Film & TV Film 1970-1989 Filmové kritiky a analýzy Kultúra & umenie

MYSLÍM, CÍTIM, VIDÍM, PLAČEM, VRAŽDÍM, TEDA SOM (2)

Otázky hľadania identity a hodnoty života vo filme Blade Runner Ridleyho Scotta (Druhá časť)

J. F. Sebastian, zamestnanec Tyller company a známy jej riaditeľa Eldona, je takpovediac kripel. Má zvláštnu chorobu, rýchlo starne. Je v spoločnosti považovaný za menejcenného, nie je občanom a má zákaz vysťahovania na cudzie svety. Scott ho tak viac približuje ako človeka k nie svojmu druhu, ale k replikantom. S nimi ho spája rýchle starnutie (pocit blížiacej sa smrti) a spoločenská segregácia. Kamarátmi sú mu vlastnoručne vytvorené hračky. Je vo filme akýmsi medzičlánkom medzi ľuďmi a replikantmi a ukážkou hierarchie spoločnosti aj na úrovni ľudí. Replikanti sú tak aj metaforou segregácie spoločnosti 80. rokov (ale aj histórie všeobecne) a chovanie sa väčšiny k menšinám. Výrazná kozmopolitnosť sveta druhej polovice minulého storočia je v Blade runnerovi ešte viac umocnená. Fikčný svet filmu je na úrovni ulíc výrazne preľudnený rôznymi menšinami, majetnejší obyvatelia sa presťahovali na vonkajšie svety. Ich pôvodné obydlia, vysoké činžiaky, sú opustené. Menšiny možnosť sťahovania sa do vesmíru zrejme nemajú. Nadradenosť chovania k replikantom nie je tak iba otázkou „stvoriteľského“ komplexu, ale prirodzenej nadradenosti pôvodných obyvateľov a občanov jednotlivých štátov voči prisťahovalcom. Replikanti sú otrokmi na cudzích planétach, čím Scott otvára otázku otroctva v histórii Spojených štátov amerických. História sa tak bude v 21. storočí opakovať, novodobými otrokmi sa stávajú umelo vytvorené bytosti. Rovnako k nim, ako k pôvodným afroamerickým obyvateľom, sa ich majitelia chovajú nadradene. Ako k majetku.

J_F_Sebastian_Blade_RunnerJ. F. Sebastian

Film dáva oproti knihe otázku zvierat trochu do úzadia. Dickov román popisuje postupné vyhynutie živých zvierat, keď ako prvé vyhynuli sovy. (Blade runner 2004) Ľudia si začali domáce zvieratá postupne vyrábať a chovať ich v domácnostiach. Zvieratá vo filme sú všetky umelé, verne napodobujúce živé predobrazy rôznych druhov. Pre Dickov svet sú nielen živé zvieratá hodnotnejšie ako replikanti, ale aj ich veľmi drahé umelé nahrážky. Replikanti sú najnižší živočíšny druh. Scott motív zvierat využíva, odkazuje často na knihu, ale zameriava sa na ich výrobné čísla. Tie majú ako výrobky aj replikanti, ale číslami sú označení aj občania. Pri identifikácii nie je dôležité meno, ale číslo. Občan Los Angeles je tak byrokratickým systémom degradovaný na bezvýznamé číslo v dave, rovnako ako replikant.

Ridley Scott využíva vo filme motív očí. Zrak ako najdôležitejší ľudský zmysel, respektíve ako zmysel, ktorý si najviac vážime. Nimi vnímame svet taký, aký v skutočnosti (asi) je a je ním obdarený aj každý replikant. Vidí svet presne ako človek a tým ho k nemu viac približuje, stavia ho až do rovnocennej pozície. Kamera často krát sníma väčšie detaily tvárí, oči replikantov sú rozžiarené červeným svetlom, replikantka Priss má okolo očí výrazný make up, čím na motív výrazne upozorňuje. Roy Batty pri spomienkach z hĺbok vesmíru hovorí o tom, čo videl, zrak je tak primárnym prostriedkom na vytváranie spomienok. Oči sú vo filme tým, čo prezrádza o pocitoch replikantov najviac, napríklad prostredníctvom Rachaeliných sĺz. Oči sú oknom do duše ľudí aj replikantov.

Keďže človek vytvoril replikantov na svoj obraz, implantoval im spomienky a niektorým dokonca ich pôvod zamlčal, vytvoril tak ekvivalent samého seba. S rovnakým vzhľadom a emóciami. Replikantov charakterizujú tak protikladné emócie, ako láska a schopnosť zabiť. Roy Batty podľa Scottovho podania miluje svoju družku Priss, jej smrť mu spôsobuje bolesť. Pri ceste za svojim cieľom nekompromisne vraždí každého, kto sa mu postaví do cesty. Deckard vraždí naproti tomu, ale rovnako chladne za peniaze, nie z pudu sebazáchovy a z pocitu neustáleho ohrozenia. Výtvor človeka na svoj obraz tak nemôže byť ničím iným, ako jeho replikou. Jeho rovnocennou replikou s identickými vlastnosťami. Medzi ne zaraďujú tvorcovia aj schopnosť zjednotiť sa a konať ako skupina, revoltovať voči útlaku. Replikanti sú súčasťou prirodzenej evolúcie, ale ich budúcnosť v „našom“ svete je nejasná. Čo je na nás negatívne, je negatívne aj na replikantoch. Čo je na nás pozitívne, je pozitívne aj na replikantoch.

Blade_Runner_PrissPriss

Chovanie ľudí vo filme Blade Runner (a v románe Snívajú androidy o elektrických ovečkách?) voči replikantom je prejavom ľudskej slabosti a komplexov. Je synekdochou vzájomného chovania sa ľudí voči sebe v reálnom svete v akejkoľvek dobe. Je prejavom strachu z neznámeho, strachu z ohrozenia vlastnej nadradenosti a straty pozície pánov tvorstva.

Riddley Scott vo filme Blade Runner pokračuje v skúmaní paralel medzi jednotlivými žijúcimi, respektíve umelými bytosťami z Votrelca (1978) a stieraním hraníc v ich posudzovaní ako viac menej rovnocenných tvorov. Mačka z Votrelca a umelý had alebo umelá sova v Blade runnerovi. Humanoidný android na kozmickej lodi Nostromo a replikanti, oba druhy na nerozoznanie od ľudí. Votrelec a Roy Batty ako zabijaci s pudom sebazáchovy. A nakoniec samotní ľudia so svojim chovaním na úrovni základných inštinktov, sebectva a túžbe po moci, postrádajúcich tak empatické prvky. Každý život je však posvätný. V oboch prípadoch z tohto porovnávania vychádza najhoršie neprekvapivo ľudstvo. Je to iba ľudstvo, ktoré zapríčinilo skázonosnú vojnu a vykynožilo faunu a flóru. Pretože o ňom tieto (a všetky ostatné) filmy sú.

Adamovič, Ivan: Podivuhodný prípad P.K.Dicka, In: Dick, P.K.: Minority report, Praha, Ikaros, 2002, s.320, 321

Blade runner, Praha, Argo, 2004, s.21

O autorovi

Redakcia 9múz

Redakcia 9múz