Novinky

Natália Mináriková a jej Psychoženy

Pavel Chodúr

Titulná foto: Martin Húbek

Kedy si začala maľovať? A čo bolo hlavnou inšpiráciou?

Ako každé správne dieťa som chodila na výtvarnú približne do mojich šiestich rokov. A tam to haslo a hasne. Intenzívnejšie som si začala kresliť, keď som zažívala temné obdobie puberty(nevravím, že ho stále nezažívam…). 😀 Raz som náhodou natrafila na umelkyňu, ktorá má instagram pod menom soffronia.veľmi sa mi zapáčili jej kresby žien. Veľmi ma to nadchlo a chcela som začať kresliť také isté. Po čase mi však došlo, že nie som kamoška s ceruzkami, pretože nemám trpezlivosť pomaly a pracne vypĺňať papier tým tenkým hrotom. Ako kamaráti vravia, tzv. Moje Psychoženy sú možno v čomsi podobné tým jej, avšak kopírovať sa ju nesnažím. Vlastne zbytočne vravím tieto omáčky, u mňa je maľovanie čistá improvizácia bez techniky, perspektívy, proporcií. Len tak, čo mi napadne.

Tvoje obrazy sa zameriavajú na ženy. Je nejaká ústredná téma, ktorá spája všetky tvoje obrazy? Čo je podľa teba špecifikum tvojej tvorby?

Mám dva dôvody, prečo maľujem hlavne (len) ženy. Mužov  jednoducho neviem namaľovať. Keď sa niekedy o to snažím, vyzerajú ako ženy, len im prirobím bradu, aby som ich zmužnela… no a to nepomáha. Druhý dôvod je, že častokrát maľujem to, čím by som chcela byť ja sama. Kreslená postavička, fiktívna, ktorú nikdy nič nezlomí. Hrdinka, ktorá vždy napokon problém vyrieši. Keďže v realite som dosť chaotické, nezodpovedné, mierne egoistické žieňa. Takže možno ústedná téma by mohla byť sen, túžba byť niečím nadpozemským. Špecifikum mojej tvorby? Farby, infantilnosť, obrazy pôsobiace skôr ako ilustrácie a žiadne komplikované tvary. Žena, bodky, čiary, pásiky alebo len čisté pozadie.

 

 

Popíš na proces tvorby svojich obrazov. Čo musíš mať okolo seba, aby mohla obraz vytvoriť?

Easy stuff. Musím byť v ateliéri a ideálne mať na to náladu. Nikdy nemaľujem, že musím. Stane sa, že sa nedotknem štetca mesiace, lebo je veľa školy, brigády, chcem tráviť čas aj s rodinou a priateľom. Všetci to poznáme… Milujem sviečky, vždy mi horí aspoň jedna a neexistuje, že by som maľovala v tichu. Vlastne pár žien je splodených v tichu, ale to boli extrémne hlučné myšlienky. Častokrát si pri maľovaní pískam alebo spievam, ak nemám hudbu, ktorú by som chcela počúvať. Mávam otvorené okno (ak nie je -10) a rada si špiním veci. Preto mám plášť a nohavice, v ktorých maľujem. Nie, žeby som fŕkala alebo robila s farbami, ktoré sú extrémne stekavé alebo tak. Mňa len baví a vyžívam sa v tom, utierať si štetce do nohavíc, o brucho, o ruku. Hocikde. Niekedy by som sa najradšej vyváľala vo farbách, akryl je extrémne príjemná hmota.

 

Mimo maľby si sa venovala aj iným umeleckým druhom – napríklad hre na hudobný nástroj. V čom je oproti hudbe, maľba pre tvoj život prínosná a ako by si porovnala tieto dva umelecké druhy z kreatívneho aspektu? V čom máš väčšiu tvorivú slobodu? A Prečo?

Hrala som na husle a stále sa presviedčam, že hrám. Na maľbe sa mi páči to, že môže byť večná. Niekam sa zavesí, či už galéria alebo domov. A je tam. Stála, špecifická, môže ju vidieť hocikto. Teraz sme síce v storočí, kedy nám nerobí problém to isté spraviť s hudboou, napáliť na CD alebo rozvešať ju po milióny sieťach. Možno teraz poviem niečo, za čo ma ukrižuje svet hudobníkov i maliarov, ale keďže sa špáram v oboch svetoch, myslím si, že maľba je ľahšia a slobodnejšia. Ľahšia v improvizácii, keď to porovnám s nástrojom. Toľko falošných tónov, čo všetci počujú a je im jasné, že to tak nemalo byť. Toľko chýb, čo sú jednoznačné v tej hudbe ma niekedy desia a pred tvorením hudby, mám vyslovene rešpekt. Aby bola hudba dobrá, musí tam byť cit, dobré slová, akordy, viaceré nástroje. Keď maľujem, maľujem sama. Už od mala som rada robila veci individualisticky vo svojom svete. Na maľovaní je krásne to, že je na mne či pôjdem štetcom doprava alebo doľava. Nemusím sa trafiť do nejakého špecifického miesta. Nemusím stlačiť konkrétny tón. Maľovanie je absolútna psychohygiena a vyjadrenie slobody. Aspoň pre mňa a ja slobodu milujem.

