Film & TV Film 1990-2009 Filmové kritiky a analýzy Kultúra & umenie

Osem žien (2002) – Analýza a interpretácia filmu

8 femmes (2002), François Ozon

Od konca 70. rokov sa stále častejšie objavujú filmy plné citátov a odkazov na iné filmy, paródie, oživujú sa staré námety a spracovania, vznikajú remaky, pokračovania a filmy komunikačne náročné na vedomosti z oblasti filmu, iných médií a masmédií. Takým je pre mňa aj film Françoisa Ozona – Osem žien.

Dej filmu je situovaný do obdobia 50. rokov minulého storočia, teda do éry, kedy sa predovšetkým americká kinematografia tešila rozmachu žánrových filmov vrátane technicolorových muzikálových komédií, melodrám, klasických kriminálnych thrillerov a detektívok. Film kombinuje tieto žánre, hrá sa so žánrovými klišé a parodizuje ich. Vychádza z predpokladu, že filmoví tvorcovia a diváci zdieľali a zdieľajú spoločné filmové skúsenosti (Noël Carroll)[1]. Jednoducho povedané, aj samotní filmoví tvorcovia boli a sú filmovými divákmi.

Príbeh filmu sa odvíja smerom k odhaleniu vraždy pána domu, v skutočnosti však ide skôr o odhalenie ôsmich ženských charakterov, ich vzťahu k zavraždenému a vzťahov, ktoré majú medzi sebou. Monológy v podobe muzikálových vsuviek trhajú dej, aby postavy mohli rozprávať o sebe „ešte viac“.

François Ozon mal zámer natočiť film s viacerými a pokiaľ možno všetkými žijúcimi ženskými hereckými hviezdami francúzskeho filmu. Ako uviedol v nejednom interview, tento jeho nápad podporil film Georgea Cukora Ženy (The Women, 1939), na ktorého „remake“ nedostal práva[2]. Takmer sa film nenatočil, ale Ozon objavil niečo veľmi podobné v divadelnej hre francúzskeho dramatika Roberta Thomasa. Ponechal si z nej však len prostredie a trochu zjednodušenú verziu príbehu, do ktorého mohol obsadiť osem ženských hereckých hviezd. Deviatou by mohla byť Romy Schneider, ktorú „filmová komorná“ (Emmanuelle Béart) na fotografii predstaví ako svoju bývalú pani. Ktovie akoby film vyzeral, keby Schneiderová žila? Každá jedna herečka vo filmy je ingredienciou, bez ktorej by film chutil inak.

Detailné zábery kvitnúcich kvetov na pozadí úvodných titulkov, ktoré – mimochodom, žiaria výraznou ružovou farbou, akoby uvádzali muzikál My Fair Lady (George Cukor, 1964) – charakterizujú postavy aj samotné herečky.[3]

8femmes1Danielle Darrieux

Symbolom Danielle Darrieux[4] (Mamy) je sirôtka, ktorá patrí „k obyčajnejším“ kvetom, a také boli aj mnohé jej postavy, ktoré stvárnila. Vo filme sa prvýkrát objavila v 30. rokoch minulého storočia a začiatkom 40. sa stala jednou z najpopulárnejších hviezd a stálic francúzskeho filmu. O jej „mýtotvorných“ postavách 30. – 50. rokov Eno Patals píše: „pestuje lásku len rutinovane, niekedy z nudy, ktorá sa môže premeniť na nenávisť; je malomeštiačkou, ktorej už dávno vštepili, že vášeň je nepraktická“[5].

Jej herecká generácia zažila ešte na „vlastnej koži“ filmy[6], na ktoré Ozon žánrovo odkazuje. Ako 19-ročná dokonca hrala vo filme Klub žien (Club de femmes, Jacques Deval, 1936), ktorý bol jeden z prvých filmov s čisto ženským obsadením.

Vo Ôsmich ženách hrá Danielle Darrieux babičku. Film o tejto postave postupne prezrádza, že okrem toho je aj skúpou alkoholičkou a ženou, ktorá kedysi dávno otrávila svojho manžela, pretože bol dokonalý, a napriek tomu, alebo práve preto – ho nemohla vystáť.

