Film & TV Kultúra & umenie Ostatné

Obľúbené animované filmy podľa našej redakcie

Animované filmy predstavujú špecifickú kategóriu, do ktorej spadajú filmy, ktoré nás oslovili najmä v detstve ale aj filmy, ktoré sme sledovali, keď sme trochu podrástli. Prinášame vám výber najobľúbenejších animovaných filmov, ktorí zostavili podľa svojich preferencií členovia našej redakcie a veríme, že aj vo vás ešte nevyprchala duša dieťaťa a radi sa o svoje tipy podelíte.

Martin Hladký

Princezná Mononoke (1997): Ako hviezdica na prázdnej oblohe. Zatiaľ čo ostatní zaužívane a masovo ponúkajú osvedčené marketingové scenáre a prívetivé rozprávkové šablóny, Miyazaki a podaktorí jeho krajania z krajiny vychádzajúceho slnka pôsobia v mainstreamovom prostredí ako dáki martýri. Tá komplexnosť, uvedomelá rozvaha a divácka náročnosť, ktorú si vyžaduje na jej plné pochopenie v konfrontácii s deštruktívnym bojom za krajší, ucelenejší svet, prináša i ťažké a nemilosrdné obete na jej konečné presadenie. Vo svete dávnych mytológií je prajným práve tento osvetový motív a v tomto prípade je nasiaknutý taktiež neuveriteľne hrejivou, až jagavo ľúbivou katarziou.


levi 2

Leví kráľ (1994): Azda posledná a možno najprecítenejšia animovaná rozprávka epických rozmerov, na ktorej som vyrastal a navždy mi tak vysoko rezonujúcim spôsobom prirástla k srdcu. Všetky jeho (Levieho kráľa) úrovne z hľadiska obsahového rozvetvenia vzťahov a ezopovských prirovnaní sa nádherným spôsobom vynímajú vo svete pôvabnej prírody, živých spevov, jedinečne pestrých farieb a majestátnej hudby. Simba je ako každý jeden z nás, ktorý sníva a derie sa vpred za koncom tunela beznádeje a dúfa raz v jeho jednostajné naplnenie -> Hakuna Matata! ako liek na všetko.


Cesta do fantázie (2001): Oči malého dieťaťa vo svete fantázie a predstavivosti vari nikdy neboli prezentované tak krásne a poučne, ako v ďalšom filme neprekonateľného japonského mága. Emocionálne prvky sú vyjadrené úsporne a vytiahnuté na len na tých miestach, kam bezo zvyšku patria. Rady života, nečitateľné strasti prekážok a políčka osudu rôznymi cestami fantázie i dospelému človeku prinavrátia ten pocit, keď všetko bolo možné a dokázali sme snívať. Dnes nesnívame takmer vôbec a rozhodne to z času načas a v dnešnej, nie práve ideálnej dobe, nutne potrebujeme!


Dvanásť úloh pre Asterixa (1976): Najvtipnejší animák, aký snáď poznám. Revizionistická reflexia galských, rímskych a starovekých dejín prostredníctvom nevídaného koktejlu vtipu, hlášok a nadhľadu. Absolútne nabúranie konzervatívnych stereotypov výkladov histórie tu zápasí s rozjímaným sarkazmom najvyššieho rázu.  Si pamätám, keď som ho kedysi získal v mladosti na VHS-ku v origináli a aj takáto „omastená“ animácia mi prišla maximálne prevratná a z dnešného pohľadu nostalgická. A to dokonca priamo nevychádza z komiksu, ako jeho ďalšie časti.


Lady a Tramp (1955): Zlaté časy starých Disneyoviek sú môjmu srdcu veľmi blízke. Takisto som  v detstve vyrastal na Knihe džunglí (1967), či Snehulienke a sedem trpaslíkov (1937) a Lady a tramp je navyše i silná svojimi rozvážnymi posolstvami naprieč osudom zvieratiek dotýkajúcich sa veľmi nebezpečnej hrany, a na ktorých páchané násilie vo mne vzbudzuje extrémnu citlivosť. Agitácia za krajší svet, silná romantická a dramatická línia; skrátka vždy jej atmosférou hlboko nasiaknem a cítim sa bezprostredne po vzhliadnutí plný elánu a optimizmu.


