Cestovanie Film & TV

OMO – cesta do praveku

Pavel Chodúr

Hlavnou hrdinkou tohto príbehu je Lucia Mišíková. Tá už vystupovala v predchádzajúcom Barabášovom projekte s názvom Expedícia Sibír, ktorý sa viac, než na dokumentárny film, ponášal na reportáž o splavovaní rieky Čuja. V tomto filme hrdinka, ako jedna z členiek víťazného družstva majsteriek sveta v raftingu, sprevádza päticu mužov (vrátane Barabáša) pri splavovaní druhej najdlhšej rieky Afriky Omo, pri ústí ktorej započal svoju púť aj náš prvý predok. Komentár je nahovorený Zuzanou Fialovou a jedná sa v celej Barabášovej filmografii o jediný film so ženským komentárom a ženskou hrdinkou.

Omo – cesta do praveku je jedným z najvýraznejších príspevkov o kultúrnom spoločenstve kmeňov žijúcich v povodí tejto rieky. No napriek tomu sa nejedná o film zaoberajúci sa touto témou, ako tomu bolo v prípade Pururamba alebo Bhutánu. Film je rozdelený na dve časti. Prvá z nich, mapujúca prípravy na Slovensku, následne odlet do Afriky a začiatok splavovania, má skôr nádych road tripu, než seriózneho dokumentu. Priestor je častokrát ohraničený raftom a preto je interakcia s členmi expedície, ktorí reagujú na kameru a rozprávajú o svojich zážitkoch, omnoho silnejšia ako v prípade iných Barabášových filmov.

Prvá časť filmu je plná fascinácií africkou prírodou a živočíšstvom, nachádzajúcim sa v povodí rieky. Dozvedáme sa o tom, že hroch je najnebezpečnejším zvieraťom plaviacim sa po rieke a strach z hrošieho útoku, alebo z prevrátenia raftu, je členmi expedície neustále pripomínaný. Najväčšou hrozbou sú ale komáre, prenášajúce maláriu a muchy Tse- Tse, prenášajúce smrteľnú spavú nemoc. Tým, že film rozpráva o prvých expedíciách na tejto rieke a nebezpečenstvách, získava rovnakú atmosféru, ako prechádzajúce Barabášove filmy. Hovorí o nebezpečenstve bez toho, aby ho explicitne zobrazoval a tým vytvára napätie v divákovi. Vďaka tomu má film prvky dobrodružstva. Tu budem citovať Romana Jurčáka, ktorý vo svojej práci o Barabášovi napísal: Martin Ciel označuje za typické pre tento žáner (dobrodružný) to, že prezentuje jednoduché riešenia problémov, s ktorými by si diváci len ťažko poradili, vďaka čomu dochádza v napätých scénach k výraznému momentu stotožnenia. Takto prezentované dobrodružstvo – často exotické – je veľmi atraktívne, pretože v každodennom živote ho veľa nezažijeme. Ak vôbec nejaké.[1]

Práve preto, keď jedného z členov expedície uštipne mláďa jedovatého hada, nie je ani divákovi všetko jedno.

Druhá časť je potom zameraná už na špecifické kmene žijúce v povodí tejto rieky. Kmene, ktoré, paradoxne, nevedia vôbec plávať. Väčšina z nich dokonca nikdy nepočula a ani nemala možnosť vidieť ryby žijúce v hojnom počte pod tmavými vodami rieky Omo. Jedná sa o kmene Bodi, Bata, Mursi, Bume, Kwega, Karo a Hamar. Sú to rozmanité kmene s vlastným spôsobom života. Prvé tri z nich nikdy nevideli rybu, ani ju nikdy nechutnali. Zvyšné štyri sa venujú mimo iného aj lovu rýb. U všetkých kmeňov, ktoré sú v tomto filme zobrazené, Barabáš aplikuje jednu zo svojich osvedčených myšlienok. Je to vplyv bieleho človeka na kultúru a spôsob života prírodných ľudí. Jedná sa o nádoby na vody z plastu slúžiace aj ako náušnice, o rôzne ozdoby napr. z kľúčov a čo je najpodstatnejšie, zbrane využívané namiesto oštepov a nožov.

