Kultúra & umenie Móda

Lea Fekete: „Kopírovaním sa oberáte o možnosť byť tými prvými.“

Pavel Chodúr

Móda je plná neustále sa meniacich trendov a neustáleho prívalu nových tvorcov. Každý sa snaží preraziť nielen na domácom, ale aj zahraničnom trhu. Na jednej strane to u publika spôsobuje presýtenosť, na druhej je móda predmetom nehynúceho záujmu. O tom aké to je byť etablovanou módnou návrhárkou, sme sa porozprávali s Leou Fekete. Dnes vám prinášame prvú časť rozhovoru. 

Existuje niečo, čo je pre vás ako pre výtvarníčku, módnu dizajnérku a kostýmovú výtvarníčku stále výzvou?

Výzvy nikdy nekončia. Všetko závisí od časových okolností, v ktorých sa ocitáme. Touto otázkou sa zaoberá nielen každý módny návrhár, ale platí to aj pre každého umelca: Kam sa posunúť? Ako byť flexibilný? Tie výzvy existujú stále.

Foto: Tereza Fekete

Ako sa vy, ako tvorca, vymedzujete?

Ak sa správne orientujete v biznise akým je móda, musíte so svojimi nápadmi pracovať s pružnosťou a nápaditosťou, ak chcete ovplyvňovať trendy vo svete. Musíte sa preto už dnes zamýšľať nad sezónou 2019-2020. Ale budem aj trochu kritická.
Čakala som, že bude viacej odvahy prekročiť limitujúce hranice v tvorbe. Človek vždy na seba berie riziko, keď kolekciu tvorí. Neznamená to, že ju musí predať v rovnakom čase ako vznikne. Ale ak je kompatibilný s danou témou, musí vedieť, že ten čas príde. Musíte mať odvahu, nápaditosť. Musíte mať chuť byť tvorivý. A to je podstata módneho biznisu.

Foto: Tereza Fekete

V kontexte tej všeobecnej tvorby – v čom je vaše špecifikum?

Neviem na to odpovedať úplne jednoznačne. Ale čo si uvedomujem je, že som už 30 rokov v oblastiach módneho dizajnu, tvorby nových materiálov, textilných obrazov atď. Často som sa zamýšľala nad tým, že som mala vždy veľa príležitostí akými bola tvorba kostýmov pre film, divadlo, pre firemnú kultúru, stavbu dresscodeov… ale aj zmysluplných, nadčasových otázok, ktoré formujú človeka. Dávajú mu možnosť rozhliadnuť sa, čo je životný štýl, čo je nálada, potreba. Má to veľmi veľa pridružených vecí. Týmto všetkým som prechádzala veľmi dynamicky. Len skúsenosťou som pochopila, ako je to často veľmi jednoduché. Komplikované otázky, ktoré sa stávajú veľkými prekážkami, sú vlastne dôležité k tomu, aby človek dokázal analyzovať a predvídať. Obavy sú zbytočnými mantinelmi.

Foto: Tereza Fekete

Vedeli by ste tento názor priblížiť?

Či už je to spolupráca s viacerými ľuďmi na kostýmoch, s réžiou a dramaturgiou, hercami, tanečníkmi musíte byť v procese tvorby schopní pružne reagovať a byť dopredu pripravený na mnoho okolností, ktoré vznikajú. Nesmiete sa báť výziev, vopred myslieť na limity. Výzvy sú veľkým zmyslom a nie len nepríjemnou skúškou. Ak z toho nie je dobrý výsledok, tak máte skúsenosť, ktorá sa už nemusí opakovať.

Foto: Tereza Fekete

Ako to vnímate vy?

Viem sa na veci pozerať zoširoka, spojiť si to z viacerých uhlov. Analyzujem svoje kroky. Ak niečo robím, tak to mám v mojej hlave je to jasné ako facka. Skôr sa mi stáva, že ťažšie ustupujem. V niektorých veciach, čo som robila, som si vedela predstaviť pocity herca, vizualizovať si situácie, v ktorých sa ocitnú… snažím sa vcítiť, ísť do hĺbky aj to analyzovať, ale nemôžem si trúfať tvrdiť, že tú ich prácu poznám dokonale. (smiech)

Foto: Tereza Fekete

Pamätáte si na svoju prvú vernisáž?

Ja si skôr pamätám na začiatky tvorivosti ešte počas revolúcie. Priatelila som sa s viacerými študentmi na VŠVU, ktorí študovali maľbu a sochu… Patril tam Daniel Brunovský, Laco Terén, Simona Bubánová, Dano Jurkovič. Ja som to, paradoxne, neštudovala. V tom čase nebolo na VŠVU zameranie ani kategória módy a dizajnu, čo som vždy chcela žiť a tvoriť.