Michal Baranovič

Cesta do fantázie (2001) – Keď sa povie animovaný film, ako jedno z prvých sa mi okamžite vybaví Oscarom ocenené majstrovské dielo velikána japonskej animácie Hajaa Mijazakiho. Množstvo fantazijných motívov voľne inšpirovaných šintoizmom, japonskou mytológiou či rozprávkami dokonale dopĺňa bohatá výtvarná vizuálna stránka plná fascinujúcich obrazov a melancholická hudba Džó Hisaišiho. Duchovnú púť mladej Čihiro svetom „na opačnom brehu“ považujem za jeden z najkrajších príbehov o dospievaní, ktorý zároveň nadväzuje na líniu Mijazakiho neobvykle silných dievčenských hrdiniek ako Naušika, Laputa, Mononoke či Sophie zo Zámku v oblakoch (2004).


Innocence (2004) – Ak prvá adaptácia kyberpunkovej mangy Shirowa Masamuneho z roku 1995 pôsobila ako prelomové zjavenie, jej pokračovanie z roku 2004 muselo nejednému fanúšikovi žánru vyvolať euforické stavy. Napínavá akcia, dej zaťažkaný mnohovýznamovými metaforami a odkazmi na filozofické či náboženské koncepcie, obsesia audiovizuálnym perfekcionizmom (príznačná pre celú tvorbu režiséra Mamoru Ošiiho). Ponurý dystopický svet blízkej budúcnosti, presiaknutý vôňou cigariet a strelného prachu, posunul jazýček žánrových váh smerom k neoinorovému buddy-movie a dal väčší priestor jednej z mojich najobľúbenejších postáv univerza.


Trio z Belville (2003) – Súčasná európska animácia nie je na pozoruhodných autorov chudobná a Sylvain Chomet patrí medzi tých najzaujímavejších. Pestrý základ Tria z Belville, ktorý je všetkým okrem jednoducho zaraditeľného dielka, siaha od zábavných ľahkých žánrov športového filmu, grotesky, muzikálu či gangsterky až k hulotovsky absurdnému humoru, vrstevnatej satire mestského človeka, trpkej dráme o starobe a živote na okraji rozrastajúcich sa moderných metropol. Cinefilnými odkazmi posiaty film tak nie je len prázdnou, i keď nápaditou autorskou exhibíciou, ale jedinečným portrétom dnešného sveta, ku ktorému sa oplatí vracať.


V hlave (2015) – Pokiaľ mám z bohatého portfólia skvelých snímok štúdia Pixar vybrať jediný titul, bude to ten najnovší. V hlave predostiera pred diváka unikátny fikčný svet s vlastnými pravidlami a vnútornou logikou, ktoré spoznávame a snažíme sa im porozumieť spoločne s hrdinami príbehu. Tými sú emócie v hlave Riley, ktorá po krátkom prológu sledujúceho jej život od narodenia vstupuje do obdobia puberty. Mimo podania presvedčivého dôkazu, že navzdory názorom tínedžerov im dospelí veľmi dobre rozumejú, je V hlave úžasnou ukážkou neobmedzených možností kinematografie a animácie vdýchnuť ilúziu života tým najfantastickejším nápadom.


Rango (2011) – Osobitých autorských projektov nie je nikdy dosť, a práve takým sa ukázal byť i prvý animovaný celovečerný film Gora Verbinskeho. Režisér, známy skôr americkým remakom hororu Kruh (2002) alebo dobrodružnou sériou Piráti z Karibiku zložil štylizovanú poctu spaghetti westernu a legendám Divokého západu. Jeho animovaný svet je na jednej strane realisticky detailný a plný prachu, na druhej strane prekypuje zosilnenými komickými prvkami, črtami postáv a často cynickým až čiernym humorom. Tak ako hlavná postava, chameleón s hlasom Johnnyho Deppa, i film rozpráva o tom aké ľahké je vytvárať falošné mýty, ale náročné dostáť im (a v druhom pláne sa vyjadruje k popkultúre Divokého západu).


