Kultúra & umenie

Peter Konečný o Cinematiku

Pavel Chodúr

V čom je 12. ročník medzinárodného filmového festivalu Cinematik odlišný od predchádzajúcich ročníkov?

Opäť prinášame kvalitné filmy a opäť do krásneho kúpeľného mesta. Toto sme nezmenili. Pribudli však nové priestory, kde bude festival prebiehať a rovnako sme rozšírili sprievodné podujatia o množstvo koncertov a nočných zábav. Bude samozrejme aj čo jesť, vidieť a počúvať…

Ktoré filmy by sme si tohto roku rozhodne nemali nechať ujsť?

Len ja ich mám asi 70. Čiže sa to samozrejme nedá napísať. Prinášame novinky, retrospektívu, staršie filmy. Divák sa pri výbere z nášho programu nemá ako pomýliť. Ak ho nejaký titul náhodou nezaujme, tak ho určite prekvapí, rozruší. A aj to je dôvod, prečo festival robíme. Chceme diskutovať o smerovaní artovej kinematografie. Chceme ukazovať rozdiely vo filmových jazykoch.

Na festivale bude uvedený aj prvý „namaľovaný“ film Loving Vincent, ktorý je vytvorený z malieb odpovedajúcich štýlu Vincenta van Gogha. Slovenskí diváci ho tak uvidia ešte skôr ako tí americkí. Aká je cesta tohto filmu na festival a oplatí sa ho vidieť?

Určite sa oplatí vidieť. Je to náš otvárací film a je za ním množstvo, množstvo práce tvorcov. Uvádzame ho v slovenskej a českej premiére a sme veľmi radi, že sa nám podarila táto lahôdka dohodnúť so slovenskou distribučnou spoločnosťou.

Aký je váš názor na filmy, ktoré formálnou stránkou posúvajú hranice rozprávačských možností a postupov ďalej, ale príbehovo zostávajú na pol ceste ku akejkoľvek katarzii? Napadá mi, napríklad, Cameronov Avatar, ktorý je vizuálne úchvatný, ale príbehovo jednoduchý a pre skúsenejšieho diváka takmer nezaujímavý. To isté platí pre filmy ako Gravitácia a, dovolím si povedať, aj filmy ako je Alois Nebel.

Tie najlepšie filmy majú príbeh na jednu stranu textu. O to vôbec nejde. Dôležité je, aby tvorca vedel ako a čo chce povedať. Potom dielo funguje…

Sú festivaly ako Cinematik určené aj pre obyčajného diváka, ktorý navštevuje len multiplexy a do klubových kín nechodí, alebo sa tu nájde pre každého niečo? Máte nejakú skúsenosť s tým, že aj človek, ktorý nikdy nepričuchol k artovým filmom si vedel nejaký užiť? Alebo zhodnotiť, že je lepší ako to, čo sa hrá v mainstreamových kinách?

My považujeme artové filmy za tie normálne. Porušujú pravidlá, prekvapujú, sú kreatívne… mne osobne už komerčný film nemá čo dať (okrem pár výnimiek ročne). Nebaví ma stále to isté, tá istá forma, predvídateľný dej. Chcem sa zabávať na provokáciách, manifestoch, netradičných príbehoch, neznámych hercoch. Veľa, hlavne mladých ľudí, ktorým som o artových filmoch prednášal a raz ich skúsili, boli veľmi prekvapení, že čo to vlastne doteraz pozerali. Samozrejme, nedá sa skočiť na náročný film, ktorý očakáva isté znalosti a nastavenie diváka, len tak od tupej americkej zlátaniny pre tínedžerov. Všetko chce postupné kroky… A samozrejme vieme, že 99 percent ľudí nikdy nebude chcieť pozerať iné, ako divácky jasné a komerčné filmy. To nás ale posúva ďalej…

A čo slovenské filmy? Na aké snímky od slovenských režisérov sa môžeme tešiť? A doplňujúca otázka pre vás. Tohto roku vzniklo na Slovensku veľa filmov, ktoré zarezonovali aj v zahraničí. Ktorý sa najviac páčil vám a prečo?

