Hudba

Obľúbené skladby vážnej hudby podľa členov našej redakcie

By  | 

Vážna hudba = tá pravá hudba, ktorá dala svetu to oslobodzujúce a tvorivé, čo nás ľudstvo posúva vpred. Hudba je melodická, má rytmus, sú v nej život i emócie a tvorí podstatu umenia. Tí najväčší majstri ani po stovkách rokoch neostali prekonaní a z ich neskonalého talentu k nim vzhliadajú celé generácie k veľkému obdivu. Vážna hudba nie je gýčová, používa nástroje a komponenty, ktoré sú živé, poctivé a svojim spôsobom neskonale krásne. Niekedy závisí od jedinej autorovej iskierky či záblesku, ktorý ho dovedie k skomponovaniu pozoruhodného diela. Spolu s členmi našej redakcie sme vybrali zopár tipov, ktoré sú nami srdcu blízke a pomôžu vám aspoň trochu uľahčiť orientovať sa v tom najzákladnejšom, čo vážna hudba ponúka – skladbám.

TOP 5 – Martin Hladký

Johann Sebastian Bach – Air (1723)

Najpôvabnejšia, najzbožnejšia a najpríjemnejšia hudba akú poznám, pochádza od Bacha. Jedna z častí 3. Suite für Orchester – Air je jednou z najdokonalejších rytmizujúcejších a najpodmanivejších skladieb, aké kedy vznikli. Ťažko pri nej dýchať a nemožno pri nej rozmýšľať nad ničím iným (paralýza ultra), dokáže vás pohltiť svojou komplexnou viacúrovňovou kompozíciou, zložitými komponentmi a nedá sa ju skrátka vypustiť z hlavy. Život vo svojej najhmotnejšej a najsviežejšej kráse. A nič viac.


 

Samuel Barber – Adagio for Strings (Adagio pre sláčiky, 1936)

Asi najsmutnejšia ódická balada, silne emočne ladená a cítiť z nej akési strateno po nezvratnej, rozumej tragickej udalosti. Prechádza ňou niekoľko chorálových fáz a vrcholiť začne koncom piatej minúty. Nesmierne citlivo vyvážená, hlasito naaranžovaná a pesimistická. Končí v akomsi pamätnom bode, od ktorého zvoláva na novú nádej, novú etapu života (vynikajúca práca s husľami). Pestrejší smútok hľadajte v Albinoniho Adagio in G Minor.


 

Johann Pachelbel – Kanon und Gigue für 3 Violinen mit Generalbaß  (Kánon v D-dur, 1694)

V minulom storočí znovuobjavená Pachelbelova klasika. Jej originálne prevedenie je značne rýchlejšia (a organovejšia), ale ja som si dovolil zdieľať pomalšiu a precítenejšiu verziu (vybrať tú najlepšiu je nemožné – pozn.). Pri jej počúvaní nadobudnete pocit, že tento barokový skvost (s romantickým feelingom) je blahom na zemi a bez jej existencie nemôže vážna hudba vari ani existovať. Častokrát skompilovaná a využívaná v pope, orchestrálnych spevoch, na svadbách, dokonca v reklame. Dokonalosť sama.


 

Ludwig Van Beethoven – 9 d moll, Ode an die Freude (9.symfónia – Óda na radosť, 1824)

Najikonickejšia joyful music počiatku romantizmu, jej umelecké pramene využívajú tie najvzdialenejšie a najmilitantnejšie ideológie sveta (často v protichodnom spektre). Melodická extáza, skvelo napísaná a veľký Ludwig pri jej skomponovaní už nepočul. Kto mu to teda šepkal?! Händelov refrén Messiah z kultového oratória však nie je o nič horší!


