Film & TV Kultúra & umenie Novinky Ostatné

Obľúbené filmy nemeckej kinematografie podľa členov našej redakcie

Každá z národných kinematografií, ktorá vo svete filmu niečo znamenala, zanechala pre divácku obec diela hodnôt a určitých osobitých štylizačných platforiem. Očami nemeckej kinematografie, akou sme nahliadli chceme len veľmi okrajovo nazrieť na významné tituly, ktoré nemecký film prieč rokmi tvarovali a považujeme ich za akési výnimočné. Či už tie expresionistické, ktoré v časoch nemého filmu diktovali filmový rytmus, alebo silnej generácii režisérov započiacich v 70 rokoch, ale i tie nové, artové tituly. Možno vás čiastočne inšpirujeme k vyhľadaniu si niektorých kvalitných snímok, či vám prosto rozšírime nové obzory. Es lebe Deutschland!

Martin Hladký

M – Vrah medzi nami (M – Eine Stadt sucht einen Morder) 1931, Fritz Lang

Langov prvý zvukový film M (1931) reprodukuje subtílny ortieľ predznamenávajúci chronický nárast spoločenského napätia obyvateľstva Weimerskej republiky, ale pritom sa uzatvára do jednoliatej schízy perverzného devianta. M je navyše fantastickým príkladom uplatnenia filmu v kontrastných a žánrových rovinách a obohacuje formu umeleckého diela. Evokuje strach a des, synchrónne prejavy nezadržateľných pudov i nekontrolovateľné nutkanie náplasti za inak bolestný život. Periodicky a časovo vrcholí a miesto dolapenia sériového vraha sčasti vyzrádza jeho potenciálnych nástupcov. V snímke vyvažuje lascívny odtieň situačného naturalizmu s dokumentárnou paraobjektivitou prevažne nočného časopriestoru. Výsledok a najmä význam, ktorý tento film znamenal pre dejiny kinematografie, je vskutku nevídaný.

http://www.bfi.org.uk/sites/bfi.org.uk/files/news/m-1931-008-girl-with-ball-and-shadow-of-man-00o-3qx-1000x750.jpg


Aguirre, hnev Boží (Aguirre, der Zorn Gottes) 1972, Werner Herzog

Nemecká kinematografia sa v 70-tych rokoch prostredníctvom novej krvi domáckych resp. udomácnených tvorcov ako Wim Wenders, R. Werner Fassbinder, či Werner Herzog prihlásila k odkazu progresívnych 20-tych rokov a lexikológiou expresionizmu v nové dramaturgické aspekty (pričom kladie dôraz na tradičné vizuálne prvky ako svetlo, tiene či pozícia panoramatickej sprostredkúvajúcej reči a zachováva ich silné progresívne prostriedky). Aguirre, hnev Boží (1972) je náruživým sebazničujúcim snovým aktom dobyvačnosti nedobytného. Peruánske pralesy sťa plazivý roj zaslepenosti zatemňujú mozog a otvárajú ho bláznom. Za fiktívnou hranou schizofrenickej pasci ale vyviera vnútorný boj španielskej posádky, ktorá dúfa v úspešné nadviazanie Pizzarovej historickej plavby. Herzog konsolidovaným umom vsunul exotické motívy mozgového surrealizmu nad empirický realistický základ skutočnosti. V Kinského modrých očiach uvidíte viac, než v celej bezútešnej plavbe. Grandiózne dielko…

https://therabbitfilm.files.wordpress.com/2012/04/aguirre.png


Nosferatu (Nosferatu, eine symphonie des Grauens) 1922, Friedrich Wilhelm Murnau

Zo všetkých nemých expresionistických diel mám najradšej asi Murnauovho Upíra Nosferatu (1922). Je skoro zázrakom, že po prehratom súde so Stokerovou rodinou sa zachovali niektoré negatívy a nenechali tak toto jedinečné dielo určené na likvidáciu napospas. Scenár a zápletka sa od Draculovej predlohy museli nemálo obmeniť, ale na výslednom umeleckom dojme to nie je nijak poznať. Max Schreck je dokonalým prevteleným stelesnením smrti samotnej, spolu s Murnauovým tímom zkonštelovali úrovňovú os samoty a odcudzenia neznámych civilizácií a nechali ich riedke životy prieč márnotratným osudom. Nosferatu, symfónia hrôzy je teda predovšetkým výrazne pesimistickým a dojemným filmom, ktorý nepozná v tomto svete čo i len najspodnejšiu hranu súcitu a odráža jeho neľútostný tieň, v ktorom prežije len ten najvyrovnanejší a najsilnejší.

