Kultúra & umenie Literatúra Poézia

Miroslav Válek – Jablko (Z. Dotyky)

Geniálny básnik, či komunistický pohlavár? Aj takto kontroverzne sa s odstupom rokov obracia k jednému z najrozporuplnejším slovenským umelcom. Jeho zmysel pre rozjarené vyjadrenie vnútorného prežívania však v kontradikcii krutej nomenklatúrnej reality nedokáže zjednocovať kritikov i čitateľov do dnešných dní. Tak, ako by sme mohli hĺbavo skúmať zložitosť ľudského identity na najdrobnejšie čiastočky, až po hraničnú intelektuálnu úroveň, niet na svete iba najvznešenejšieho alebo najpodlejšieho. Ak však podobne ako Válek sa niekto vychyľuje bežným rámcom, k akceptácii jeho zložitej osobnosti niet veľkému porozumeniu, a či aspoň schopnosti premostiť obe hrany jeho osobnosti v akomsi objektívnejšom nezaujatejšom konštatovaní.

Válek predovšetkým evokuje fantastického rozprávača, svojou hĺbavou lyrikou upevňuje intímnu životaschopnosť rečníka – vyznávača, siaha k jeho hraničným utrpeniam, ako i krátkodobým pôžitkom, ktoré však majú rotačný, častokrát neblahý dôsledkový kolobeh. Jablko rozhodne patrí medzi jeho najosobnejšie vyznania zo zbierky básní Dotyky, ktorú si už aj mnohí hudobníci vzali pod chumáč, hoci autorova lyrika nie je jednoduchým náčiním pre klasický prístup k rýmotvorbe a ku kompozícii populárnej hudby.

Jablko zo skrine sa skotúľalo na zem.
Tak si zbaľ svoje veci a môžeš ísť.

Oprela sa chrbtom o dvere
a vykríkla očami:
Preboha ťa prosím, nie!
Ale ja som raz vedel, že mám toho dosť;
vstal som,
zdvihol som jablko,
zaprášené a ešte zelené,
a položil som ho na stôl.
Neprestávala prosiť, prišla ku stolu,
plakala.
Pozerala na mňa, utierala jablko,
plakala.
Až som jej povedal: Polož to jablko a choď!

Udalosti sa zbehli, ako som predpokladal.
Čo na tom záleží, že v inom poradí!

Otvorila dvere,
zbledol som a povedal som: Zostaň!
Ale ona si zbalila svoje veci a odišla.

Jablko zo skrine sa skotúľalo na zem.

Pre Váleka je typická hra so slovíčkami a s kompozíciou diela. Núti čitateľa k preniknutiu do jeho imaginárneho sveta, ktorý rozprestiera o životné skúsenosti zahalené dúškami najvyberanejších básnických trópov. Tento typ prozaizovanej básne, kde rýmy a verše nie sú v pravidelnom tempa sprostredkúva neobyčajné synergické priblíženie sa k zvestovaniu osobných pocitov skrz písané odseky. Odhaľuje samotu a naveky dokonané skúsenosti z lekcií života, ku ktorým sa melancholicky vracia a potrebuje k nim zaujať určitý postoj, akým chápe a zaujíma daný postoj ku krízovej situácii. Ako spovednica, vylievaná frustrácia z nenaplnených snov, ktorá sa jagala chvejúcimi sa zábleskmi dotykov.

Literárne informačné centrum

Jablko ako symbolická vzpruha charakterizuje v tejto zbierke básní ľúbostný vzťah muža a ženy. Tým, že padlo zo skrine (skotúľalo sa na zem…), načrtáva autor hlboký krízový stav. Muž sa ho snaží ukončiť rozchodom, pričom žena ešte má sily na to, aby ho zachránila. Jablko je však nezrelé-zelené a ani jeho oprášenie už v tejto nezvratnej fáze nemôže byť trvalé. Neprešiel si tŕnistými cestičkami, nepozná nástrah všemocných. Chýba mu intenzívnejšia a úprimnejšia komunikácia, dorozumievacie kanáliky, ktoré tak často stoja za deštrukciou mnohokrát banálnejších nedorozumení vo vzťahoch obecne. Slovo (ako výrazový prostriedok) býva v autorových básňach emblémom, na ktoré Válek vsádza mimoriadne hutnú vyjadrovaciu výpoveď a nahrádza abstraktnú fantáziu, resp. býva jej nemennou súčasťou.

„Láska je strašne bohatá, láska, tá všetko sľúbi. No ten, čo ľúbil sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi.“

„Usmejte sa na mňa aspoň očami.“

„Poézia je poznanie plus ilúzia. Preto sa poézia tak podobá životu. Ale iba mladí, bez ohľadu na vek, veria ilúzii, napriek poznaniu. To sú tí praví čitatelia poézie.“

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.