Kultúra & umenie Literatúra Poézia

Milan Rúfus – Báseň a čas

Milan Rúfus stelesňuje symbol slovenskej kultúry 20. storočia. Od roku 1991 nás reprezentoval každoročne ako nominant na Nobelovú cenu za literatúry – a, keby pochádzal z takého Nemecka alebo Talianska, vedzte, že by ju (nie raz) určite získal. O jeho nespočetných úspechoch by sme sa rozpisovali celý deň…

Oficiálna debutová zbierka Až dozrieme zadefinovala jeho smer ako autora a predznamenala jeho chápanie a účel jeho poézie. Jeho diela často korešpondovali s maliarskymi kúskami vtedajších autorov a vnímaním vecí okolo seba. Bol silným humanistom, poznačil ho symbolizmus a rokmi postupne získavali opisy životných situácií, ktoré zaznamenával na papieri výrazný autonómny rukopis prostoty, čistoty a autentických emócií.

Podstata ľudského života… Na túto, ťažko rozlúsknuteľnú vetu hľadal odpoveď po celý život. Jeho básne sa zaoberajú nevysvetliteľnými životnými či filozofickými úvahami. Pritom sú ale relatívne krátke a paradoxne v tom tkvie ich najväčšia záhadnosť. V zbierke Báseň a čas sa priamo prezentuje k remeslu, ktorým intímne vyjadruje svoj vzťah k poézii a životu. Vydal ju v čase (2005), kedy ako skúsený autor vedel, že báseň je prostriedok, ktorý narozdiel od fyzického bytia prekoná aj závany času a skúšok akýchkoľvek pohnutých dôb:

Skrytý svet básne

Odkiaľ si prišla k nám? A načo ti je slovo?

Hovoriť to isté, len povedať to novo?

Hovoriť takisto, no rieknuť čosi nové?

 Čo nám to ukrývaš, báseň, v tom tvojom slove?

A rozmnožuješ ním i poznanie i krásu.

 Vestálka večného. A pritom dcéra času.

 

Autor reflektuje na účinok, ktorý z akejkoľvek hodnotnej básne pohladí jeho dušu, dušu čitateľov, prostých ľudí a to, ako zázračne možno krásu a šťastie s presne vyjadrením popisu javov, stavov a emócií v dobrom rozpoložení a sústredení sformulovať. Báseň ako takú však nevníma ako majstrovsky zložený konštrukt, skladá jej ódy a vďaky za to, aký zmysel do života a do prekonávaní útrap a zdieľanej radostí a šťastia mu do neho vkladá. Aj keď zrovna zápasí sám so sebou.

Autor si nikdy nezakladal na otvorenej kontroverzii (možno vidieť aj na knižných obaloch). Hnacím motorom písania v jeho tvorbe predstavoval úpadok morálky a s ňou spojený relativizovaný pohľad na cnosť a spoločenskosť.

Uprostred dejín

Báť sa a báť. Stotisíckrát.

 Riekni mi, prečo. Čoho je rečou ten večný strach?

Prach si a v prach…? Len ja? Či všetci?

Bolia ma veci.

Vieš Ty, tam kdesi,

čo nás to desí?

Vieš, ako všetko o svojej Zemi.

 No nepovieš to. Lebo si nemý?

Nie. Nepovieš to, lebo si Múdry. Tu som Ti – pohlaď, alebo udri.

 

Mnohé z Rúfusových zbierok v básňach, ktoré sa vždy sústreďujú na inú konkrétnu situáciu, avšak s rovnakou tematikou (ako práve táto s názvom – uprostred dejín) sú absolútnym a komplexným pohltením problémov, ktoré ponáša k zrkadlu univerzálnych problémov. Ich symbolickosť je nenásilná, ale zároveň priama. Akousi formou pokory, ktorou opisuje jednotlivé úskalia okolitého sveta hľadajúceho vlastnú tvár, svedomie a zodpovednosť ľudí za jeho priebeh a udržiavanie je kontradikciou k spoločnej zodpovednosti zaň. Rúfus však jednoduchými prostriedkami vedel vyvolať toľko nedopovedaného, že aj najzarputilejšieho a bezohľadného vyvedie v „istej miere“ do pomykova. Jeho dielo má vždy pevnú a opornú schematickú kostru, básne vedel prispôsobiť deťom, starším, trpiacim, zbedačeným, skrátka aj tým najobyčajnejším… Takým, akých je ľudstvo samo…

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.