http://basementrejects.com/wp-content/uploads/2011/10/nosferatu-eine-symphonie-des-grauens-dies-death-sunlight-ending-count-orlok-max-schreck-vampire-german-expressionism-dracula-classic-review.jpg


Ponorka (Das Boot) 1981, Wolfgang Petersen

Ponorka je ukážkovým príkladom narušenia predom určenej predispozície na náhľad do optiky vojenskej konfrontácie, ktorú inak delia tábory a predsudkárske bariéry. Skúma osudy vojakov Tretej ríše ako obyčajných pešiakov vyslaných na takmer istú smrť: „Behom 2.svetovej vojny sa zo 40 000 nemeckých ponoriek vrátilo nazad len 1/4 z nich“ … Tej, na čele s Prochnowom sa to na konci (a po takmer zničujúcej beznádeji) síce predsa len podarilo, ale v následnom nálete britských stíhačiek temer všetci zúčastnení zahynuli. Ponorka je klaustrofobickým zážitkom, uniká tunelovým morom úzkych priestranstiev a nepozná za mylným rozhodnutím najmenšej útechy. Buď jej členovia posádky vyviaznu bez „jediného škrabanca“, alebo všetci zahynú. Vynikajúca je predovšetkým dezilúzia zmyslu vojny ako abstraktného konštruktu planých ideí, ktorá vás nepustí a nemilosrdne trestá!

http://www.movpins.com/big/MV5BMTcxNjk1NDU4MV5BMl5BanBnXkFtZTcwMDgxMTkzNQ/j%C3%BCrgen-prochnow-in-das-boot-(1985).jpg


Kabinet doktora Caligariho (Das Kabinett des Doktor Caligari) 1920, Robert Wiene

Wieneho dekoračný majsterštyk, ktorý definuje atmosféru klzkých šifier ľudskej omylnosti a imaginácie tvoriacej expresionistické univerzum je mojou piatou voľbou, nad ktorou som dlhšie premýšľal. Napokon jej pred ostatnými skvelými počinmi dávam miernu prednosť. Vyskytujú sa v nej mimoriadne odvážne psychoanalytické hĺbavé výskumy strohej manipulácie i vlastného snílectva, ktoré, či sa zakladajú alebo nezakladajú na pravde, nie sú exaktne zodpovedané. Dovedie vás však do stavu paralelného vnímania povojnového utrpenia a hľadania vlastnej identity okolia, ktoré sú akoby nosnými líniami pre vsugerujúce kolektívne uchopenie potenciálnej sily i deštrukcie nemeckého ľudu. A ich dvojsečnou zbraňou…

http://www.cinemagraphe.com/_movies/cabinet-of-dr-caligari-1920/cabinet-dr-caligari-1920-2.jpg


Pavel Chodúr

Dobrodružstvá princa Achmeda (Die Abenteuer des Prinzen Achmed) 1926, Lotte Reiniger

Mnohí si asi povedia, že rozprávky do tohto zoznamu nepatria, ale pravdou je, že ak sa jedná o rozprávku, ktorá je aj po 90 rokov svojej existencie stále funkčná a zábavná, tak si dovolím tvrdiť opak. Plôšková animácia vo svojej najväčšej sláve a v období kedy nemecký film určoval trend svetovej kinematografie. Príbeh je bez slov, ale zrozumiteľný pre všetky generácie a národy aj dnes. Hudobný motív fantastický a celé mi to príde ako predzvesť filmov na podobnú tému v ktorej do určitej miery kraľoval náš sused Karel Zeman.

http://orig00.deviantart.net/df68/f/2014/059/4/9/the_adventures_of_prince_achmed_by_snartha-d78dm9d.jpg


Tak ďaleko, tak blízko (In weiter Ferne, so Nah!) 1993, Win Wenders

Nebo nad Berlínom patrí rozhodne k míľnikom tvorby Wina Wendersa aj celkovo Nemeckej kinematografie. Často citovaný a do určite miery veľmi poetický a inšpirujúci. Ja mám ale predsa len radšej voľné pokračovanie Tak ďaleko, tak blízko, už len kvôli výraznejšej narácií a akejsi snahy zostať anjelom aj v skutočnom živote, kedy to nie je také ľahké. Cassiel nasleduje príklad svojho kamaráta Damiela z predchádzajúceho dielu, len aby bol rovnako pokúšaný láskou, diablom a tiež samotným zmyslom existencie. Viac rozvetvené a do istej miery uzatvárajúce filozofickejšie úvahy z prvého dielu. Plus mám rád Dafoea a Nastassju Kinski.

http://s3.amazonaws.com/auteurs_production/images/film/faraway-so-close/w1280/faraway-so-close.jpg