Pri jej vizuálnom vyznení sa režisér pravdepodobne nechal inšpirovať svokrou z filmu Davida Lowella Richa Madame X (1966).

Danielle Darrieux predstavuje vo filme najstaršiu generáciu francúzskych herečiek. Jej dve dcéry (Catherine Deneuve, Isabelle Huppert) a sestra zavraždeného (Fanny Ardant) tvoria súčasnú francúzsku hereckú špičku[7].

8femmes2Catherine Deneuve

Catherine Deneuve[8] (Gaby) bola vo svojich filmoch často predstavovaná ako chladná femme fatale. Jej kvetom je orchidea, ktorá medzi rastlinami zaujíma nevšedné miesto. Je zosobnená s prepychom a vyjadruje prísľub maximálnej serióznosti a príťažlivej elegancie. Má zvláštne tvary kvetov a tajomstvom zahalené zákonitosti vývoja, ale pôsobí chladne. Taký je aj herecký prejav Catherine Deneuve.

Jaroslav Vostrý o nej píše, že je pre mužov nebezpečná a že chladné „čítanie“ jej zovňajšku nie je predurčené studenším odtieňom svetlých vlasov, ale celkovým zjavom a prejavom.[9]

Catherine Deneuve sa na plátne objavila už koncom 50. rokov, ale skutočne prerazila až muzikálom Jacquesa Demyho Dáždniky zo Chebourg (Les Parapluies de Cherbourg, 1964), kde hrala dievča zo strednej triedy, ktoré sa zaľúbi do mladého vojaka, ale uviazne v manželstve bez lásky s iným mužom. V ďalšom Demyho muzikály Slečny z Rochefortu (Les Demoiselles de Rochefort, 1967) zahrala spolu so svojou sestrou sesterské duo a na dôvažok – ich matku stvárnila Danielle Darrieux[10]. Z týchto filmov si Ozon pre postavu Gaby vybral charakter tzv. „brúsičky diamantov“.

Z pohľadu osobnej filmografie a filmu Osem žien je však dôležitý aj Luis Buñuel, ktorý sa spolupodieľal na vytvorení jej charakteru vo filme Kráska dňa (Belle de jour, 1967). Deneuve si v ňom zahrala meštiacku manželku, chladnú krásku, ktorá na polovičný úväzok každé doobedie pracuje ako prostitútka. Podobný typ ženy si zahrala aj v ďalšom Buñuelovom filme Tristana (1970) a vo filmoch Françoisa Truffauta Siréna z Mississipi (La Sirène du Mississipi, 1969) po boku Jeana-Paula Belmonda a Posledné metro (Dernier métro, 1980) s Gérardom Depardieum. Jej postavy: Séverine, Tristana, Julie a Marion sú súčasťou Gaby, tak ako súčasťou mýtu Catherine Deneuve.

Jej vizuálne vyznenie „à la 50. roky“ je inšpirované Marilyn Monroe a Lanou Turner. Napríklad pre jej leopardí kožuch si kostymérka Pascaline Chavanne pozrela film Douglasa Sirka Napodobňovanie života (Imitation of life, 1959), kde Lana Turner nosí kabát trapézového strihu z bieleho vlka.

8femmes3Isabelle Huppert

Sestru Catherine Deneuve vo filme stvárnila Isabelle Huppert[11] (Augustine). Tá, na rozdiel od Deneuve, vyštudovala konzervatórium dramatických umení a jej filmografiu zdobia skôr vážne dramatické postavy. Bola obľúbenou herečkou Jean-Luca Godarda[12] a Clauda Chabrola[13]. Predovšetkým v Chabrolových filmoch si zahrala prísnu a upätú starú dievku, azda aj preto je jej filmovým kvetom bodliak.

Najvýraznejšou postavou v súvislosti s Augustine je však Erika Kohut, ktorú Huppert stvárnila v Hanekeho Pianistke (La Pianiste, 2001), vo filme natočenom podľa rovnomenného románu Elfriede Jelinek. Z nej si Ozon uťahuje asi najviac. Augustine dokonca svoj spievaný muzikálový part sprevádza hrou na klavíri.