Ako ste sa teda k móde a designu dostali?

Ja som študovala niečo úplne iné, ako dnes robím. To ale neznamená, že som k tomu, čo robím teraz nemala blízko, alebo som sa o to nezaujímala. V čase keď som ja chodila na vysokú školu, tak móda ako samostatná oblasť na VŠVU neexistovala. Pôvodne som chcela študovať záhradnú architektúru, ale to mi nevyšlo. Nakoniec som študovala stavebnú fakultu. V roku 1989, aby sa zo mňa stal slobodný umelec som musela absolvovať prijímačky do Fondu výtvarných umení. Ale to zase nebolo úplne rozhodujúce.

Foto: Tereza Fekete

Považujete to za šťastie, či osud?

Len za potvrdenie. To čo robím, by som robila vždy a módu naozaj nie je potrebné študovať tak dlho. Musíte s ňou žiť v podstate celý svoj život a dokázať na seba nabrať silu a zodpovednosť. Netreba sa vzdávať pri prvých neúspechoch. V 90. rokoch sme spolu s kamarátmi Danielom Brunovským a Aďou Krnáčovou založili tvorivú skupinu s názvom SET.  Naše modely boli prevažne z hodvábu a jelenice spolu s neoddeliteľným šperkom – originálom, ktorý bol často mimoriadne výrazný. Predávali sa v tom čase v DIELE, ktoré už dnes vlastne v tej podobe neexistuje… Ich filozofiou bolo konkrétne spojenie šperku a odevu. V čase socializmu to bolo veľmi originálne a spolu s pár umelcami, ktorí sa začali venovať móde, sme patrili na Slovensku k priekopníkom. Tejto kombinácii som ostala dodnes verná, i keď vo vlastnom designe.

Foto: Tereza Fekete

A čo súčasnosť?

Dnes je to úplne iné. Digitálna fotografia a sociálne siete Vám mimoriadne rýchlo pomôžu sa zviditeľniť a byť úspešní. Samozrejme len ak bude vaša tvorba originálna. To sú možnosti, ktoré sme my predtým nemali a kolekcie sme tvorili inak. Neboli sme konkurenciou pre Makytu, nemali sme vtedy o ňu záujem, tá móda bola veľmi „uniformná“ a to nás nezaujímalo… Autorskej móde a jej charakteru som zostala dodnes verná, pretože formovala môj názor a postoj. Dnes je situácia úplne iná. My sme mali ťažšie pozície, verili sme, že svoj slobodný názor môžeme vyjadriť bez obmedzujúcich hraníc, či už osobných alebo spoločenských. Dnes sa na Vás z každej roviny chrlia informácie a novinky, ktoré si môžete veľmi rýchlo skopírovať, ale tým už len napodobňujete a uberáte sa o zážitok byť tým prvým..

Ako by ste sa zhodnotili teraz, keď ste etablovaná a máte za sebou množstvo skúseností?

Ja sa snažím vytvoriť názor – štýl, ktorý si môžem aj o 20 rokov vybrať a obliecť, v prvom rade kladiem dôraz na kvalitu materiálu. Všetko so všetkým súvisí. Rôzne názory sa ovplyvňujú navzájom. A to sa mi nesmierne páči. Dnes je tvorba iná, všetko je oveľa rýchlejšie a jednotlivé „sezóny“ už skoro neexistujú, plynule do seba zapadajú rýchlejšie, čo ovplyvňuje celý proces tvorby.

Foto: Tereza Fekete

Aké boli vaše prvé kroky na poli módneho designu?

Ja som vo svojich začiatkoch myslela hlavne na pravdivosť svojho designu a až neskôr som si uvedomila, koľko príležitostí mi skrížilo cestu. My sme žili v socializme v takých podmienkach, kedy vás mohlo slobodné vyjadrenie stáť veľa. Mám na mysli napríklad vyhadzov zo školy, prípadne iné obmedzenia. Nehovoriac o tom, že slobodne cestovať sa jednoducho nedalo…. i napriek tomu som vždy patrila do skupiny ľudí, ktorí si svoj názor tvorili sami a nie na základe masového príkazu. Na druhej strane som ale nikdy nebola rebelkou. (smiech)

Foto: Tereza Fekete

Z pohľadu tvorcu, čo bolo pre vás zlomom vo vašej kariére?