Nosferatu, symfónia hrôzy (Nosferatu, eine symphonie des Grauens) 1922, Friedrich Wilhelm Murnau

Medzi moje obľúbené knihy patrí Stokerov Dracula. Čítal som ho niekoľko krát a stále vo mne dokáže vzbudiť napätie a potešenie zo znovuobjavenia obľúbeného príbehu. Murnauova snaha natočiť adaptáciu tejto knihy kvôli autorským právam nevyšla a tak si vytvoril svojho upíra Nosferatu a príbeh mierne pozmenil( neskôr práve túto verziu sparodoval Mel Brooks vo svojich Drákulovinách). Neviem čím to je, ale mám veľmi rád Nemecké filmy pred 2. Svetovou vojnou. Sú vizuálne pútavé, príbehovo silné a stále je v nich niečo nadprirodzené a desivé. Filmový expresionizmus v najlepšom možnom prevedení. Nemecké expresionistické filmy tu boli ešte pred klasickými monštrami z Univerzalu a posúvali hranice filmovej imaginácie dopredu. Či už to bolo sci-fi ako Metropolis, horor ako Nosferatu, alebo legenda ako Pieseň Nibelungov. Pre mňa je Nosferatu perfektnou ukážkou nestarnúcej klasiky, ktorej sa vyrovná hádam len remake od Wernera Herzoga z roku 1979.

https://cdn0.vox-cdn.com/thumbor/5jzP8Q55FoJqBSKVxdr5UW58qgc=/0x0:720x405/1600x900/cdn0.vox-cdn.com/uploads/chorus_image/image/46746890/nosferatu.0.0.jpg


Modrý anjel (Der Blaue Engel) 1930, Josef von Sternberg

Ďalšia záležitosť hodná pozretia. Ešte pred vojnou bola Nemecká kinematografie silná. A dala priestor k zrodu veľkých hviezd. V modrom anjelovi sa stretli dve( charakterový herec Emil Jannings a talentovaná Marlene Dietrich). Príbeh kabaretnej speváčky/prostitútky a profesora, ktorý sa do nej zamiluje, len aby podľahol jej kúzlu, ktoré v ňom prebudí šialenca je stále funkčný aj dnes. Obsahuje na svoju dobu veľmi pekný soundtrack starých šanzónov v ktorých sa spája melancholická nálada s burlesknými prejavmi veselosti. Jedná sa o jeden z prvých zvukových nemeckých filmov a podobne ako iné starožitnosti v mojom zozname je tento film hodný vašej pozornosti.

http://theredlist.com/media/database/settings/cinema/1930-1940/the-blue-angel/015-the-blue-angel-theredlist.jpg


Plechový bubienok ( Die Blechtrommel) 1979, Volker SchlondÖrff

Ocenený Oscarom, Plechový Bubienok je akiste najzaujímavejším filmom svojho obdobia. Adaptácia románu Güntera Grassa sleduje príbeh malého chlapca Oscara ktorý sa rozhodne že nikdy nevyrastie. Vplyv magického realizmu na pozadí skutočných udalostí formujúcich sa v Nemecku od 1899 do 1945 robia z príbehu zábavnú a sugestívnu historickú exkurziu s pomerne neznesiteľným hlavným predstaviteľom, ktorá je zaujímavá dnes hlavne vďaka svojim morálnym posolstvám, absurditám a hlavne zábavnosti. Rozhodne film, ktorý sa oplatí vidieť aj kvôli konfrontácií malého chlapca s fašizmom, ktorý tu naberie pomerne tragikomické proporcie.

http://www.blouinartinfo.com/sites/default/files/the_tin_drum4.jpg


Marcel Šedo

 

Krížová cesta (Kreuzweg) 2014, Dietrich Brüggemann

Jeden z najlepších filmov roka 2014 je podmanivý predovšetkým svojou nejednoznačnosťou. Príbeh sleduje nábožensky fanatickú, despotickú matku, ktorá utláča svoju dcéru. To všetko sa deje v dlhých statických záberoch, ktoré tak trochu spôsobujú odstup, čím by sa mohlo zdať, že vyznenie je jasné. Do filmu však pomaly preniká zázrak, ktorý ako diváci nemusíme prijať. Avšak ten zázrak tu v spojení so 14 zastaveniami niekde je a film získava druhý, menej explicitný rozmer. To všetko v podaní formy, ktorá tyká presne, ako švajčiarske hodinky.

http://www.filmblerg.com/wp-content/uploads/2015/05/STATIONS_OF_THE_CROSS_SLIDER_V2.jpg


