Knihy

Pavol Országh Hviezdoslav – Krvavé sonety

By  | 

Slovenského básnika a veľkého mysliteľa z druhej polovici 19-teho storočia a začiatku toho 20-teho, Pavla Országha Hviezdoslava verejnosť dobre pozná. Jeho diela už až tak veru nie. Vari každý významný poét a umelec z končín srdečného rozjímania sa krásotinami svojho kraja sa správa a prezentuje vo svojich dielach v prvom rade ako veľký človek. Tu, pri zbierke Krvavých sonetov krásne možno vidno podobné motívy, ktoré inšpirovali jak Hviezdoslava, tak napríklad neskôr z čias vojny v bývalej Juhoslávii Milana Rúfusa. Obohacoval svoju lyriku o reflexiu a prírodno, odkazoval na inšpiráciu Andreja Sládkoviča ale najmä, snažil sa, aby jeho diela mali univerzálne uplatnenie. A výklad. Používal tvaroslovia, ktoré zavádzal akoby sám – slovné prvotiny dialektu, ktorými bol zavše typický a prenikajúci v čaro, ktoré jeho diela obsahovali.

Hľadať v bežných veciach tie pekné a zastávať sa opozita toho, čím sú nespravodlivostí a príkoria, ktoré hania ľudskú dôstojnosť a jej svojvôľu presadzovania nad osudmi druhých. Prvé strofy tohto významného diela vyzerajú takto:

August — september 1914

Spev o krvi: — ký divý pomysel!? —
A o akej? — Ak o tej, ktorá žiari
sťa ruže kvet, pýr studu v dievčej tvári,
či jejž crk u decka v smev zabronel,

keď v snách ho láska anjel-pestiteľ;
alebo o tej, čo sa s duchom spári
u veštca v zápal čela na oltári:
tak nech by spev, nech plným dúškom znel!

Ó, krv je vlaha divotvorná! — Skrytá,
jak vzácny mušt, vrie v srdca pohári,
až udrie v ústroj silou vlnobitia;
s tým v tepnách v ruch sa, v mluno prevarí
a vôľu tvorčiu, zajme kolo žitia…
Či myslia na to kedy mäsiari?

Prvá svetová vojna čo do katastrof bola v desiatych rokov 20-teho storočia najkrvilačnejším besnením elít a ich sprostredkovateľov príkazov, ktoré dané výkony plnili: vojaci. Hviezdoslavov jazyk vie „poňať i pomenovať všetky veci i všetky polohy ľudského ducha – od vesmírnych galaxií po najdrobnejšiu rastlinu na zemi, od dejinnej filozofickej reflexie po jednoduchý prejav ľudového myslenia, od najabstraktnejších pojmov vo sfére intelektu po konkrétny inštrumentár roľníkovej práce.“

„Slovo tohto jazyka „dopadá celou plochou presne tam, kam bolo mierené, (…) je to reč, ktorá si práve pri tomto všadeprenikaní buduje pevný vnútorný poriadok, umelecky opretý o významovú presnosť prehovoru a konštrukčne vyváženú líniu verša.“

V dobe krutej maďarizácie a generačného prechodu vzletných romantikov práve v realizme dokázal podchytiť stavbu veršov najabstraktnejšie a najumeleckejšie. Jeho štýl možno zaradiť do istej odnože transrealizmu, ktoré má tieto prvky hlboko zakorenené. Udržal si nadhľad, ktorý romantizmus nemá a vedel poeticky analyzovať natoľko, nakoľko vedel ohýbať výrazmi a významami slovíčok. Hybridnými ukotveniami rýmov a nevšednej rytmiky.

Ó, ľudstvo! ľudstvo! Tak si vzdialené
nebolo nikdy od príkazu Krista:
Blížneho miluj ako seba, sčista
a bez výhrady splna, iskrenne.

Nač bolo jeho spásne učenie,
stvrdené smrťou, pravda, cesta istá:
keď bratu brat zmar stonásobne chystá,
preň zažíha hoc pekla plamene?

Čo mrav tvoj stojí, plň vied, umien perá,
keď vášňam sa dáš zaslepiť a viesť,
i pášeš potom ako divé zviera?
A čo si veniec pripravíš hen z hviezd,
neujdeš poroku, že dnes i včera
si v zlovesť spotvorilo blahovesť!

Ako by reagoval na mravný úpadok dneška? Vývoja 20-teho storočia a hodnotil predzvesti nástrah našich krajanov, ktorých čakali a budú čakať v nikdy sa nekončiace ťažké časy? Veľkou vojnou a historickým rozkvetom všetko zlo aj dobro, ktoré sa v násobku vždycky kulminuje?

A stačí iba poukázať na zlyhania a stav, ktorí nás v širokom zábere vleku udalostí hrnie a my sme odkázaní sa naň z diaľky nečinne pozerať? Či vari potrebujeme viac takýchto výnimočných ľudí, aby sme vzbudili vo vnútornej premene iskierku nádeje a vzplanúci boj za obyčajné práva? Práva ľudu, ktorý stále odkrýva zväčša len svoje tienisté stránky.

Cit! — vyčítať mi niet čo svedomiu,
že v tiesni tým mi zvrelo vnútro citom;
som patriota, bárs som Slavian pritom!
Nežiadam zamak krivdy nikomu,

a na vlasť mal bych zhŕňať pohromu?
Lže, kto by tvrdil! — V slavian-duši bytom
dlie dobrota, čo v korci okopitom
sa zdieľa s blížnym z domu do domu…

I Slovák objíma zem rodnú s všetkou
ľúbosťou; oltárom mu Tatry štít;
sťa pozostatky ctí si kosti predkov —
Nemusím tedy pokrytcom sa kryť,
keď, nezľakaný utŕhačstva pletkou,
som v srdci zladil svätý dvojný cit.

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.