre ako interný doktorand kde sa venuje výskumu hudobno-historických pamiatok a využitiu nových médií pri ich spracovní. Vo voľnom čase občas prispieva recenziami do rôznych periodík, číta knihy, pozerá filmy a je veľkým fanúšikom seriálu X-Files.