Film & TV Film 1970-1989 Filmové kritiky a analýzy Kultúra & umenie

MYSLÍM, CÍTIM, VIDÍM, PLAČEM, VRAŽDÍM, TEDA SOM (1)

Otázky hľadania identity a hodnoty života vo filme Blade Runner Ridleyho Scotta (Prvá časť)

Anglický režisér Ridley Scott nakrútil v roku 1982 adaptáciu románu Philipa K. Dicka Snívajú androidy o elektrických ovečkách? (1968) pod názvom Blade Runner, odohrávajúcom sa v roku 2017 v Los Angeles. Názov Blade runner označuje nájomných vrahov, hľadajúcich a popravujúcich androidov (vo filme nazývaných replikanti), ktorí sa zdržiavajú na Zemi nelegálne. Replikanti sú humanoidní roboti, pracujúci ako otroci na mimozemských kolóniách, vybudovaných vo vesmíre po bližšie nešpecifikovanej svetovej vojne. Majú zakázaný vstup na Zem, avšak jedna skupina otrokantských replikantov sa vzbúri a nájde na domovskej planéte útočisko. Replikanti sú vyrábaní v spoločnosti Tyrell company a sú navrhovaní ako inteligentnejšie bytosti, než ľudia. Vedúci spoločnosti Eldon Tyrell ich dokonca nazýva ľudskejšími ako ľudia. Fungujú na batérie s dobou trvanlivosti 4 roky. Po tomto čase sa replikanti jednoducho vypnú, zomierajú. Blade runner menom Rick Deckard má za úlohu nájsť túto skupinku rebelujúcich replikantov a „eliminovať“ ich. O tom je zápletka filmu Ridleyho Scotta. „O čom“ je film, nám môže poskytnúť interpretácia jeho základných tém, a to hľadanie identity, miesta človeka a replikanta vo svete dystopickej spoločnosti budúcnosti a hodnoty života ako takého. Môže mať umelo vytvorená bytosť rovnakú hodnotu ako človek?

Blade_Runner_Tyrell_building_01Tyrell company

Hrdinovia filmu Blade Runner majú typické črty postáv románov a poviedok Philipa K.Dicka. V každom jeho diele nájdeme základný motív nedôvery v pravosť okolitej reality a vlastnej identity. Jeho hrdinovia bývajú konfrontovaní s rôznymi nepatričnosťami a trhlinami v logike sveta. Tie ich následne vedú k zisteniu, že sa doposiaľ pohybovali v zajatí klamu a ilúzie, často obsahujú atribúty tragikomiky. Odhalenie pravej podstaty skutočnosti síce obvykle vedie k tragickým následkom, ale napriek tomu je nevyhnuteľné. Títo hrdinovia k nemu nezadržiteľne smerujú, pretože poznanie pravdy akoby bolo dôležitejšie, ako sám život. (Adamovič 2002)

V románe je takýmto hrdinom Rick Deckard, prestávajúci na konci príbehu vnímať rozdiel medzi realitou a ilúziou, získava navyše isté nadprirodzené schopnosti. Rick Deckard ako filmová postava je cynik, policajt v dôchodku, privyrábajúci si nájomnými „vraždami“ replikantov. Scott však spochybňuje jeho status človeka snom o jednorožcovi. Ten môže znamenať implikovanú spomienku výrobcu, alebo iba predstavu. Rick o svojom ľudskom, organickom pôvode nepochybuje, akoby jeho mimoriadna spoločenská pozícia eliminátora iných živých bytostí takúto možnosť vylučovala. Deckard si je vedomý váhy slov jeho nadriadeného, že pokiaľ nie je policajt, nie je ani človek. Iba spoločenská funkcia z neho (a mnohých ďalších) robí človeka, nie samotná existencia.

