Film & TV

Lesné jahody (1957), jahodami života

By  | 

Zatemňujúca prízrakovosť, ktorá však odhaľuje nedostatky fyzického bytia je nočnou morou každého z nás. Najmä ak sa blíži ten pomyselný koniec a jedného dňa skutočne odídeme do pamätí histórie našich potomkov. Práve oná reflexia k prehodnoteniu filozofie života predstavuje vôbec ten najmenej očakávaný míľnik vo svete zrelého a skúsenosťami odretého starého človeka. Môže sa mu „čarovne prisniť“ v dennodenných súvislostiach, (ktorá by ju teda dokázala aj v reáliách patrične uskutočňovať) ako trebárs nikdy. Tobôž tesne pred smrťou.

(Desivý sen profesora s ostrými, vysoko kontrastujúcimi bielymi filtrami sa diferencuje od ostatných práve svojimi nekompromisnými metaforickými indíciami, ktoré majú smerovať k idey neskorej nápravy…)

Navyše, ak to má pre konkrétnu osobu veľmi osobitý  a neštítiaci zmysel, môžu v ňom vzbudiť v percepčnom zamyslení sa z bezúčelových a prázdnych krokov v jeho inak cyklicky planom a rituálnom živote veľkodušnú osvetu, zatiaľ čo on si ju vo svojom roboticky svetskom kolotoči dennodennosti nestihol plne uvedomovať. Púť človeka za hranou religiozity, recipročnej a vzťahovej skostnatenosti mu rázom dáva lekciu tú najhoršiu – a to, nezvratnú bariéru neuskutočnených sľubov včerajška, ktoré ho počas nasledujúceho dňa doženú k hrozivému zisteniu…

(Chýbajúce paličky na hodinách a vlastná rakva na kočiari ho osvietili v predikciu očakávanej smrti a tak ho čaká konečná odysea životnej etapy retrospektívne trvajúca jeden jediný deň, v ktorom si má prevziať čestné ocenenie za kariérny prínos.)

Prípad bakteriologického vedca Borga (Victor Sjöström) predstavuje prototyp dokonalej akademickej šablóny, ktorú zo stareckej obozretnosti vytiahne zo snového sveta na povrch niečo tak atypické, s čím nemal čo dočinenia veľmi dlhú dobu. Idea nenaplneného konca, ktorá mu berie čas a možnosť premôcť jeho kvázi surrealisticky a metaforicky preexponované a priezračne dotvárané prízraky smrti v ilúziu ďalšieho pokračovania predieranej a životnými strasťami nenaplnenej energie dožičiť si aj to posledné, čo ho ešte čaká. Lenže oná, nerušená kontinuita času mu nevyspytateľne prechádzala pomedzi prsty kedysi a on si v tej dobe plnil svoje sny len veľmi zriedkavo… Proporciou vysoký, zdvorilostný človek, vzdelaná a rešpektovaná autorita s ohromným profesijným prístupom si tak odnáša ťažké bremená z minulosti, ktoré však nevie presne identifikovať. Vie, že ho tie pomyselné nástrahy a facky života akosi dusia, ale nevie im prísť na meno a tak verí, že mu prídu na zreteľ práve počas jeho obligátnej cesty po kariérnom vyznamenaní…

Lesné jahody symbolizujú ideu života. Jej krásnu, neskrotnú a hodnotovú náplň, ktorej blízke pohladenie po duši učiní z rodinného kruhu raj na zemi a ktorej úžitkové plody oddelí nanajvýš až smrť. Profesor však lesné jahody prepožičal iným zámerom, hoci ich dakedy vyzýval ako najvyššiu poctu a niečo, čo má v jeho živote najväčšiu cenu. Po nie práve ideálnych životných skúsenostiach zanevrel na svoj domov a lásku (Saru), ale prostredníctvom živých výjavov a vidín sa k ním spätne dopracoval, avšak jazva na čele mu ostala navždy. Švédsky režisér a scenárista Ingmar Bergman dal prostredníctvom emócií a skrz vizuálnej stránky pocítiť priecestia očarujúcej obrazovej sonáty spomienok a myšlienok svojho hrdinu priamo k jeho najosobnejšiemu vnútru a snažil sa mu (do)pomôcť dopátrať sa k nim a nájsť v nich aj istú symboliku. Tasí mu zlaté životné časy jeho dospievania a poslednýkrát ho do dávno zabudnutého sveta vťahuje. Tam, kde za mlada vyrastal, vábnym domovom evokujúc posiato priezračne štylizované biele kostýmy, optimistickú náladovosť a ucelenú hierarchiu rodinného kruhu, ktorej bol súčasťou.

