Divadlo Kultúra & umenie

Michal Sitko a Katarína Kubinová o divadelnej hre Veľký flám

Pavel Chodúr

Michal Sitko:

Prečo práve hra Veľký flám?

Hra Veľký flám mi ponúkla možnosť pracovať so žánrom, s ktorým som doposiaľ na svojej režisérskej ceste ešte nepracoval. Predošlé projekty boli žánrovo jednoznačné, tu sa ich namiešalo niekoľko. V tomto ohľade to bolo pre mňa niečo nové, nepoznané a zároveň vzrušujúce. Bola to nová výzva, o to viac, keď som okrem režisérskej pozície mal na starosti aj dramaturgickú časť. Ide o krehkú komédiu zo života, v ktorej sa prelínajú veselé a komické situácie spolu so smutnými a dojemnými chvíľami.

Ako si sa dostal k réžií v divadle PlanA?

Bola to moja prvá spolupráca s divadlom PlanA. K umeleckej činnosti ma oslovili členovia súboru na odporúčanie predchádzajúcej umeleckej vedúcej, mojej dobrej priateľky Veroniky Martinkovej, ktorá tento súbor viedla od jeho založenia. Spočiatku sme sa navzájom opatrne „ovoniavali“, no postupne, skúškou po skúške sme získavali jeden v druhom stále viac a viac dôvery. Pracovali sme na tímovom duchu, kde nakoniec vznikli silné pracovné aj súkromné putá.

V čom vidíš najväčšiu silu tejto hry? Čím ťa zaujala?

Zaujala ma práve svojou silou. Aby som bol konkrétnejší, hra prináša doslova všetko, čo môžeme poznať a zažiť sami na sebe alebo s čím sme sa už určite stretli vo svojom okolí. Sila každodenného všedného okamihu, v ktorom sa vždy skrýva niečo výnimočné. Niečo, čo nás dokáže prinútiť sa zamyslieť, vylepšiť to a ísť ďalej…

Aké boli úskalia pri tvorbe takejto hry v rámci vášho ochotníckeho divadla?

Úskalia boli všetky a zároveň žiadne. Vzhľadom na to, že sa pohybujeme na pôde ochotníckeho divadla, tak všetka tá práca, ktorú je vidno aj tá, o ktorej divák nevie, prešla do poslednej bodky cez naše ruky. V rámci našich možností sme pracovali so všetkým, čo sme mali k dispozícií, aby sme naše dielo dotiahli do úspešného konca. Môžem zodpovedne povedať, že každý vložil zo seba to najlepšie, čo vedel a mohol, niekedy aj na úkor iných nemenej dôležitých súkromných povinností. Skúšobné obdobie trvalo pekných letných, ale náročných päť mesiacov, ale myslím si, že výsledok stojí naozaj za to. A práve v tomto momente sa všetky úskalia, s ktorými sme sa potýkali premenili na zaslúžený, radostný a oslobodzujúci pocit, ktorý všetku tú drinu nielen vyvážil, ale dokonca aj znásobil. Našu inscenáciu mali možnosť diváci prvýkrát vzhliadnuť na premiére 25.9.2018 v Dome kultúry v Jarovciach. O termínoch ďalších repríz budeme informovať na našej FB stránke…https://www.facebook.com/PlanA-divadlo-1714305632194280/

Myslíš si, že hra môže zaujať aj súčasného diváka?

Som presvedčený, že zaujala diváka minulého, určite zaujme súčasného a definitívne aj diváka budúceho 🙂 Predovšetkým preto, lebo rozpráva o nás ľuďoch, o našich radostiach a starostiach, o našich vzletoch a pádoch, o našich všedných aj nevšedných situáciách, ktoré dennodenne zažívame, kde sme nútení dávať priechod našim charakterovým vlastnostiam a morálnym hodnotám. Hovorí o nás samých. O všetkom tom, čo každý z nás v sebe nosí od narodenia, kde (síce nevedomky) máme k dispozícii všetko. Až neskôr sa vplyvom rodiny, výchovy, prostredia, priateľov atď.. niečo potlačí, niečo umocní, ale je to navždy v nás. Hovorí o všetkom tom, čo sa v priebehu času nemení, meníme sa iba my,..teda máme tu možnosť..

Aké je hlavné posolstvo hry?

Pre každého môže byť samozrejme iné. Každý si môže to svoje vybrať, podľa toho, ktoré mu je najbližšie, alebo čo práve potrebuje. Mňa osobne sa najviac dotkla téma odvahy a vytrvalosti. Odvaha ísť ďalej, aj keď sa zdanlivo všetko pokazilo. Neklesať na duchu, vytrvať, nepodvoliť sa okolnostiam. Nie vždy to samozrejme pôjde, nekončí všetko iba šťastne, ale to nevadí. Nikdy nevieme čo nás postretne a či práve to nedokážeme využiť a zúročiť k naplneniu nášho cieľa…

Čo musí mať podľa teba správny divadelný príbeh?