Blade_Runner_Rick_Deckard_01Rick Deckard

Jeho hlavný antagonista, Roy Batty, navrhnutý ako bojový model (oproti predlohe dostáva podstatne viac priestoru), je omnoho tragickejšou, čiže zaujímavejšou postavou. Uvedomuje si svoj pôvod, uvedomuje si svoje city, uvedomuje si obmedzenú životnosť svojej batérie, svojho „umelého srdca“. Jeho cieľom je predĺženie svojho života a životov svojej skupiny. Dopredu ho tak ženie pud sebazáchovy. Ako neskôr zisťuje, predĺženie vopred stanoveného času života nie je možné, rovnako ako je tento čas obmedzený aj u ľudského druhu. Ľudská DNA akoby u Scotta splývala s programom, zodpovedným za život replikantov. Základný Battyho pocit zo života je rovnaký, ako u všetkých replikantov. „Žijem v strachu a som otrok.“ Batty žije v strachu z blížiacej sa smrti, v strachu pred diskriminujúcou spoločnosťou, v strachu z osamelosti. Batty je nútený vraždiť, aby prežil. Roy Batty tak nepochybne cíti. Má rovnaké pocity ako človek, vrátane základného inštinktu, pudu sebazáchovy. Kde sa potom nachádzajú hranice, hodnotovo oddeľujúce replikantov od ľudí?

Blade_Runner_Roy_Batty_01Roy Batty

Podľa ľudí je rozdiel v pôvode. Ľudský pôvod je organický. Človek sa buď vyvinul vďaka evolúcii, alebo bol stvorený na obraz boží Stvoriteľom. Ľudia sú takýmito Stvoriteľmi replikantov, z čoho vychádza ich pocit nadradenosti. Stvorili ich na svoj obraz. Ak život dali, majú právo ho aj vziať a to za každých okolností. Morálne pochybnosti neprichádzajú do úvahy. Ľudia sú rodičia, replikanti deti. Eldon Tyrell je otec, Roy Batty jeho syn. Lenže to, čo utvára charakter človeka respektíve jeho dušu, sú pamäť a spomienky. Či sú spomienky implantované, alebo skutočné, stráca opodstatnenie, pretože výsledkom sú emócie bytosti, ktorá ich vlastní. Roy Batty navyše za štyri roky svojej existencie získal spomienky, aké si človek iba ťažko dokáže predstaviť. Scott na konci filmu tak definitívne stiera rozdiel medzi hodnotou ľudských spomienok a spomienok replikantov, čiže ich duší, charakterov. Ak človek alebo replikant umrie, tieto spomienky sa strácajú. Viackrát opakovaný motív fotografie nám naznačuje, že práve ona je najspoľahlivejším archívom spomienok.

Eldon_Tyrell_Blade_RunnerEldon Tyrell

Replikantka Rachael, milostný objekt Ricka Deckarda, na rozdiel od Roya Battyho a jeho skupiny o svojom pôvode netuší. Myslí si, že je človek. Pri otázkach na teste reaguje rovnako empaticky, ako človek. Zviera, čiže živú bytosť, by nezabila. Bola stvorená ako dokonalá ľudská verzia. Je schopná citov, zamiluje sa do Deckarda. Obetuje vďaka svojej náklonnosti život predstaviteľa svojho druhu, Leona. Dozvedá sa o svojom pôvode a pociťuje ako strach z blížiacej sa smrti, tak krízu identity. Pri nej prvý krát v živote Deckard začína prejavovať empatiu voči replikantovi, uvedomuje si ich takpovediac ľudskosť. Rachael pochybuje o svojej hodnote ako živej bytosti, Deckard je jediný, ktorý ju o tejto hodnote presvedčí.

Rachel_Blade_RunnerRachel

Scott sa v scéne vraždy replikantky Salome, tanečnice v klube, najviac snaží vyvolať divákove empatie k replikantom. Salome umiera v bolestiach, snímaná v spomalených záberoch a okolo nej sú v mizanscéne rozmiestnené figuríny. Kontrast je markantný, replikantka má omnoho bližšie k mysliacim a cítiacim ľuďom, ako k umelohmotným figurínam. Divák pociťuje nad smrťou Salome sústrasť ako s ľudskou bytosťou. Autorský zámer je tak jednoznačný, nadradené myslenie ľudstva fikčného sveta Blade Runnera je spochybnené.

Adamovič, Ivan: Podivuhodný prípad P.K.Dicka, In: Dick, P.K.: Minority report, Praha, Ikaros, 2002

O autorovi

Redakcia 9múz

Redakcia 9múz