Stará panna, tajne zamilovaná do muža svojej sestry, ktorá by ho možno radšej „zabila“ akoby mala prisvedčiť, že je to naozaj tak. Nie je schopná komunikovať o tom, čo cíti. Marcelovi napíše milostný list, hoci bývajú v jednom dome, tak ako Erika formuluje na papier svoje sexuálne požiadavky, pretože ich nie je schopná vysloviť. Kameňom úrazu je tu vzťah s matkou, ktorý spôsobil, že Augustine to jednoducho nevie s mužmi. Tajne číta zamilované romány, tak ako Erika Kohut tajne navštevuje sexshopy – aby sa trochu priučila.

Po tom, ako sa Augustine dozvie, že bez otca nežije náhodou, ale vinou matky, ktorá ho otrávila – hystericky vybuchne; nakoniec však odloží Pianistku a požičia si šaty od svojej sestry Gaby, aby sa zmenila na Dámu s kaméliami (La Dame aux Camélias, Mauro Bolognini, 1980), čo je „zhodou okolností“ film, v ktorom Isabelle Huppert hrala Margueritu. V roku 1912 ju hrala rusovlasá Sarah Bernhardt (André Calmettes, Henri Pouctal). Odtieň farby Augustíniných vlasov sa s prezlečením kostýmu tiež zmení. Rovnako ako herecký prejav. Ale v konečnom dôsledku je výkon Isabelle Huppert asi najkomickejší v kontraste k jej predchádzajúcim úlohám.

8femmes4Fanny Ardant

Fanny Ardant[14] (Pierrette) sa na plátne objaví ako žena vamp. Slovník si vypožičala od Avy Gardnerovej z filmu Grófka s bosými nohami (The barefoot Contessa, 1954, Joseph L. Mankiewicz), predviedla striptíz Ritty Hayworthovej z filmu Gilda (1946, Charles Vidor) a jej silueta pripomína Cyd Charissovú z filmu Přidej se k nám (The Band Wagon, 1953) režiséra Vincenta Minnelliho.

Jej kvetom je ruža – kráľovná kvetín, symbol lásky a krásy. Podľa povesti bola ruža najskôr biela a zasvätená bohyni lásky – Afrodite. Tá sa však, bežiac za svojím milým Adonisom, pichla na tŕni a jej krv sfarbila ružu na červeno. Odvtedy je vraj práve červená ruža symbolom lásky. Lásky k režisérovi Truffautovi?

Pierrette v podaní Fanny Ardant možno identifikovať ako jeho Ženu od vedľa (La Femme d’à côté, 1981), do ktorej sa sám pri natáčaní zaľúbil. A ona sa zaľúbila do neho. Mali svadbu, ale on zomrel. Ešte s ňou však stihol natočiť svoj posledný film Konečne nedeľa! (Vivement dimanche!, François Truffaut, 1983).

„Vidieť ťa mi spôsobuje radosť aj utrpenie,“ odznie v scéne, kde Gaby (Catherine Deneuve) povie svojej dcére Suzon (Virginie Ledoyen), že je nemanželským dieťaťom, pretože jej skutočný otec zahynul ešte pred jej narodením. Je to replika, ktorú Deneuve už raz povedala svojmu milencovi v Truffautovej Siréne z Mississipi. Odkázala tak na dávny ľúbostný vzťah, ktorého je divák svedkom od premiéry filmu. Po odznení týchto slov urobí kamera nájazd na tvár Fanny Ardant, ktorá si so slzami v očiach môže na svoju lásku zaspomínať tiež. François Truffaut totiž zomrel tesne po narodení ich dcérky Joséphine.

8femmes5Emmanuelle Béart

Nastupujúcu generáciu herečiek francúzskeho filmy zastupuje komorná (Emmanuelle Béart) a dve dcéry panej domu (Virginie Ledoyen a Ludivine Sagnier). Tieto však ešte nemali v tom čase taký výrazný repertoár vlastných postáv, preto odkazujú skôr mimo seba.