(Bibi Anderssonová vo svojich rolách exceluje)

Snová rozjímavosť je v komplexe záberových kontrastoch relatívne plíživá a zastavuje na určitý čas aj jej korelačne plynulú chronológiu, ktorou sa zorný a modifikačný naratív posúva z bodu a) do bodu b). Postavy sú členené podľa energickosti, zatiaľ čo mladí a vitálni sa na tejto odysey priateľstva žiadnymi skazonosnými útrapami nezapodievajú, ich rozvážnejší starší kolegovia sú pravým opakom. O to viacej sa vo svojom vnútri trápia, o čo väčšmi ich postupné fázy fyzického dospievania a zrelosti dostihli z niekdajšieho životodarného elánu a planých ideálov do dnešného stavu. Pre starca však tento modifikačný odklon medzi generáciami znamená istú šancu porozumieť im a vžiť sa s nimi. Slúžia mu k tomu (už spomenuté) nadprirodzené flashbacky ako dáky blahodarný duševný  rámec, ktorý má okrem iného aj určitý pomocný a pripomienkový charakter, ktorou sa profesorova implikačne existenciálna genéza subsidiárnym a nekončiacim spôsobom prehlbuje.

V rýdzej prítomnosti však odhodlane cestuje zo Štokholmu do Lundu s tehotnou nevestou svojho syna Marianne Borg (famózna Ingrid Thulin), ktorá ako jediná po dávno prekonanom období ešte badá ten istý švagrov chlad, odmeranosť a prehnanú pedantnosť, ktorou v konečnom dôsledku na mnohé veci doplatil. Spomienky mu to skracujú a vracajú ho na miesta, ktoré sú už iba nemennými výjavmi zabudnutia. A ktoré sú konečné a dávno uzavreté. Postupne, ako tak cestujú stretávajú energických mladých ľudí, ktorí atmosféru filmu perfektne obohatia z rodinne dramatickej, idylicky humornej, až po jej vysoko uvoľňujúcu a náladovú úroveň. Road charakter je príznačný aj vo vyobrazení počasia, kedy slnečný svit nahrádza hustý lejak a ktorý z náboženských rozpráv vzťahuje i k dovtedy nerozpovedaným konfliktom ako súmračnú predzvesť dlho tabuizovaných a krycích nerestí. Končí pred vrcholom transcendencie a nedotýka sa ani čírych materialistických vízii, takže sa uzatvára do striktne sekulárnych humanistických škatuliek toho, čím žije obyčajný človek a čo prostredníctvom svojich neduhov porušuje. Miesi epizodickú poéziu v princípy humánnosti a ich odvrátenú tvár, pričom dáva svojim postavám aj istú nádej dostať sa z toho. Ale najmä, odhaľuje ich rany a dopomáha im ich liečiť veľmi pomaly a bolestivo.

Prečo sú ale Lesné jahody tak podmanivým filmom? Jednotlivé úvahové a filozofické frakčné vetvy humanizmu sú konvergentné a držia príbeh v súvzťažnej časopriestorovej ekvivalencii. Sú čisté, jasné, zrozumiteľné. Časový rámec je k tomu súvislo analogický a plynulý. Nahliada na svet retrospektívnymi očami nostalgie a prefarbuje jej historickú epochu v istej nad-naturálnej úrovni práve podsúvaním jej všeobecne prehľadnými altruistickými posolstvami priamo na povrch. Mení koncepciu orientovanú centralizovane na jednotlivca (profesor a jeho doterajšia kariéra) v decentralizovanú – na  jej čiastočne zanedbateľnú obetu jedinca pre blaho druhých. Snažiac sa vzťahy a veci nakoniec spájať, a nie rozdeľovať. Takisto scenár je relatívne nekonfrontačný, neprispel by k poetickej nálade diela a preto sa taktiež „necháva unášať“ jemnými filmárskymi pohladeniami viacvýznamových autorových zámerov a indícií. A predovšetkým dotykmi – duše, konfesie a ponaučenia. Pre niečo, čo má ešte zmysel, hoci vás už nič na tomto svete nečaká. Venovanie sa monoteistickým a ateistickým rozpravám šlo na druhú koľaj (Viktor: „Keď si bol malý, veril si v Santa Clausa, dnes v Boha…) a naše postavy ich komparatívne pretavovali skôr vo vlastný osud a vlastné problémy.

Profesor Borg tak v konečnom dôsledku (aj) prostredníctvom bdelého snívania vniesol a implementoval svoje novo uvedomelé kognitívne poznanie aspoň v akúsi záchranu krízového vzťahu svojho syna Evalda (Gunnar Björnstrand) a jeho manželky, ktorá ho sprevádzala. Videl sa v ich útrapách a nechcel, aby si jemu známe (v mnohom i relatívne banálne) nezrovnalosti neskôr vyčítali. Vedomý si svojho záverečného údelu v neschopnosť premeniť zameškané, tak plody hodnôt zanecháva tomu najhodnotnejšiemu a najsrdečnejšiemu, čo mu na tomto svete zostalo. Nesnažil sa na poslednú chvíľu zmeniť svet, ale pohľad naň. Že láska a dobrosrdečnosť pramení v nenásilných parametroch dobrých skutkoch, ktoré sú vnímané a precítené srdečnou asimiláciou. Vracajúc sa k spomienkam a časom, ktoré už nemôže vrátiť späť odchádza z tohto sveta šťastný a naplnený vedomým, že nikdy pre sebareflexiu a vrúcne skutky nie je neskoro.

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.