Hudba

Mozart a jeho vplyv na operu ako žáner

By  | 

Amadeus bol od malička geniálnym hudobníkom. Vo svojej tvorbe sa snažil o inováciu bez toho aby narušil pravidlá žánru, v ktorom práve komponoval. Podobne ako Christoph Willibald Gluck, významný nemecký operný skladateľ, aj Mozart komponoval hudbu so zámerom vyjadriť pocity postáv na javisku. Narozdiel od Glucka ale nikdy neprekračoval hranice hudobnej formy, s ktorou práve pracoval. Hľadal inovatívne riešenia v rámci jej vnútorných pravidiel a každá modifikácia slúžila k zvýšeniu dramatického efektu.

Mozartovo estetické cítenie výborne ilustrujú jeho slová v liste otcovi o opere Únos zo Serailu (1782). Amadeus tu popisuje a vysvetľuje ako zachytil Osminov hnev a túžbu po pomste tým, že z tóniny F dur (tónina árie) prechádza do tóniny a mol.

„Vášne, či už násilnícke alebo nie, nesmú byť nikdy vyjadrené spôsobom, ktorý by pohoršoval, a hudba, aj v tých najhorších momentoch, nikdy nesmie byť uchu nelahodiaca…“ (list 26.9.1781)

Podobne ako nemecký básnik Goethe, aj Mozart dospel k poznaniu, že tvorivú slobodu najlepšie dosiahne dokonalým ovládaním pravidiel všetkých hudobných a operných foriem. Toto otvorilo cestu jeho tvorivej predstavivosti a umožnilo mu pohrávať sa s niektorými pravidalmi, ale nikdy nie do takej miery, že by boli porušené.

Taktiež sa vo svojej dobe odlišoval vzťahom k opernému libretu. Medzi väčšinou operných skladateľov prevládal názor, že hudba je podriadená textu. Dôvodom boli aj vyjadrenia jedného z popredným libretistov tej doby Pietra Metastasia (1698 – 1782), ktorý hovoril o svojich libretách ako o „konečnej podobe diela“. Jeho výstredné vyhlásenia sťažili dobovým skladateľom možnosť zasahovať do jeho textov a upravovať ich.

Názor, že hudba je podriadená v opere textu zastával aj Gluck, ktorý napísal nasledovné: „Mojim cieľom bolo využívať hudbu v jej predurčenej funkcii a to tak, aby slúžila poézii ako nástroj na vyjadrenie, ale bez toho aby prerušila akciu, alebo odvádzala pozornosť publika zbytočnými a prehnanými ornamentami.“ (Gluckov dopis Leopoldovi I.)

Amadeus zastával opačný názor. Opäť v liste svojmu otcovi píše, že poézia v opere musí byť podriadená hudbe. (list 13.10.1781) Toto Mozartove presvedčenie dokazujú aj ďalšie listy jeho otcovi, v ktorých písal o operách IdomeneoÚnos zo Serailu. Tu mu popisoval zmeny, ktoré chcel spraviť v libretách, častokrát zásadné, tak aby text čo najlepšie spolupracoval s hudbou.

Najstarší známi návrh opernej scény. Don Giovanni – Cintorín, druhé dejstvo. (ca. 1790)

Ďalším znakom Mozartových opier bolo kombinovanie žánrov. V jeho operách nájdeme hudbu pre rôzne žánre: drámu, komédiu, fantastické dobdoružstvá, singspiel (nemecké hudobné divadlo), intermezzá atď. Napríklad v opere Don Giovanni (1787) spája prvky opery seria opery buffa. Donna Anna, Donna Elvíra, Ottavio a Commendatore sú postavy, typické pre operu seria a Leporello, Zerlina a Masetto sú postavy typické pre operu buffa. Tento kontrastný vzťah dvoch skupín postáv rôzneho spoločenského statusu, s črtami charakteristickými pre dva operné žánre, vyjadruje Amadeus aj v hudbe. Anna, Elvíra a Ottavio nespievajú typické da capo árie, ako by to bolo v opere seria. Pre postavy s nižším spoločenským statusom komponuje árie s uvoľnenou štruktúrou, pripomínajúce skôr balady.

V Mozartovej hudbe k opere Don Giovanni nájdeme ako poslucháči veľa vodítok, ktoré vyjadrujú význam diania v opere. Už úvodné takty v d mol, ktoré budeme ešte počuť, anticipujú dystopicú tému opery. V diele sa vracajú znova keď oznamujú príchod Commendatoreho v druhom dejstve.

Šermiarsky súboj Commendatoreho s Don Giovannim sa zopakuje ešte raz, tentokrát v notách. Pri ich poslednom stretnutí v Mozartovej hudbe nastáva súboj dvoch tónin. Tóniny Dona Giovanniho a tóniny Commendatoreho. Tentokrát víťazí Commendatore a Dona Giovanniho, ktorý svoje posledné tóny spieva v d mol (Commendatoreho tónine), si odvádza do podsvätia .

Mozart vo svojej hudbe dokonale demonštroval svoju lásku k opere. Osobnú tvorivosť a predstavivosť dokázal pretaviť do kompozičného génia, ktorý vytvoril také diela ako Don Giovanni, Únos zo Serailu, či Čarovná flauta, ktoré sú dnes považované za vrchol opernej tvorby vôbec.

Zhrnutie:

– Mozart sa snažil o inováciu v rámci kompozičných pravidiel hudobných a dramatických žánrov a foriem. Tú mu umožnilo majstrovské ovládanie kompozičnej techniky.

– Na rozdiel od väčšiny súčasníkov, v rámci opery pokladal text libreta za podriadený hudbe, ktorou sa snažil čo najvernejšie vyjadrovať pocity postáv na javisku.

– Hudbou ale nevyjadroval iba pocity postáv ale doslova ňou rozprával dej, ktorý sa odohrával na javisku.

– Vo svojich operách sa nebál kombinovať rôzne žánre: operu seria a operu buffa, v jeho diele nájdeme drámu, komédiu, fantastické prvky atď.

Zdroje:

Strohm, Essays on Handel and Italian Opera, pp. 93-95; Cotticelli and Maione, “Metastasio,” on the evolution and conventions of opera seria.

Wolfgang Mozart to Leopold Mozart, 26 September 1781, Anderson, Letters of Mozart, pp. 768-70.

Smith, Tenth Muse, pp. 74-100; Cotticelli and Maione, “Metastasio.”

Christoph Gluck’s letter of dedication to Grand Duke Leopold I of Tuscany, quoted in Weisstein, Essence of Opera, p. 106.

[1]Wolfgang Mozart to Leopold Mozart, 13 October 1871, Anderson, Letters of Mozart, pp. 772-73

Webster, Aria as Drama,” on aria types.

 

Vlado Král

Vyštudoval Hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Momentálne pokračuje na tejto katedre ako interný doktorand kde sa venuje výskumu hudobno-historických pamiatok a využitiu nových médií pri ich spracovní. Vo voľnom čase občas prispieva recenziami do rôznych periodík, číta knihy, pozerá filmy a je veľkým fanúšikom seriálu X-Files.