Pavel Chodúr

Ghost in the Shell (1995) – Hoci by som si to mal pozrieť aj sto krát, stále to bude mať pre mňa feeling niečo nadskutočného. Nádherná hudba a hľadanie podstaty existencie podfarbené kriminálnou zápletkou. Nie som moc veľký fanúšik anime, ale GITS považujem za jedno z najdokonalejších diel.


Persepolis (2007) – Marjane Satrapi sa zapísala do povedomia fanúšikov ako svojbytná autorka komiksov so životopisným nádychom. Persepolis je veľmi zábavný a poučný, a rovnaký je aj jeho filmové spracovanie. Hoci v komikse jednoduchá, na filmovom plátne bohatá kresba poukazuje na problémy a strasti obyčajného dievčaťa vo vojnou a intrigami zmietanom Iráne.


Fantastic Mr. Fox (2009) – Wes Anderson je osobitý tvorca a jeho štýl humoru a bizarnosť jeho charakterov je mi veľmi blízka. Bábková animácia v adaptácií slávneho diela Roalda Dahla nadobúda v jeho kontúrach až Allenovské rozmery, pričom si ale stále uchováva poetiku outsiderstva a súdržnosti rodinných hodnôt. Zábavné a rovnaké funkčné aj pre dospelého diváka.


Princezna Mononoke (1997) – Ako som už spomínal Anime moc nemusím, ale Miyazakiho tvorbu mám rád. Mononoke považujem za jeden z jeho tvorivých vrcholov, kedy krásne dokázal spojiť dva pararelné svety. Svet ľudí/pokroku a svet prírody/mýtov. Skvelý soundtrack, krásna animácia a nadčasový príbeh. Viac pre dospelých ako pre deti. O to viac mi to ale príde sympatické.


Malá morská víla ( 1989) – Rozmýšľal som či dám filmový South park, alebo Malú morskú vílu. A kvôli fialovej podprsenke z mušlí vyhráva jednoznačne Ariel. Moja najobľúbenejšia Disney rozprávka, či už kvôli moje obrovskej úcte k oceánu, alebo k vílam akéhokoľvek druhu.


Marcel Šedo

Hana to Arisu Satsujin Jiken (2015). Pomerne veľký míľnik japonského animovaného filmu, ktorý zaujímavo pracuje s rozprávaním, štýlom a plynulými prechodmi medzi žánrami. Žánrovo v sebe fantasticky spája slice of life s mysterióznym a detektívnym žánrom, plus sa stihne hravo pohrávať s diváckymi očakávaniami aj čo sa týka šikany. V rámci zasadenia do slice of life, poväčšine dej plynie absolútne nenútene a prirodzene dopredu a my sledujeme rôzne pubertálne peripetie mladej Arisu. Na toto nadväzuje aj štýl, ktorý je na anime pomerne realistický, neobsahuje napríklad typické preafektované výbuchy emócií, či rôzne vizuálne „klišé“. Čo však považujem za najzaujímavejšie sú spomaľovačky, ktoré vo filme predstavovali oslavu všednosti.


Yokohama kaidashi kikō – Quiet Country Cafe (2002/2003) Yokohama kaidashi kikō – Quiet Country Cafe dôsledne nadväzuje na tradíciu japonskej lyriky i estetických kategórií ako mono no aware či sabi a to na rovine naratívnej i štylistickej. Zároveň sa jedná, čo sa týka prístupu k robotike či zobrazovaniu postapokalyptickej budúcnosti, o jedno z najinovatívnejších diel japonskej animovanej tvorby. Zároveň sa s hlavnou hrdinkou posúvajú aj genderove hranice – je na mužoch nezávislá, celým filmom sa nesie yaoi podtext a mužskí roboti sú omnoho menej schopní ako ženskí.


Ginga tetsudō no yoru (1985). Ginga tetsudō no yoru je príbehom o premene antropomorfnej mačky snažiacej sa nájsť spôsob ako byť šťastnou a unikátnym predchodcom typicky japonského žánru Sekaie-kei, ktorý spája individuálnu subjektivitu s „kozmickou subjektivitou“, tzn. osud jednotlivca je zároveň osudom vesmíru. Typickým preto lebo rozpúšťanie sa ľudských citov v neosobnej prírode je pre japonskú literatúru pomerne bežné. Zároveň by sme mohli film zaradiť do spirituálneho žánru ako ho definuje Jaromír Blažejovský, keďže pracuje s parametrickou naráciou, zobrazuje pasívne postavy, využíva transcendentálny čas a dichotómiu medzi reálnym a mýtickým.


