Knihy

Michal Hvorecký o internetových hrozbách a o novom románe Trol

By  | 

Román Trol sa práve dostal na pulty našich knihkupectiev. Čo bola počiatočná inšpirácia a ako sa vám na románe pracovalo?

Začal som ho písať pred dvoma rokmi, keď som prežíval prvý šok z masívneho návratu propagandy. Najprv som nemohol uveriť, že okolo seba ešte niekedy uvidím takú horu klamstiev, nenávisti a zla. Pripomenulo mi to detstvo v osemdesiatych rokoch, keď sa tiež sústavne hľadal nepriateľ a vinník a navodzovala sa atmosféra konfliktu, vojny, hrozieb. Uvedomil som si, že svet trolovania je najmä svetom fikcií, výmyslov, fantazírovania a uvažoval som, ako sa s novou situáciou literárne vyrovnať.

Vo vašich dielach často kritickým a ironickým spôsobom rozoberáte našu spoločnosť a zmýšľanie. Je pre vás ako pre spisovateľa dôležité rozprávať o týchto témach? Alebo o nich píšete preto, lebo väčšina súčasných ľudí bude týmto dielam viacej rozumieť?

Verím, že písanie môže posilňovať kritické myslenie. Môj román sa pohybuje na hranici fantastiky. Predstavujem si v ňom, čo by mohlo byť, keby sa situácia ešte viac vyhrotila, a keby nenávisť ďalej víťazila. Odohráva sa v stredoeurópskej krajine po hybridnej vojne, keď už staré pravidlá neplatia a konzum sa mieša s chaosom. No zároveň je to príbeh o silnom priateľstve dvoch veľmi protikladných ľudí.

Sú vaše postavy vašim zrkadlom? Čo máte ako autor spoločné s  postavami ako Michal Kirchner, Martin z Dunaja v Amerike, alebo Aaron Food z Wilsonova?

Moji dvaja noví hrdinovia, mladá žena Johana a mladý muž, sa rozhodnú vyskúšať, či sa dá propagande na internete vzdorovať. Samozrejme, že som do nich projektoval niektoré svoje myšlienky a predstavy aj sny, ale sú to literárne postavy. Do každého hrdinu asi chtiac-nechtiac vkladám aj veľa zo seba, ale najviac určite do autobiografickej knižky Spamäti, ktorá nie je fikciou, ale spomínaním. Trol je román.

Čo podľa vás musí mať dobrá kniha a akú knihu vy považujete za dokonalú?

Dobrá kniha potrebuje predovšetkým silný príbeh a originálny jazyk. Najlepší štýl je mať čo povedať. Dokonalé knihy sú pre mňa napríklad Puškinov román vo veršoch Eugen Onegin alebo Nabokovova Lolita.

Foto: Dusan Dobias

Trol je v súčasnosti človek, čo hanobí a zosmiešňuje názory iných často ako anonym. Prečo ste si zvolili túto tému? Vedeli by ste skúsiť aj vysvetliť v čom vidíte najväčšiu hrozbu internetových trolov?

Rozmach cielených klamstiev považujem za jednu z najväčších hrozieb dnešného sveta. Je to zákerné podkopávanie demokratickej a slobodnej spoločnosti, o akú sa v Európe usilujeme už od osvietenstva. Trolovia šíria posolstvo, že občania sú bezmocní, nič sa nedá zmeniť, všetko je zmanipulované a dohodnuté, preto im tak prekáža každý protest, každý kritický hlas. Kedysi som bol veľký techno-optimista. Postupne som si však uvedomoval, že Facebook a Google nie sú celkom tým, čím sa zdajú. Som zdesený, kam sa internet rozvinul a aké hrôzy umožňuje. Mnohokrát som zažil, ako sa o mne aj mojej rodine šírili nehorázne klamstvá na stovke neonacistických či fundamentalistických profilov naraz. Pokúsil som sa spracovať, čo taká skúsenosť s človekom urobí. Môj hrdina zažíva niečo podobné, no ešte o stupeň horšie.

Máte na konte už filmovú adaptáciu vašej knihy Wilsonov, rovnako ste napísali do knižnej podoby svoje spomienky a máte na konte aj niekoľko poviedkových knižiek a divadelnú hru. Vedeli by ste ku každému aspoň zbežne vyjadriť čo sa vám píše lepšie. V čom vidíte ako spisovateľ výzvu a aký z týchto formátov je pre vás najzhodnejší a najviac sa v ňom cítite doma?

Najviac ma bavia poviedky a romány. Mám rád editorskú prácu, úpravu rukopisu, škrtanie, prepisovanie. Tam som vo svojom živle. Niekto myslí obrazovo, ja textovo. A ešte ma čoraz viac baví umelecký preklad z nemčiny. Práve prekladám druhú knihu Martina Pollacka.

Čo vás viedlo k napísaniu divadelnej hry?

Rád by som pre divadlo písal viac, ale naše divadlá takmer nehrajú novú slovenskú drámu. Nedávno som napísal krátky dramatický text pre malé LGBT divadlo No Mantinels, kus sa volá Identikit a môžete ho vidieť na nezávislej scéne v Štúdiu 12.

Vaše romány sa často odohrávajú aj v Nemecku. V čom by ste porovnali tieto dva štáty a ako vplývajú tieto dve krajiny/kultúry/mentality na vašich hrdinov?

Nemeckým jazykom a kultúrou sa zaoberám už veľa rokov a určite ma to silno ovplyvnilo. Je to súčasť mojej identity a zároveň časť našej rodinnej tradície. Pre mňa je to dôležitý kus sveta, kde som sa veľa naučil. Ale porovnanie týchto dvoch krajín by bolo na knihu.

Ako vnímate súčasnú literárnu slovenskú scénu? Vedeli by ste o nej povedať, že sa v nej nachádza množstvo kvalitných autorov? Alebo naopak čo jej podľa vás ešte chýba?

Na to sú väčší experti ako ja. No celkovo mám dojem, že teraz nastal zvláštny, nie veľmi šťastný trend: kladie sa veľký dôraz na dizajn kníh a úplne sa zabúda na úpravu rukopisov. Texty sa poriadne neupravujú, niekedy dokonca vôbec. Chýbajú redaktori, o editoroch ani nehovoriac.

Čo vás v literárnom svete v poslednej dobe najviac zaujalo?

Rozmach slovenskej žánrovej literatúry a jej čitateľský úspech: detektívka, horor, science fiction.

Keby ste sa mali porovnať vo svojich začiatkoch a teraz. V čom vidíte najväčší posun či už vo vašom rukopise, témach na ktorých pracujete, alebo vašej osobnosti ako spisovateľa. Čo máte teraz, čo ste predtým nemali?

Mám v sebe oveľa viac pokory.

Foto: Evelyn Rois

Titulná foto: Stanislav Jenis

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.