Tučné dievčatá (Dicke Mädchen) 2012, Axel Ranisch

Film Dicke Mädchen pôsobí ako zjavenie. Odnikiaľ sa prirútil poloamatér s kamerou, nakrútil extrémne lacný a lacne vyzerajúci film a totálne ma ohúril. Film prechádza od surreálnej absurdnosti (muzikálové vstupy), cez „XXL“ homosexuálnu melodrámu, až po neuveriteľne šialenú komédiu absolútne prirodzene. K tomu napomáha aj non-budget estetika, ktorá skutočne nemá vo svete filmu obdobu. Ruth Bickelhaupt v roli senilnej, ale láskavej a veselej babky predviedla neuveriteľne prirodzený výkon a oprávnene sa stala „hviezdou“ nemeckého filmu. Toto je azda cesta, ktorou by sa mohli vybrať začínajúci slovenskí filmári.

http://www.tglff.it/dbfilm/img/2547/dicke_m%C3%A4dchen_3.jpg


Nebo nad Berlínom (Der Himmel uber Berlin) 1987, Wim Wenders

Alegorický príbeh o dvoch anjeloch, ktorí poletujú nad Berlínom a ktorých môžeme charakterizovať ako večné a večne zvedavé deti. Wenders vytvoril filmovú báseň, v ktorom hrá ústrednú rolu Berlín, ktorý je symbolom sveta, symbolom minulosti, prítomnosti aj budúcnosti, symbolom západu a východu i deliacej hranice. Rozdelený múrom i nacistickou minulosťou vytvára akúsi hranicu medzi mnohými svetmi. Curt Bois vo filme stelesňuje pamäť Berlína, večného rozprávača – Homéra. Padlí anjeli Truffaut, Ozu, Tarkovskij, ktorým je film venovaní, sa rovnako ako hlavný hrdina, anjel Damiel, vzdali svojej nesmrteľnosti pre lásku k všetkému ľudskému. Magický svet cirkusu ako únik pred realitou do detských čias. Fyzické splynutie Damiela a Marion, ktoré smrť presahuje a odkazuje k večnosti. K večnosti, ktorej sa Damiel kvôli Marion zriekol, aby ju skrz ňu opäť našiel. Ich splynutie najlepšie symbolizuje záverečná scéna, v ktorej Marion lieta a Damiel stojí nohami pevne na zemi.

https://www.austinfilm.org/image/wingsofdesire.jpg


Aguirre, hnev boží (Aguirre, der Zorn Gottes) 1972, Werner Herzog

Dnes už kultový film Wernera Herzoga, sleduje zdanlivo dokumentárnym spôsobom plahočenie sa španielskej expedície v peruánskom dažďovom pralese. Do mimoriadne pomalého rozprávania, ktorému dominujú skôr zábery prírody, sa prostredníctvom kontemplatívnej hudby dostáva čosi nadpozemské. Herzog v tomto prípade postupuje podobne ako romantickí maliari. Príroda a okolité prostredie plnia jednak dôležitú úlohu v sujete, ale súčasne zobrazujú aj vnútorné rozpoloženie svojich postáv, tzn. ide o akési vnútorné obrazy krajín. Tie sa menia spoločne s narastajúcim šialenstvom postáv, predovšetkým démonického Aguirra, a vrcholia v slávnej surrealistickej „opičej“ scéne.

http://www.cvltnation.com/wp-content/uploads/2014/01/mwbw-wrathgod11.jpg


Vrah medzi nami (M – Eine Stadt sucht einen Morder) 1931, Fritz Lang

Vybrať jeden film z ranej nemeckej kinematografie je mimoriadne náročná úloha. Ja som sa napokon rozhodol pre Langov predposledný film pred emigráciou z Nemecka – Vrah medzi nami. Film vznikol už po konci hnutia zvaného nemecký expresionizmus, avšak isté dozvuky, najmä v práci so štylistickými prostriedkami, v ňom predsa len zostali. Opätovne tu tak sledujeme silné kontrastné svetlo, dôraz kladený na mizanscénu a príbeh, v ktorom hrá hlavnú úlohu šialenec. Na druhú stranu však film upustil od príbehov zasadených do fantasy svetov a priniesol naliehavú, až veristickú výpoveď o súčasnom stave nemeckej spoločnosti. Vo filme sledujeme, ako ľud nerešpektuje zákon, spája sa so zločincami, podlieha davovej hystérii a lynču. Vo Vrahovi medzi nami sa tak zrkadlí „kolektívne nevedomie“ nemeckého národa, ktoré postupne prepadáva fašizmu.

http://www.vanderbilt.edu/internationallens/wp-content/uploads/M-fritz-langs-m.jpg

 

 

 

 

O autorovi

Redakcia 9múz

Redakcia 9múz