V hlave (2015). Snímku V hlave, považujem za jednu z najlepších filmov minulého roka a za najlepší film štúdia Pixar ever. Unikátny vhľad do hlavy mladého dieťaťa totižto znamená, že som mal možnosť vidieť azda prvýkrát v dejinách hollywoodskeho animovaného filmu psychologicky prepracovanú postavu. Dejovosť animovaných hollywoodskych filmov tomu vždy stála v ceste, lenže tentokrát sa všetky konflikty odohrávajú v hlave dieťaťa poznačeného fóbiami a traumami, čím tvorcovia nechali vyniknúť psychiku svojich postáv.


Krvavá pani (1980). Krvavá pani je jedným z troch slovenských celovečerných animovaných filmov a osobne ho považujem za najlepší (ale skutočne len tesne). Výborne pracuje s mýtom o našej najznámejšej šľachtičnej Báthoryčke, animačne ide o Kubalovo vrcholné dielo a zároveň výborne prepája romantické, hororové a komediálne prvky. Pevne verím, že budúce generácie slovenských animátorov sa tu raz inšpirujú.


Vlado Král

Heavy Metal (1981) – Veľmi zaujímavé (dnes už legendárne) dielo, ktoré vzniklo v réžii Geralda Pottertona na komixový námet. Zaujalo ma výtvarným prevedením, animáciou, hudbou aj odvážnym príbehom. Vlastne sa jedná o viacero príbehov, ktoré sú prepojené prítomnosťou zeleného orbu, ktorý predstavuje „prameň všetkého zla“. Vo filme určenom pre dospelého diváka nájdeme mix sci-fi, fantasy, hororu a erotiky.


Ghost in the Shell (1995) – Prvýkrát som videl tento film od Mamoru Oshiiho ešte na VHS u spolužiaka zo základnej školy. Bol som uchvátený tým futuristickým svetom. Tokyo v roku 2029, kde ľudia žijú spolu s kyborgami a svet je neoddeliteľne prepojený s technológiami. Predpoveď vízie sveta, ktorá je dnes rozhodne aktuálna. Zaujímavosťou je, že v hudbe, ktorá dokonale dotvára špecifickú atmosféru možno nájsť aj ľudové prvky z balkánu.


Toy Story (1995) – Z rozprávok od Disneyho ťažko vyberať, pretože všetky sú svojim spôsobom čarovné. Prečo som si vybral teda Toy Story? Myslím, že každý sme si ako deti, keď sme sa hrávali, predstavovali ako niektoré hračky ožijú. Film Toy Story teda mnohým, v čase keď sme boli malí, splnil detský sen a umožnil nám vstup do ríše fantázie.


Séria Evangelion (2007-) – Remake seriálu Neon Genesis Evangelion ponúka fantastický vizuálny zážitok a príbeh, ktorý zaujme ako po akčnej tak psychologicko/filozofickej stránke.  Zápletka sa odohráva v roku 2015 v Tokyu, po objavení  záhadných bytostí – tzv. „anjelov“.  Okrem anjelov nájdeme vo filme viacero odkazov na náboženstvo a cirkevnú symboliku, z ktorej z veľkej časti vychádza zápletka filmu. Tá kladie množstvo filozofických a morálnych otázok, na ktoré nie je jednoduché odpovedať.


The Nightmare Before Christmas (1993) – Čarovný rozprávkový príbeh od Tima Burtona s hudbou Danny Elfmana patrí k môjmu vianočnému playlistu.  Film ma oslovil jedinečným spracovaním, ktoré je charakteristické pre Tima Burtona, citlivosťou príbehu v kombinácii so strašidelnými prvkami a morbidným humorom. Prvky, ktoré sa možno na prvý pohľad spájajú ťažko tu fungujú vynikajúco a v doplnení so skladbami Danny Elfmana vytvárajú originálny rozprávkový svet.

O autorovi

Redakcia 9múz

Redakcia 9múz