Emmanuelle Béart[15] (Louise) predstavuje vo filme komornú, ktorú stvárňuje s jemným nádychom perverzity. Chyžná Louisa totiž akoby z oka vypadla Celestíne (Jeanne Moreau) z Denníka komornej (Le Journal d’une femme de chambre, 1964) od Luisa Buñuela. V jednom zábere sa dokonca objaví detail topánok, aké nosila Celestína pre potešenie pána domu – schuhfetischistu. Ale, zatiaľ čo Celestína z Denníka komornej nemala s pánom domu žiadne pletky, Louisa sa netají tým, že plní za pani domu ešte aj manželské povinnosti.

Kvetom, ktorý ju charakterizuje – biela orchidea, akoby naznačovala, že chce zaujať miesto panej domu, chce sa jej podobať. Metaforicky sa tým dá myslieť herecké povolanie, v ktorom si nastupujúca generácia volí vzory a chtiac či nechtiac – ide v stopách niekoho iného.

V jednom okamihu si na seba oblečie kožuch panej domu, čo je mimochodom, scéna z filmu Slúžky (The Maids, Christopher Miles, 1974), aby jej dala najavo, že chce obsadiť jej miesto. Predzvesťou tejto scény je tá, kde si vyzlečie časti oblečenia, ktoré ju doposiaľ charakterizovali ako slúžku, a rozpustí si vlasy pod portrétom panej domu, na ktorú sa zrazu nápadne podobá. V tejto scéne zaznie aj odkaz na Romy Schneider, ktorú chyžná predstaví ako svoju bývalú „Madamme”. A ešte dodá – že ju milovala.

8femmes6Ludivine Sagnier a Virginie Ledoyen

V 70. rokoch boli Deneuve a Schneider považované za sokyne. Ľudia ich dávali veľa seba a porovnávali. Ani Emmanuelle Béart sa netají svojím obdivom k tejto herečke. Vraj, keď videla jej film Mado (Claude Sautet, 1976), rozhodla sa pre svoje budúce povolanie. A skutočne, z Emmanuelle cítiť akési spojenie s touto herečkou – úlohami, ktoré stvárnila predovšetkým vo filmoch Claude Sauteta Nelly a pán Arnaud (Nelly and Mr. Arnaud, 1995) a Srdce v zime (Un coeur en hiver, 1992). Vo svojom herectve je Catherine Deneuve príliš chladná, Schneider aj Béart sú senzuálnejšie. Ale na druhej strane je Emmanuelle pripravená poslúchať aj svoju novú „Madamme“.

Virginie Ledoyen[16] (Suzon) hrá dcéru, ktorá čaká nemanželské dieťa. Herečka bola tehotná aj v skutočnosti – počas natáčania filmu čakala dcérku Lilas, a tak žien na scéne bolo vlastne desať.

8zien1

Virginiu vyjadruje biela ruža – akoby predpovedala jej cestu v šľapajach Fanny Ardant – tety Pierrette. Dokonca ju aj matka označí za „šľapku“, ale obhajoba sa včas dostaví, pretože samotná Catherine Deneuve má dve nemanželské deti s Rogerom Vadimom syna Christiana (18. 6. 1963) a s Marcellom Mastroianim dcérku Chiaru (28. 5. 1972).

Zaujímavé je, že Virginiina prvá herecká scéna s bozkami bola práve s Marcellom Mastroianim, ktorý bol milencom Catherine Deneuve. Vo filme odznie, že otcom jej nenarodeného dieťaťa je jej otec, o ktorom sa v tej istej scéne dozvie, že nie je vlastný. Žeby ďalšia paralela?

Ludivine Sagnier[17] (Catherine) stelesňuje francúzsku New Wave mládež. Hrala už v Ozonových Dažďových kvapkách na rozpálených kameňoch (Gouttes d’eau sur pierres brülantes, 2000). Jej kvetom je hravá margarétka. A skutočne – Catherine sa počas celého filmu hrá. Občas je až krutá, ale v podstate len úprimná.

Práve ona vymyslela a „nafilmovala“ vraždu pána domu, zavolala Pierrette, pretrhla telefónnu šnúru a káble v aute, zamenila kľúč, skryla lieky, vystrelila na kuchárku Chanel a revolver skryla do Pierrettinej kabelky. Hoci je na konci jediná nevinná, v podstate je tiež vinná, pretože niekedy je lepšie nevedieť. Totiž, pod ťarchou informácií, ktoré sa pán domu dozvedel (skrytý za zatvorenými dverami svojej izby), spáchal nakoniec samovraždu.

