Film & TV Film 1990-2009 Filmové kritiky a analýzy Kultúra & umenie

Moje čučoriedkové noci (2007) – prvá časť

Pavel Chodúr

Samota hrala vždy významnú úlohu vo filmoch Kar-wai Wonga.  Obklopovala ich, bola v nich neustále prítomná a snaha hrdinov zahnať túto samotu skončila vždy neúspechom. Ak je totiž niečo, čo je pre Kar-wai Wonga typické, tak to nie je len jeho schopnosť  vizualizovať samotu, ale aj fakt, že jeho hrdinovia nikdy túto samotu neprekonajú. Netvrdím, že sa o to nesnažia. Či už sa jedná o jeho svetoznáme snímky Šťastní spolu, alebo Stvorení pre lásku alebo o menej známe snímky ako Popol dávnych čias  alebo Divoké dni, jeho hrdinovia stále hľadajú nejaký pevný bod vo svojom živote, niečo, čo by im pomohlo prekonať osamelosť a čo by im pomohlo ukončiť ten bludný kruh neúspechov, ktorý sa stal súčasťou ich životov.

Neúspešne.

Jeho prvým anglicky hovoreným debutom, odohrávajúcim sa v Amerike, sa stal film My Blueberry Nights. Film rozpráva o obyčajnom dievčati , ktoré opustil priateľ ktorého milovala, kvôli inej. Tak, ako toto dievča, aj všetci ostatní hrdinovia Kar-Wai Wonga sú obyčajní ľudia, akých môžete minúť na ulici, alebo sa s nimi viezť domov mestskou hromadnou dopravou.

Sám režisér rozpráva o svojich hrdinoch:
Ja ukazujem obyčajných ľudí, žiadnych intelektuálov. Sú to úplne obyčajní ľudia, ktorí nikdy neanalyzujú svoje city. Chcú niečo zmeniť a rozmýšľajú takto: Zajtra budem úspešný, zajtra sa niečo stane. Zajtrajší deň je taký istý ako ten predtým. A aj keď sa prihodí niečo silné, títo ľudia nevedia, ako na to reagovať. A pretože si zvykli k životu sa správať jednoducho, v daný moment necítia zmenu, ktorá sa s nimi stala“ .

Na začiatku príbehu sledujeme Elizabeth a jej snahu zaujať nejaké stanovisko k faktu, že je znova opustená, osamelá, podvedená.

Prichádza do malej kaviarne s názvom Kľúč a tam stretáva Jeremyho. Jeremy je, rovnako ako ona, osamelý. Pracuje síce v kaviarni (môže sa dokonca popýšiť tým, že je jej majiteľom), kde stretáva mnoho ľudí, ale ten dotyk, ktorý je taký potrebný, aby sa človek cítil pred realitou v bezpečí , mu chýba.

Začnú spolu viesť rozhovory, ktoré sa týkajú života a stratených šancí a tým sa vytvorí medzi nimi vo veľmi krátkom čase silné puto, ktoré nielen definuje to, akí sú, ale aj to, po čom túžia.

Wong Kar – Wai sa snažil týmto filmom priblížiť svoju tvorbu západnému divákovi. To, že sa rád pohráva s úzkymi priestormi a neónovými svetlami, to, že nerád ukončuje príbehy a osudy hlavných hrdinov necháva otvorené, je o ňom známe. Tematicky je film podobný rôznym ďalším snímkam o hľadaní svojho miesta v živote (napríklad Garden State ), ktoré zaujímajú nejaké stanovisko a ten pomyslený kruh, ktorý sa okolo ich hrdinov neustále točí, sa uzatvára, alebo rozpadá.

Nemôžem povedať, že v My Blueberry Nights tomu tak nie je. Otvorený koniec smeruje rozhodne k niečomu lepšiemu, ako tomu bolo v predchádzajúcich režisérových snímkach. A práve preto je iný ako jeho predchádzajúce filmy. Práve preto nie je o samote, ale o tom, ako nebyť sám.

No pred samotným koncom príbehu je dôležité niečo spraviť. A síce prejsť cestou sebapoznania. Zvolenie si tejto pocitovej odysei ako prostriedku k objaveniu toho, po čom človek túži, sa nachádza aj v iných režisérových filmoch (Šťastní spolu),  kde cesta predstavuje miesto, na ktorom sa pocity dotvárajú bez toho, aby sa o nich muselo rozprávať. Láska, bolesť, samota a strach sú totiž veci , s ktorými režisér pracoval len na poli vizuálnom. V My Blureberry Nights tento prvok vypustil. Alebo aspoň pripustil fakt, že Američania zvyknú o svojich pocitoch rozprávať. A tak jeho hrdinovia o pocitoch hovoria.