Po revolučných rokoch bola chuť zviditeľniť sa, niekde nás ukázať. To znamenalo, že som bola už v roku 1993 na veľtrhu módy Igedo Dusseldorf, ako samostatný umelec v módnom designe v prehliadkách NFG, ktoré boli veľmi inšpiratívne. Prebiehali tam kvalitné módne prehliadky. A to nehovorím o Paríži, Miláne, atď. Tento veľtrh bol v Nemecku na veľmi vysokej úrovni. Moja kolekcia INDIGO v ľane a bavlne vychádzala zo slovenskej modrotlače, ktorú mi podľa môjho vybraného vzoru pripravil ešte starý pán Trnka v Púchove. To je už naozaj dobre dávno! Reprezentovať v tom čase novovzniknutú Slovenskú republiku a prezentovať módny dizajn, tak to bola veľká príležitosť a bola veľmi pozitívne prijatá.

Reprezentovali ste pomocou modrotlače Slovensko. Čo vás priviedlo k tomuto rozhodnutiu?

Dnes sa modrotlači venuje veľmi veľa ľudí. V 90. rokoch ju paradoxne všetci opúšťali, negovali, a ja som ňou vtedy zaujala celý svet. Vedela som to uchopiť z iných súvislostí, pretože indigom farbil celý svet. Od Indonézie po Indiu, Japonsko, Vietnam… Nie že by sme tým boli ovplyvnení, avšak táto rastlina sa pestovala aj u nás. Každá krajina pracuje so svojimi vzormi, symbolmi a ornamentmi. My veľmi často neukazujeme to, čím sa môžeme hrdo popýšiť.

Foto: Tereza Fekete

V čom je súčasná situácia odlišná oproti minulosti?

Ako designer som už v minulosti tušila, že to malo veľký zmysel… Svet táto kolekcia vtedy zaujala. Dnes prebiehajú malé preteky o originálny prístup a to je dobre. Mnohí designeri sa tým inšpirujú a vzájomne na seba vplývajú. Ten hand-made a tá originalita je dnes ešte umocnená niečím špecifickým. Národné vplyvy vidíte poskladané z rôznych ornamentov do jedného vzoru. Spojíte africký, japonský a slovenský vzor a vytvoríte niečo úplne špecifické. Keď to rozoberiete zo všetkých strán, tak generácie, ktoré prišli po revolúcii, automaticky siahajú po niečom, čo sa k tej slovenskej tradícii viaže, a preto bola znova objavená modrotlač. Ja sa z toho teším.

Foto: Tereza Fekete

Pracovali ste na filmoch Evy Borušovičovej – Modré z neba, Amálka, ja sa zbláznim a Vadí nevadí. Ako si spomínate na spoluprácu?

Bola to úžasná spolupráca. V prvom rade: Eva je veľmi pozitívna, skvelá a múdra žena. Vtedy, keď sme sa stretli, mala asi 27 rokov. Na celej príprave Modrého z neba sme pracovali veľmi intenzívne, rýchlo a okamžite, ale ten film mal úžasné fluidum a aj celý tvorivý tím bol mimoriadne príjemný. Hrala tam Emília Vašáryová, Zita Kabátová, Slávka Halčáková.

Foto: Tereza Fekete

Ako ste pristupovali k tvorbe kostýmov?

Odohrávalo sa to celé v jednom prostredí. To čaro a tá atmosféra to celé doplnili. Kostýmy boli postavené na variabilite niekoľkých vkusov. Pani Milka mala 5-6 kúskov, ktoré sa variovali a stále vyzerali inak. Myslím si, že tam bolo na mne, aký kostým sa vytvorí podľa situácie. Eva mi dôverovala a dala mi voľnú ruku. My sme boli všetci tak neuveriteľne veselí a tak nás to bavilo. Keďže sme dobre spolupracovali na Modrom z neba, tak prišla ponuka na televízny film Amálka, ja sa zbláznim – bol to teenegerský film a pre jej film Vadí, nevadí som taktiež tvorila kostýmy.

V čom sú vám takéto filmové spolupráce blízke?

Tvorbu pre súčasnosť mám veľmi rada a baví ma to. Rozprávky a historické filmy zastrešujú špecialisti, ktorí to naozaj vedia. Kedysi to bolo bežné. Talianske filmy vznikali ovplyvnené značkami. Pre talianske módne firmy to bola otázka prestíže a pre mňa, ako pre značku Lea Fekete, to bola podobná skúsenosť, značka získavala na hodnote. Je dôležité aby mala značka nejaký kredit.

Foto: Patrícia Kvasňovská

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.