Aktuálny ročník filmového festivalu Cinematik v Piešťanoch premietne aktuálny výber slovenskej kinematografie (v minoritnej aj v majoritnej koprodukcii) v pravidelnej sekcii Čo dom dal. Premiérovou novinkou v sekcii bude snímka Nina Juraja Lehotského, ktorá mala svetovú premiéru na tohtoročnom festivale v Karlových Varoch. Najnovšie si ju do programu vyhliadol aj filmový festival v kanadskom Toronte.

Na divákov čaká aj svetová premiéra nového slovenského poviedkového filmu DOGG, štvorice režisérov Slávo Zrebný, Vilo Csino, Enrik Bistika a Jonáš Karásek. Štyri poviedky, ktorých základom sa stala jedna z najčastejšie sa prejavujúcich ľudských emócií – strach. Strach z viditeľného aj neviditeľného, jeho schopnosť morfovať sa do stále nových tvarov.

Vo svetovej premiére bude uvedený aj dokument Tisíckrát Jááánošííík alebo zrod legendy režiséra Juraja Štepku. Tvorcovia štylizovaného filmového hraného dokumentu sledujú takmer polstoročný trpko-smiešny osud hry a divadla od premiéry v Radošine v roku 1970 až po poslednú inscenáciu Jááánošííík po tristo rokoch. Film rozpráva o neľahkom desaťročnom schvaľovaní inscenácie v čase normalizácie, ale aj o následnom diváckom i kritickom prijatí, o radosti z hrania a dlhoročnom prepojení legendárneho divadla so svojimi divákmi.

V Piešťanoch budú mať diváci možnosť zhliadnuť aj aktuálneho víťaza karlovarského festivalu, českú poetickú snímku Křižáček, tiež v slovenskej premiére. Nový film Václava Kadrnku spracováva romantickú báseň Jaroslava Vrchlického Svatojanský křižáček.

V sekcii uvedie festival aj drámu Out, ktorá v tomto roku reprezentovala domácu kinematografiu na festivale v Cannes. Režisér Gyorgy Kristóf rozpráva príbeh Ágostona, rodinne založeného päťdesiatnika, ktorý sa vydá na cestu po východnej Európe v zúfalej snahe nájsť si prácu a splniť si sen – chytiť veľkú rybu.

A toto nie sú ani zďaleka všetky slovenské filmy z programu, keďže ponúkame samostatnú súťaž najlepších slovenských dokumentov – Cinematik.doc.

Mňa osobne tento rok najviac zo slovenských titulov zaujali drámy: Piata loď režisérky Ivety Grófovej a titul Terezy Nvotovej – Špina.

Váš zatiaľ najsilnejší filmový zážitok roku 2017?

Je ich niekoľko, určite aj dokument Austerlitz od režiséra Sergeia Loznitsu, ktorý máme v programe Cinematiku, či geniálna dráma Bez lásky režiséra Andreya Zvyagintseva. Rovnako ma dostal aj nový film od Kim Ki-duka s názvom Sieť. Nekompromisný Good Time bratov Safdieovcov, ktorý uvedieme aj na festivale, alebo šokujúca poľská dráma Detské ihrisko, po ktorej som z kina odchádzal výrazne zničený. Tento rok ma zaujalo tak okolo 30 filmov, čo je veľmi slušné množstvo.

V čom je Cinematik iný oproti iným festivalom na Slovensku? Čo je jeho špecifikum?

Nechcem určite porovnávať. Snažíme sa pracovať celý rok na tom, aby sme z Piešťan spravili skutočné filmové mesto. Čaká nás 12. ročník. Keď sme začínali, mal som 25 rokov a veľa sa za ten čas zmenilo. Ako my, sa mení aj Cinematik.

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.