Film & TV

Po stopách Stalkera (1979): druhá časť

By  | 

Dej: Stalker – Alexander Kajdanovskij; (ako postava) plní funkciu sprevádzača z „reálneho“ sveta do sveta „zóny“, kde neplatia tradičné zákonitosti reality ako ju poznáme my z vonka. Vypätím a náročnosťou práce si nestíha dostatočne plniť rodinné záležitosti. Jeho dcéra navyše trpí istou syndrómovou poruchou osobnosti. Film neskonale precízne adaptuje diváka do sveta pretkávajúceho akousi stelesnenou formou devastácie a rozkladu. Na železničnom priecestí všetci traja (menovite profesor, spisovateľ a ich spojovník – stalker) vyrážajú do sveta zóny. Pre stalkera je to bežnou rutinou, ale je zaujímavé sledovať profesora a spisovateľa. Po vstupe do zóny v jej krajinke panuje ticho a akási zachovalá forma pradávneho, neskazeného života (hoci je miestami pošpinená ľudským strojmi a niekdajšími vedeckými experimentmi, zóna si však udržuje svoju reputáciu). Povráva sa, že v nej jestvujú liečivé účinky a nepoznané tajomstvá. Je miestom, kde ľudská stopa má takpovediac „prísny zákaz vstupu“. V „izbe“, ktorá tvorí akési zvláštne centrálne jadro transcendentálnej komnaty tohto nadzemského skupenstva magickej energie si jej návštevník vraj môže priať svoje najtajnejšie želania…

Spisovateľ a profesor po vyjdení z koľají pred vstupom do zóny komunikujú na neosobnej úrovni. Predostierajú si životné skúsenosti a sú mierne frustrovaní z miesta „objavov“, ktoré zóna vo svojej širokej palete ponúka. Stalker upozorňuje svojich účastníkov, že sú len návštevníkmi tohto vzácneho územia a musia rešpektovať jej usporiadanie a zákonitosti, pretože zóna dokáže mimo svojich nenapodobiteľných účinkov oplácať za nedbalé zaobchádzanie a pohŕdanie s jej bytostnou celistvosťou. Dokáže sa teda meniť na dvojsečnú zbraň.

Niektoré nástrahy a tienisté cestičky sú tak neviditeľné, že stalker pred prechodom územia hádže kovové matice aby sa uistil, že ich skupina môže z miesta A do miesta B v pokoji prejsť. Ďalšie nástrahy psychologického razenia (vnútorné hlasy Porcupine, telefonická klinika atď.) sú naopak jej odvrátenou stranou hrozieb závisiacich na neviditeľných bázach.

Od dialógov medzi zúčastnenými sa zároveň dozvedáme, že túžbou spisovateľa je hľadanie stratenej inšpirácie. Uvažuje v stoickom pokoji, počúva rady stalkera, ale taktiež nedokáže v kľúčových fázach (akýsi epilóg poznania) odosobniť svoju osobnosť ako rozpálenú čriepku ľadu. Profesor sa cíti nervózne, pretože je vyhnaný zo svojho komfortu a spomínanú inšpiráciu, ktorá schádza spisovateľovi a ktorú pre nové motívy a ciele objavuje, je mu už v tejto fáze života cudzia a deklaruje, že ju nepotrebuje.

Stalker akoby zasvätil svoj život sebaobetovaniu a pomoci slabším, naproti pôvodnej románovej predlohy bol skôr banditom pre zištné ciele, ale Tarkovský perfektne rozbalil jeho osobnostnú štruktúru na akúsi orbitálnu družicu zraniteľnosti a nevinnosti. Tá už však nie je tak úplne nevinnou, pretože je astrálnou súčasťou tejto púti, kde sa nevinnosť ráta len na úrovni nevedomosti, nie na úrovni osobnej.

Technické komponenty: Veľkú časť „úspechu“ Stalkera zožala hudba Eduarda Nikolajeviča Artemjeva, ktorý ju sprvoti zamýšľal ako klasickú orchestrálnu, načo mu Tarkovský dal stopku. Miesto toho ho naviedol na určitú meditatívnu, charakterizačnú stopu, ktorá mala atmosféru zóny zobecňovať. Výsledkom sú pôsobivé syntetizátory a Artemjev ich dokázal naviesť na určité tempo hypnotického razenia. Akokoľvek mystické sú statické i fluktuačné zábery zóny, o to viac vyznejú v Artemjevovej improvizačnej rukoväti. Väčšinou sú počuť po zásadnej scéne, kedy postavy uzavreli schemickú floskulu konverzácie alebo krokov určených k ďalšiemu smerovaniu.