 

Claude Debussy – Clair De Lune (Mesačný svit, 1905)

Debussy patrí skôr k „modernistom“ a neoplýva takou rozmarnou nástrojovou a organizačnou štruktúrou ako Mozart či Čajkovsky, avšak perfektne vedel improvizovať a cítiť v hudbe dušu. Clair De Lune je atmosférou tichej, žiarivej (a možno i daždivej) noci, hutne romanticky zakorenená a opustená. Neviem, z akého dôvodu som ju uprednostnil pred Chopinovým Nocturne op. 9 No.2, ale obe sú náruživo a umelecky výnimočné a sonátam dodali zašlý lesk.


   

TOP 5 – Pavel Chodúr

Franz Liszt – Années de pèlerinage (Roky putovania, 1835–1838)

Na mojom zozname je ako prvý, pretože sa mi pri ňom dobre píše. Mám rád diela, ktoré odkazujú na iné diela a stávajú sa referenčnými a obohacujú diváka o širšie spektrum a dávajú mu inšpiráciu, hoci ju často veľmi nečaká. Svet Haruki Murakamiho zbožňujem práve preto, že mi aj napriek tomu, že sa jedná o literatúru, dokáže sprostredkovať hudobné inšpirácie, aké som dovtedy nepoznal. Years of Pilgrimage je jasným príkladom tejto referenčnej inšpirácie. Jemné, plné nuáns vo mne Years of Pilgrimage evokujú neustále putovania za šťastím.


 

   Edvard Grieg – Peer Gynt – I Dovregubbens hall ( V sieni Hôrneho kráľa, 1874–76)

Henrik Ibsen patrí pre mňa k jedným z najlepších svetových dramatikov. Hoci písal drámy zo sociálneho prostredia, jeho Peer Gynt z autorovej tvorby značne vybočuje. Je veršovaný a inšpirovaný severským folklórom a je o putovaní. Edvard Grieg vytvoril nezabudnuteľné melódie pre toto divadelné spracovanie, kde hlavne In the Hall of the Mountaing King sa dostala do povedomia takmer každému, kto sa o umenie aspoň trochu zaujíma. Pre mňa má v sebe až akúsi dravú hravosť.


 

Igor Stravinsky – Жар-птица, Zhar-ptitsa (Vták ohnivák, 1910)

Igora Stravinského mám rád celého. Pôsobí filmovo a celkovo dokáže krásne ustáť balans medzi jemnosťou a prudkosťou. Jeho diela sú živelné a hlavne každé obsahuje niekoľko melódií, ktoré sú ľahko zapamätateľné. Hoci jeho The Rite of spring zbožňujem, vyberám si pre tento zoznam radšej jeho dielo Firebird, kde minimálne skladba Infernal dance of all of Kashchei´s subjects patrí ku skladbám, aké najlepšie vystihujú podstatu jeho tvorby. Aj toho, prečo ho mám tak rád.


 

George Gershwin – Rhapsody in blue (Rapsódia v modrom, 1924)

Mestská a energická skladba. Hoci Gershwin patrí k modernejším autorom,  je mi blízky znova práve akousi filmovosťou, ktorá z jeho skladby robí veľmi zaujímavé dielo. Vždy som mal rád, ak si dokážem pri počúvaní predstaviť nejaký príbeh, ktorý vo mne evokuje niečo pozitívne. No a u Rhapsody in Blue mám pocit, že príbeh ktorý si predstavím, môže byť akýkoľvek, ale vždy skončí nejako šťastne. A takých energických a pozitívnych melódií zase až tak veľa nepoznám.


 

Pyotr Ilyich Tchaikovsky – Husľový koncert D dur, Op. 35 (1878)

Ono je to ťažké. Ruských skladateľov mám veľmi rád. Asi rovnako, ako má množstvo ľudí rado ruskú literatúru. Hudbu vedeli robiť výborne. Ale koho si vybrať? Isle of Dead od Rachmaninoffa zbožňujem. Vlastne celého ho mám rád. Rovnako aj Stravinského a Tchaikovského. Moja voľba ale padla zo všetkých úžasných diel na Tchaikovského husľový koncert. Má v sebe určitú noblesnosť a zároveň mi príde v niečom strašne smutno krásny.