Každý jeden kmeň má svoju hierarchiu. Členovia týchto kmeňov nezávisle od veku majú svoje dôležité povinnosti, zabezpečujúc tak pokojný chod života v dedine. Jedinou výraznejšou hrozbou sú tu susedné domorodé kmene, privlastňujúce si nárok na všetko, čo sa na ich území objaví. Pri potýčke s týmito domorodcami mali členovia expedície niekoľkohodinový problém, kedy nemali možnosť dostať sa po rieke ďalej. Domorodci im držali raft a nechceli ich pustiť, dokým im za to nedajú niečo na výmenu. Nižšie po rieke na území prírodnej rezervácie sa stretávajú členovia s kmeňmi povestnými svojimi výraznými ozdobami. Môže pritom ísť o nespočetné množstvo korálikov zdobiacich krk, alebo kruhové ozdoby deformujúce ústa a uši. Dievča, ktoré začne byť pohlavne zrelé, si rozreže peru a postupne si do nej nasadzuje stále väčšie a väčšie ozdoby. Čím väčšia ozdoba v ústach, tým viac domácich zvierat musí ženích zaplatiť. Pre lepšie uchytenie týchto ozdôb si ženy vylamujú spodné predné zuby.

To, čo bolo kedysi vnímané ako spôsob deformácie a poníženia, sa stalo módou a tradíciou. Film na to nezabudne nikdy upozorniť. Snaha o zasahovanie do spôsobu života týchto ľudí nepatrí do repertoáru Barabáša a ani jeho spoluúčastníkov. Ako pozorovateľ objavuje prirodzenosť týchto ľudí a vo svojich dokumentoch nás s nimi len oboznamuje. Okrem jedného jediného incidentu sa jedná o prívetivých a milých ľudí, ktorí ochotne ukazujú všetko, čo poznajú a nechávajú členov expedície, aby taktiež spoznali ich spôsob života. Aj keď sa to, samozrejme, nezaobíde bez výraznejšej zvedavosti zo strany domorodcov. Preto je pochopiteľné, že niektoré nechránené veci členov expedície častokrát zmiznú. Film sa aj napriek nebezpečným situáciám, divokým perejám, otravnému hmyzu a iným kultúram opradeným povesťami o kanibalizme (ako to už býva u Barabáša zvykom), nesie vo veľmi príjemnej atmosfére. Jednak je to umocnené väčšou interakciou s účastníkmi expedície. Rozprávanie zážitkov a postrehov je v tomto prípade rovnako ako v prípade komentára.


Vo filme cítiť väčšiu mieru improvizácie, čo sa týka zachytenia situácií a prostredia, pričom kamera sa na chvíľu upokojuje až v záberoch nejakej osady a to tiež až vďaka neúnosnej zvedavosti obyvateľov. Omo – cesta do praveku  je preto v mnohom jedným z najzaujímavejších filmov pojednávajúcich o iných kultúrach. Nerieši sa tu výrazne ani ich spôsob života, ani ich viera a zvyky, akými sú tanec, a spôsob obživy. Zdobenie ich tiel je tu spomenuté tiež len okrajovo. Omnoho viac sa Barabáš zameral na ochotu týchto ľudí, aby presvedčil, že neznalosť jazyka a iného spôsobu života nie je pri komunikácii prekážkou. Film je tak významovo na inej úrovni, ako filmy, o ktorých som doteraz písal. Ukazuje totiž iný aspekt kultúry týchto spoločenstiev a to je chuť spoznávať. Sú to spoločenstvá, ktoré, okrem rozrastajúcich sa politických revolúcií prinášajúcich na ich územie strelné zbrane, nemajú výraznejšiu interakciu s moderným svetom a všetko, čo na ich územie z tohto moderného sveta príde, prirodzene rešpektujú. To môže byť určitým upozornením z Barabášovej strany. Všetko sa totiž mení a čo nebolo vtedy, už dnes môže byť. A prírodní ľudia tak, ako nám ich film ukazoval, už nemusia dnes existovať.

[1] Roman Jurčák: Pavol Barabáš a jeho filmy(režijný prístup ku skutočnosti), VŠMU, Bratislava 2008, s. 14

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.