 

Je nejaká práca na ktorú si hrdá? Ktorá zadefinovala to, že: áno – tomuto sa chcem venovať?

Moja prvá žena, ktorú som maľovala trochu podľa obrazu spomínanej Sofii Bonati (IG soffronia).  Tá mi povedala: „Budeš či už kresliť alebo maľovať ženy. A bodka.“ Vyslovene mi to dievča nakázalo pohŕdavým pohľadom. No a potom moje prelomové lásky. Tryptych (pracovný názov Nevedomie), ktorý som začala maľovať doma a domaľovala som ho už v ateliéri, ktorý mi nesmierne prirástol k srdcu. Prvé mesiace som tam bola každý deň, či už som sa tam učila, maľovala. Jednoducho, môj časopriestor. Moje ja, je tam slobodné, nemusí sa prispôsobovať rodine, ani kamarátom. Delím sa oňho s Danicou Ondrej, čo je slovenská maliarka, avšak študovala v Taliansku. Teraz mi začína byť postupne mentorkou a mám z toho veľkú radosť. No a tento môj tryptych je to, čo ma teraz po dlhšom čase zas raz nakoplo. A myšlienka naňho ma vždy nakopne. Je to prvé dielko, ktoré sa mi vďaka Danici podarilo predať.

 

Aký je tvoj názor na súčasné umenie? Nie len z pozície mladého človeka, čo tvorí, ale aj pozorovateľa, ktorý má množstvo rôznych vnemov, ktoré na neho vplývajú dennodenne. Je dnešné umenie pre teba inšpirujúce?

Ako ktoré. Rada chodím na výstavy SNG, mamina mi často o nich vraví ešte skôr ako sa realizujú, pretože tam pracuje. Avšak tam sa až tak súčasné umenie nevystavuje. Človek dnes nájde na internete fakt hocičo, niekedy mám pocit, že je doba gýču a striedmosti. Také dva protipólne štýly a ľudia sa delia podľa toho, čo im viac sedí. Osobne, nemám konkrétny názov na umenie ako také, pretože moja obľúbená téma na filozofofanie je, čo vlastne umenie je. Zatiaľ ma neuspokojili žiadne poučky v knihách, ani teórie priateľov. Keďže za môj odpich môže súčasná umelkyňa, tak áno, je pre mňa dnešné umenie inšpirujúce. Avšak celkovo, skôr tápam sama v sebe ako hľadám inšpirácie zvonka.

Aké sú tvoje plány do budúcna? Plánuješ nejakú výstavu?

Ja výstavu neplánujem, sestra ma však často podpicháva, že by som sa mohla niekam ozvať. Výstavu som plánovala, chcela som si povešať obrázky v kaviarni Frida, ktorú vlastnila Danica asi pred rokom, avšak to padlo. Možno spravím raz niečo také ako občas robieva Danica v ateléri. Tzv, otvorený ateliér, kde len rozvešiam svoje veci, kúpim pár fliaš vína a oriešky, pozvem kamošov, poviem im nech pozvú kamošov a nechám otvorené dvere. Plán do budúcna je však ísť na vysokú školu, ktorá by súvisela s umením. Či už dizajn, maľba, kresba, to sa ešte rozhodnem, ale mám v pláne sa pripravovať na príjmačky.

Ak by mal niekto záujem o kúpu tvojich obrazov, kde môže tvoju tvorbu sledovať a poprípade ti napísať?

Nemám žiadny portál, kde by som pridávala svoje veci. Nemám ani veľa obrazov, väčšina mojich dielok je veľkosti A4 na akvarelovom papieri a robené akvarelom. Možno budem posielať novú tvorbu sem vám. Avšak keby sa niekomu zapáčilo niečo konkrétne, môže mi napísať na instagram do direct message. (@rusovlasa_bylinkarka). Jedného dňa tam možno budem pravidelne pridávať moju tvorbu, zatiaľ sa ale celkom hanbím, nemám na ňu veľmi veľa odozvy.

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.