TOP 5 – Vlado Král

Igor Stravinsky – Le Sacre du printemps (Svätenie jari, 1913)

Premiéra tohto diela predstavuje v dejinách hudby zlomový moment, ktorým bol započatý proces zrodu modernej hudby. Príbeh, ktorý sa s ňou spája popisuje vypuknutie akejsi „malej francúzskej revolúcie“ spôsobenej novosťou Stravinského hudby, ktorá väčšinu publika pobúrila. Svätenie jari je balet, ktorý zaujme v originálnej inscenácii aj choreografiou a kostýmami. Pre mňa osobne je to dielo, ktoré zostáva moderné aj po vyše 100 rokoch od svojho vzniku. Poslucháča ešte stále dokáže šokovať a prekvapiť.


 

Ludvig van Beethoven – Symfónia č. 7 A dur (1812)

Táto Beethovenova symfónia ma oslovila bezprostrednosťou, ktorú nachádzame v jej melodicko-harmonickej štruktúre, ktorá pri každom počúvaní dokáže v poslucháčovi inšpirovať nové myšlienky a predstavy . V 19. storočí sa rôzni odborníci snažili vysvetliť, čo sa tu skrýva za Beethovenovou hudbou. Predstavovali si procesie v katedrále, ľúbostné scény, Robert Schumann si predstavoval vidiecku svadbu a Richard Wagner v nej počul glorifikáciu tanca. Dnes Symfóniu č. 7 A dur vnímajú hudobní vedci skôr abstraktne, vnímajú melódie a harmonickú štruktúru bez konkrétnych predstáv. Práve to, že toto dielo inšpiruje toľkých rôznych pohľadov myslím hovorí za všetko. 🙂


 

Antonín Dvořák – Symfónia č. 9 e mol, “Novosvetská” alebo “Z nového sveta” (1893)

Symfónia č. 9 e mol bezpochyby patrí k vrcholným dielam symfonickej tvorby. Táto skladba, ktorej vznik inšpiroval Dvořákov pobyt v USA, zas na oplátku nezmazateľne inšpirovala amerických skladateľov, hlavne filmovej hudby. Odkaz Dvořákovho diela nájdeme napríklad v tvorbe Johna Williamsa. Hlavná melodická téma prvej časti je jednou z najkrajších, aké boli zložené a celkový charakter diela dokáže svojim rozprávkovým cítením poslucháčovi pred očami doslova rozvinúť film.


 

Ján Cikker – Spomienky op. 25 (1947)

Spomienky patria k mojim najobľúbenejším slovenským skladbám. Kombinácia folklórnych prvkov s modernými skladateľskými postupmi v Cikkerovej kompozičnej technike, použitej pri tejto skladbe vytvára jedinečnú atmosféru. Zároveň je z piesne cítiť skladateľov smútok, sklamanie z vojny a túžbu po mieri. Téme, ktorá je aktuálna aj dnes. Zároveň sa nám tu podsúva metafora Cikkerovho varovne zdvihnutého prsta, ktorý je odkazom pre ďalšie generácie, aby nezabudli a poučili sa.


 

György Ligeti – Lux Aeterna (Večné svetlo, 1966)

Toto dielo pre miešaný zbor si získalo popularitu, keď ho Stanley Kubrick nelegálne použil vo svojom filme, 2001: Vesmírna odysea.  Dielo predstavuje charakteristické črty Ligetiho tvorby ako použitie mikropolyfónie, klustrov, a sústredenie sa viac na farbu zvuku ako na melódiu, harmóniu a rytmus. Teda dochádza k dekonštrukcií základných prvkov, ktoré tvoria štruktúru tradičnej hudby. Lux Aeterna pri počúvaní vyvoláva mystické pocity a v skladbe cítiť určitú emocionálnu hĺbku, ktorá akoby presahovala ľudské chápanie. Samotná skladba je na latinský náboženský text, v ktorom je prosba Boha o večný odpočinok po smrti.