Zábery sú konštelované na minimum pohybu, viac nabádajú diváka k zamysleniu sa. Akoby ono ticho bolo priamou súčasťou vnímané vrchným božstvom, ktoré koná v rámci našich slobodných rozhodnutí, ale zároveň zväzuje tiaž zodpovednosti a konformnosti za naše činy a ľahostajnosť. Čiže konflikt protichodnej osobnosti je tu nepriamymi indíciami naznačený skrz vnútrozáberový presah, ku ktorému sa dá vcítiť, nie si ho hmatateľne prisvojovať.

Ich pokojné tempo zvýrazňuje myšlienkový rozsah načrtnutých posolstiev. Častokrát sa redukuje i strihová skladba na najmenšiu možnú mieru, aby neodbáčala od duchovného splynutia z magického osadenstva zóny. Tarkovský do týchto priestorov implementoval napríklad zvoniacu pevnú linku uprostred zemi nikoho, nenapojenej na žiadne elektrické spojenie, čo je samo o sebe fyzikálne nemožné. Keďže je ale zóna svojim spôsobom výnimočným miestom, nevzbudzujú tieto nevysvetliteľné opraty nijaké senzácie.

Záverečná scéne telekinetických schopností malej stalkerovej dcérky

Záver: Tarkovského Stalker je závratným stelesnením cyklu času a priestoru. Ako dáky magický kolorit, cesta za sebapoznaním, ktorá sa zo vzdialených fikčných rámcov scvrkáva k osobitostiam vôle jednotlivca. Jeho údelu i trestu, za ktorý tasí radosťou i utrpením zároveň. Keď hovorím cesta, myslím ju v symbolickej rovine. Predstavuje prakticky celý dejový údel našich postáv, ktorých sprevádza istý mýtický stalker (Kandanovský). Stalker plní funkciu pomocného doprovodu za územím zvaným zóna, o ktorej sa tradujú všakovaké legendy a vraj má i liečivé účinky. Jej cesta k nej, poznanie jej plodov a integrálny rozmer jej vlastností je vlastne dosť abstraktným vyjadrením hľadania šťastia a vzácnych hodnôt človeka samotného. Priestor zóny možno vnímať v metaforickej rovine ako systém mozgových hemisfér zaľahnutých prvopoznávacími znakmi, emočným kvocientom, prejavmi ľudskej psychiky a všetkých zádrheľov, ktoré tuná plnia funkciu vegetačnej zložitosti a tajomných axióm nepísaných pravidiel.

„Lepšie je trpké šťastie ako jednotvárny život.“

Svet civilný premosťuje zónu pre diváka atypickým vizuálnym rozkolom sépie a farbitosti, akoby mala pripomínať svet márnomyseľný, skazený, ktorý prechádza bližšie nešpecifikovateľnou očistou ducha a mysle. Zóna je však zapriahnutá svojimi nepísanými a nebezpečnými zákutiami, ktorá stalkerovi čo to našepkáva a dvojici „predstaviteľov inteligencie“ – profesora (Nikolaj Griňko)  a spisovateľa (Anatolij Solonicyn)  má k poznávacej funkcii, ktorú stalker vie rozoznávať a vnímavo ju synergicky prepojiť. Lenže obe postavy, ktoré do zóny vstupujú po prvýkrát touto rozpoznávacou funkciou nedisponujú a žiaden bytostný záujem spoznať zložitú schému krás a prekážok tejto neobyčajnej cesty skrz ich stereotypný život nejavia. Spoznávať zónu je ako zacieliť si životné priority a zaktivizovať určitú hodnotovú filozofiu vlastného smerovania. Brániace vplyvy a prekážky na tejto hranici znesiteľnosti však bojujú o to, aby jedinec jeho tlakom napokon podľahol. Zóna môže symbolizovať  istý oslobodzujúci ideál, nemerateľný peniazmi, hmotnými statkami a zmyslovou estetikou odrážajúcou inak prostú pudovosť a mechanické premýšľanie. Bolí, pokiaľ sa ňou nedokážeme odpútať od vlastnej autocenzúry, infikovaného víru slabostí a pokrytectva. Preto s ňou zvádzame boj a častokrát prehrávame. Nie preto, že by s nami zápasila (skôr naopak), ale to my zápasíme s ňou.

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.