Pri čítaní musí byť príbeh pre mňa pútavý a strhujúci. Nesmiem sa pri ňom nachytať ako myšlienkami odbieham niekam inam. Zaujímavé charaktery jednotlivých postáv, správne namiešaná zápletka, ktorá vzbudí a nepustí moju pozornosť. Musí si ma jednoducho vziať celého. Pri realizácii sa venujem hlavne práci s hercom. Je nevyhnutné, aby každý jednotlivec dostatočne porozumel, koho predstavuje a vedel, s akým zámerom vstupuje na javisko. Musí mať uvedomené, akú informáciu ide odovzdať a tiež ako ju má odovzdať. Tiež je pre mňa veľmi dôležité budovanie atmosféry, umocniť ju správnym výberom hudby, no a nakoniec ako vrchol, vyvolať v divákovi emóciu. Nech je akákoľvek, ale musí tam byť. Ponúknuť mu zážitok, ktorý v ňom zarezonuje. Myslím, že potom sa to volá umenie.. Je to tak?

Katarína Kubinová

Čo ťa na herectve najviac zaujalo?

Možnosť stať sa na nejaký čas niekym iným, teda prepožičať svoje telo inej osobe a zároveň prijať iné myslenie, cítenie a správanie inej osoby do svojho tela. Stáva sa mi, že keď beriem správanie hranej osoby, ktoré mne nie je vlastné osobne, dokáže ma to napr. pobúriť alebo vyviesť z rovnováhy, no keď si uvedomím, že ja už nie som ja, ale niekto iný, tak to prestanem riešiť. Tiež ma fascinuje nielen herectvo ale celá tá mašinéria čo sa týka divadla. Je to spolupráca a uvedomenie si, ako je každý na každom závislý a to nielen na účinkujúcich, režisérovi, hudbe, svetlách, rekvizitách, na tom, čo je potrebné urobiť v zákulisí, aby sa dosiahol želateľný výsledok, ale tiež na divákoch.

Si jedna zo zakladateliek divadla PlanA. Prečo tento názov?

Sme kamaráti, ktorí majú slabosť pre divadlo a chceli sme sa stať jeho súčasťou. Dostali sme nápad založiť si vlastné divadlo. Nápad bol natoľko silný, že prešiel do plánu, ktorý bol pre nás dôležitý a vlastne jediný, preto názov nášho divadla PlanA bol viac ako logický, lebo iný plán sme nemali. Zuzka Scholtzová a Katka Remiaš sú členkami divadla PlanA od začiatku a zároveň sú aj jeho spoluzakladateľkami.

V čom sa v rámci herectva cítiš najviac doma?

V ničom. Herectvo je podľa mňa nekončiaci proces učenia. Pozorovanie seba, osoby ktorú stvárňujem, okolia, vzájomné reakcie, vcítenie sa do role, komunikácia, vyjadrovanie sa pohybmi, mimikou a hovoreným slovom…čo stačilo včera, dnes už stačiť nemusí.

Bola pre teba hlavná postava Ely vo Veľkom fláme výzvou? Čím?

Ela bola pre mňa veľmi veľkou výzvou a stále je. Robila si so mnou čo chcela. Raz som sa do nej nevedela vtesnať, inokedy som sa v nej strácala. Nevedela som ju uchopiť. Pre herca je to skvelá postava, nie je nudná a počas hry sa stále mení, formuje sa. Aj textu bolo veľa, stále mi dáva zabrať. Učí ma intenzívnej sústredenosti a to aj voči spoluhercom.

Kto sa všetko zišiel pri projekte a ako sa ti pracovalo s ostatnými hercami?

Bolo nás sedem 🙂 Režisér – Michal Sitko, herci – Zuzka Scholtzová, Katka Remiaš, Jozef Miklík, Milan Spodniak, Filip Petráš a ja. So Zuzkou a Katkou to ťaháme už od začiatku, kamarátstvo prerástlo do priateľstva, sme k sebe maximálne otvorené. Čo je dobré pochválime a čo nie je také, ako by sme si predstavovali, to sa snažíme konštruktívne skritizovať, napraviť. S Jožkom, Milanom, Filipom a režisérom Michalom sme sa stretli prvý krát pri tejto hre. Začiatky boli samozrejme trošku rozpačité, ale keď sme si na seba trošku zvykli a neskôr lepšie skamarátili, tak aj spolupráca bola uvoľnenejšia, dovolili sme si viac, ostych opadol a vzájomne sa povzbudzujeme a prichádzame s nápadmi, ako jednotlivé časti hry herecky vylepšiť. Michal mal svoju predstavu o hre a o charakteroch postáv, tak nás ohýbal dovtedy, kým nebol ako tak spokojný a potom ešte pritlačil, aby bol ozaj spokojný. Bola to pre nás výzva a možnosť zlepšiť samých seba v hereckom kumšte 🙂 Každý z nás dáva do hry to najlepšie zo seba a veríme, že si výsledok našej práce bude môcť pozrieť čo najviac divákov.

 

Aké máš pocity z tejto hry?

Skvelé! Na začiatku a tiež aj počas skúšania hry som si hovorila, že som si naložila na seba veľké sústo, dokonca som mala pri niektorých skúškach pocit, že určité časti hry nezvládnem, no Michal bol veľmi nápomocný a nevzdal to so mnou a moji spoluherci tiež, za čo im veľmi ďakujem.

Budete ako divadlo chystať niečo aj budúci rok?

Zatiaľ nechávame túto otázku otvorenú. Skôr máme v úmysle pracovať na našich posledných dvoch hrách Ostrov a Veľký flám, ktoré by sme radi predstavili širšiemu publiku.

Foto: Marek Velček

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.