Film & TV Film 2010+ Filmové kritiky a analýzy Kultúra & umenie

Lovci hláv (2011) – severský kompromis chladu a zábavy

Vplyv severského žánru je pravdepodobne najviac citeľný v populárnej literatúre. Kriminálne drámy zo škandinávskeho prostredia sa od nového milénia posunuli vďaka trilógii Stiega Larssona o veľký kus vpred. Môže zato najmä divergentné poňatie príbehovej vety, ktorá sa odzrkadľuje prakticky všade. Postavy sprevádza osud ťažko rozlúsknuteľných osobných sporov, mimická gescia milimetrových pohybov a nesmierny chlad, ktorý akoby koreloval so situovaným, chladným vidiekom. Tieto typy sujet sú akoby odkázané skôr na pomalšiu, ale o to vyhranenejšiu gradáciu napätia a nie na šibrinkovanie s vecami ťažko uveriteľnými či banálnymi.

Jo Nesbø je ďalším z rady spisovateľských prvoligistov, ktorých osobitá drastickosť a severská mystika, ktorou opisujú zdanlivo minimalistické dejstvá ostro akcentujú s nadpriemerným záujmom o ich príbehy. Preto ma trochu prekvapil vy-hypeovaný prístup, akým je triler Mortena Tylduma natočený. Je prakticky výrazne asymbiózny vo svojom žánrovom vymedzení a nebojí sa výraznejšie experimentovať. V jednu chvíľu vyráža dych, aby v následnom scénickom preklenutí výrazne pobavil hávom podprahových morbídností. Avšak v tak vzácnom prepojení a v tak inteligentnom prevedení, že už v tom konkrétnom momente, ktorý ma dostal sledovaním do varu si daný autorov nadhľad dokážete bez výčitiek svedomia užívať.

Vari najpamätnejšia zo všetkých scén z filmu.

„Zdá se, že Roger Brown má všechno, co si člověk může přát. Je nejúspěšnějším lovcem hlav (vyhledávačem talentů) v Norsku, za manželku má překrásnou galeristku a vlastní úchvatný dům. Zároveň si ale žije nad poměry a potají krade umělecká díla. Na slavnostním otevření galerie mu žena představí muže jménem Clas Greve. Nejen že je Greve ideálním kandidátem na pozici, o kterou Roger usiluje, je i majitelem Rubensova Lovu na kance, jednoho z nejžádanějších obrazů v historii moderního umění. Roger vycítí příležitost stát se finančně nezávislým a začne plánovat svou vůbec největší krádež. Brzy ovšem narazí na problém a tentokrát to nejsou peníze, které by ho mohly poslat ke dnu…“ (text distribútora)

Film je skvelou ukážkou toho, ako zamotaný dokáže byť interný svet protagonistu, ktorý zakrýva svoje nie zrovna okulahodiace vlastnosti, aby v očiach svojich najbližších nestratil kredit frajera. Hádam by sa bolo zdalo, že Roger (Aksel Hennie) má všetko. Ženu. Dom ako prominentný palác. Prestíž. Hoci má „len“ 168 centimetrov. Tieto typy vrtochov (ako fyzický nedostatok – materiálny dostatok), s rádovo disjunktívnou formou protikladu, alebo nezlúčiteľnou v jednom rámci jednej osoby sú konštantnou príbehovou osou, vyžadujúcou si ostrý spád. Neustále zvýrazňovanie tejto nesúčinnej schémy vedie k neobyčajnej synergii nekontrolovateľných predsudkov a následným bojom za ich drastické vyvrcholenie. Funkcia Rogerovej postavy je bezmála existenčne dôležitá v každom ohľade. Divák je odkázaný na jeho monologické uviaznutie do sveta videného jeho očami. Kameraman Andersen sa na túto intímnu zložku podujal viac než galantne (a hlavne pri pamäti jeho „zakčneného“ potenciálu vyvierajúceho v zhruba polovičke snímky, kedy sa film zdynamizuje dvojnásobnou rýchlosťou).

Tento interný prológ je dostatočne vysvetlený, obšírne a zároveň ladne upovedomený divákovmu vkusu a ten si je prakticky od prvých minút istý nekontrolovateľných dôsledkov, ktoré Rogerove vyčíňanie môže spôsobiť. Hutnejšia adrenalínová gradácia preberá znaky realistických kontúr a tie akoby minutážou veľmi pookreje. Vybičováva do neskonalých výšin, kde významne cítiť tvorcov sarkastický rukopis a fabuláciu žánrov industrializovaného akčného krimi ku exploatačného survival trileru. Nikdy však nepríde na vzdanie sa čierneho humoru, ktorý v dialógových fázach zaznie v tradičnej verbálnej rovine a na opustených priestranstvách počas úteku, kde sa hlavný „hrdina“ snaží hrať schovávačku na mačku a myš, akiste improvizovaným riešením pekelných situácií na život a na smrť.

(Trailer)

Pri rozpamätávaní sa z posolstiev z filmu mi ako prvé napadne neschodná skratkovitá ilegálna cesta vedúca po istom čase takmer vždy v tragický koniec, hoci Rogerovi dala napodiv druhú šancu. Film síce jednoznačne zdôrazňuje vedomý nadhľad z hektických situácií v ňom, ale kontrastný, silne prežívajúci Roger rozpor o vysporiadanie sa s jeho problémami je hraničným Tyldumovým balansom, ktorý bez okolkov zvláda, hoc občas zaškrípe.  Mnohé udalosti nie sú ani tak zaujímavé z hľadiska existenčného vývoja deja (pretože každý predpokladá finále s najzásadnejším rozuzlením až v záverečnej desaťminútovke), ale zo spôsobov, akými sú natočené. Či už z formalistického hľadiska, kde sú jednotlivé zložky vypiplané do najsurovejších detailov, alebo množstvom najrôznejších a najnápaditejších zvratov pôsobiacich zámerne hlúpo, ale sú nesmierne štýlové. Aj keď som Nesbøvu predlohu nečítal, film mu rozhodne nerobí ostudu. Autorovi bezpochyby priláka ešte výraznejšie masové obecenstvo. Časy nórskych klasík Insomnie (1997) a Lovcov hláv (2011) už teda nespájajú jednoliate znaky, ale rozširujú sa nové formy rozprávania.

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.