Hlavná hrdinka Elizabeth s tvárou Norah Jones sa vyberá na cestu. Zanecháva za sebou New York, Jeremyho a aj jeho kaviareň, symbolicky, vzhľadom na jeho úchylku, nazvanú Kľúč (Jeremy má totiž zvyk nechávať si kľúče, ktoré niekto stratil, odovzdal, alebo zabudol, čím necháva nádej ľuďom, ktorí chcú svoj príbeh zakončiť sami) a odchádza.

Kar-wai Wonga predostiera v celom príbehu svet reštaurácií, barov a kaviarní ako miest, kde sa ľudia stretávajú, kde je nemožné dosiahnuť stav samoty a predsa sa tam nejako objaví. Hlavne u tých jedincov, ktorí pijú, alebo jedia o trochu viac ako ostatní. Samotná Elizabeth konzumuje u Jeremyho čučoriedkový koláč, ktorý nikto iný neje. Je to jeden z mnohých znakov samoty prezentovaný v tomto filme.

Na svojej ceste naprieč Amerikou stretáva Elizabeth policajta Arnieho, ktorý je alkoholik a ktorému milovaná žena zahýba s rôznymi chlapmi. Ona ich vzťah už ukončila  (žijú totiž oddelene), ale pre Arnieho je stále ťažké sa s tou stratou vyrovnať.

Na ňom dokáže Elizabeth vidieť tú istú bolesť, ktorú pociťovala ona. Aj keď je stále svedkom Arnieho bolesti, nedokáže mu pomôcť. Jediný, kto mu pomôcť môže, je jeho žena a tá to nespraví. Do popredia príbehu sa teda dostáva Arnie a jeho snaha vysporiadať sa s krutou realitou, ktorá ho zasiahla a dostala na kolená. Elizabeth sa stáva pozorovateľkou sledujúcou Arnieho snahu nezosypať sa a nájsť si nejaký pevný bod v živote. Tým bodom sa, paradoxne, stáva alkohol.

Napokon v situácii, kedy Arnie napadne jedného z milencov svojej ženy a tá ho potom pred celým barom zbije a vysvetlí mu, že nie je pre ňu nikým, stráca aj to posledné, čo má. Samého seba.

Vyťahuje zbraň, mieri na svoju ženu, ale ani ona neverí, že by bol toho schopný. Nedokáže ju nijako prekvapiť. Nedokáže jej dať nič nové. To nové, čo ona tak potrebovala a preto v tomto boji Arnie prehráva.

Na ceste domov má však autonehodu a zomiera. Jeho žena Sue Lynn si až vtedy uvedomuje, o koho prišla.

Elizabeth neprestáva celú situáciu sledovať, kým jej šéf nepovie, aby odprevadila Sue Lynn domov. Vtedy sa prvýkrát rozprávajú. Vďaka tomuto rozhovoru si Elizabeth vypočuje druhú verziu príbehu, ktorý sa uzavrel. Zisťuje, že aj napriek všetkému, čo sa stalo, to nebola nenávisť, čo manželov rozdelilo. Bola to rozdielnosť ich pováh. To, že Sue Lynn sa chcela cítiť slobodne a Arnie sa stal akýmsi pevným kameňom v ich vzťahu, ku ktorému sa mohla vždy vrátiť. Aj vtedy, keď spravila chybu. A to ju hnevalo najviac. To, že ju aj napriek tomu, aká bola a napriek tomu, že mu ubližovala,  stále miloval (na rovnakom princípe funguje aj postava Leslie, ktorú spomínam v druhej časti). Po jeho smrti jej zostali len spomienky, aj tie pekné a aj tie zlé, a horké pochopenie, že to jediné, čo potrebovala k životu, bol práve on. Že on bol ten, pri ktorom mohla cítiť istotu a bezpečie, len si to nedokázala za celý ten čas uvedomiť.

Elizabeth sa vydáva znova na cestu. Snaží sa udržiavať kontakt s Jeremym. Píše mu listy. Popisuje mu, čo vidí a ako sa cíti. On sa snaží s ňou neúspešne skontaktovať cez telefón. Tieto drobné zlomky príbehu, kedy jeden na druhého nezabúdajú, robí z ich vzťahu niečo trvácne a dôležité. Vzájomne si rozumeli a Jeremy bol pre Elizabeth presne tým, čím potrebovala, aby bol. Priateľom a iniciátorom jej cesty. Aj keď si to neuvedomoval.

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.