8femmes7Firmine Richard

Poslednou ženou vo filme je Madame Chanel – dobrosrdečná, milá, ale trochu žiarlivá lesbická kuchárka, ktorú vo filme hrá Firmine Richard[18]. Charakterizuje ju slnečnica – jednoduchý poľný kvet a symbol slnka. Táto postava pripomína slúžky z filmov Nádherná posadnutosť (Magnificent Obsession, Douglas Sirk, 1954), Odviate vetrom (Gone with the Wind, Victor Fleming, 1939) a Napodobňovanie života (Imitation of Life, Douglas Sirk, 1959). V širších súvislostiach ako by sa jednalo o autobiografickú vsuvku Autor sa netají svojou homosexuálnou orientáciou a pieseň, ktorú vo filme spieva táto postava, je „piesňou tolerancie“.

Vo filme Osem žien už nie je podstatná realita, rovnako ako významy reálnych objektov, ale realita filmová, a to, ako reálne objekty vidí ona.[19]

Osem žien môže divák sledovať minimálne v troch rovinách. Najprv v základnej, kde repliky posúvajú dej od vzniku zápletky až k rozuzleniu. Druhá, subtílnejšia, ponúka divákovi možnosť odhaliť zákulisia filmového sveta a sveta herečiek. A tretiu rovinu venoval režisér fanúšikom filmu – predovšetkým (ale nie len) toho francúzskeho.

Zdroje:

[1] Aluzionizmus sa označuje za dedičstvo amerického auteurizmu, alebo tiež posadnutosti filmom u celej generácie prelomu 60. a 70. rokov, ktorá sa vrhla na štúdium dejín filmu a jeho postupov. pozri STAIGEROVÁ, Janet. Mody recepce. In: Szczepanik, Petr (ed.). Nová filmová historie: Antologie současného myšlení o dějinách kinematografie a audiovizuální kultury. Praha : Herrmann & synové, 2004. s. 325 – 326.

[2] Pred niekoľkými rokmi ich totiž kúpili Julia Robertsová a Meg Ryanová.

[3] Aj na premiére filmu mali všetky herečky tieto kvety pripnuté na šatách.

[4] Danielle Yvonne Marie Antoinette Darrieux, 1. 5. 1917

[5] PATALAS, Eno. Filmové hviezdy. Bratislava : Tatran, 1966. s. 180.

[6] predovšetkým melodrámy

[7] Hoci, Deneuve akoby tvorila samostatnú generáciu, pretože začala hrať približne o desať rokov skôr ako Huppert a Ardant.

[8] Catherine Fabienne Dorléac, 22. 10. 1943

[9] VOSTRÝ, Jaroslav. O hercích a herectví. Praha : Achát, 1998. s. 178.

[10] Catherine Deneuve hrala dcéru Danielle Darrieux ešte aj vo filme Miesto zločinu (Le Lieu du crime, André Téchiné, 1986).

[11] Isabelle Ann Huppert, 16. 3. 1953

[12] Zachraň, kdo můžeš si (život) (Sauve qui peut (la vie), 1980), Vášeň (Passion, 1982)

[13] Violette Nozièrová (Violette Nozière, 1978), Záležitosť žien (Une affaire de femmes, 1988), Madame Bovary (Madame Bovary 1991), Slavnost (La Cérémonie, 1995), Konec sázek (Rien ne va plus, 1997), Sladká smrt (Merci pour le chocolat, 2000)

[14] Fanny Marguerite Judith Ardant, 22. 3. 1949

[15] Emmanuelle Béart, 14. 8. 1963

[16] Virginie Fernandez, 15. 11. 1976

[17] Ludivine Sagnier, 3. 7. 1979

[18] Firmine Richard, 25. 9. 1947

[19] pozri CIEL, Martin. Komerčný film pod vplyvom postmoderny. In: Film. Ilúzia a akcia. Bratislava : Slovenský filmový ústav – Národné kinematografické centrum, 1992. s. 21.

O autorovi

Redakcia 9múz

Redakcia 9múz