Film & TV Kultúra & umenie Názory a komentáre Ostatné

Kultúrny a morálny úpadok súkromných televíznych kanálov

Nie je tomu tak dávno, kedy sa sprofanovali základné systémové vízie akcionárov súkromných televízií, ich vložených (mnohonásobne návratných) vkladov, napakovaniu exlúzie kultúrneho kapitálu priam až arogantným spôsobom určeného na generovanie masového zisku sťa kasínového efektu. Lenže na rozdiel od hazardu, televízia je spoločenské médium, médium spájajúce najmasovejšie vrstvy a zložky obyvateľstva. A práve preto je jedným zo sekundárnych nástrojov na podvedomé prijímanie nielen programových téz, ale najmä vďaka fiktívnym autoritám podrývajúcim skrytú hrozbu k nevčleneniu sa k určitým mantrám kolektivizácii „slušných ľudí“, i jej duševnému vymedzeniu.

Táto hrozba je natoľko nebezpečná, pretože ju nie je možné vidieť, ale vnímať. Tak, ako keď dispozične zdravý človek hravo dokáže vnímať pachuť primitívneho bulváru, ktorý slúži jednak na odvádzanie pozornosti, ako i k podprahovým lacným vzruchom cieľovej skupine obyvateľstva, ktorých fundamenty sociálneho systému postihli bolestivo a kompenzujú si ich nedosiahnuteľným voyeurstvom zámožných celebrít. A škandálov, majetku, hybridnosti vzťahov druhých, pretože nevedia sa ani len sami sebe pozrieť do hĺbky vnútra a nevedome iba nahrávajú bodíky štruktúre systému, ktorý ich potrebuje.

Tak, ako keď poplatné média zamlčiavajú určité faktografické súvislosti pohlcujúce príčiny i dôsledky politického aj globalizačného pola zásahov a intervencií do vnútroštátnych záležitostí suverénnych štátov. Koncentráciou monopolu moci, mienkotvornosti, zlúčeniu vsugerujúcich podnetov na pohľad konkurentov, ktorí nezdieľajú spoločnú kuchyňu záujmov s dcérskymi štruktúrami finančných magnátov. Lenže predstavitelia televíznych šachovníc majú skrátka dar, ako uzemniť Slováka, ktorý nemá po otrockom odmakaní čas na nejaké formovanie ducha, systém ho dokonale zničil.

Do roku 1989 tu fungovala tzv. komunistická cenzúra, ktorej čitateľnosť i odporujúce tvrdenia postupom času dokonale odhalili jednostrannú manipuláciu všetkých zložiek verejného života. Úlohou verejnoprávnych médií bolo svojvoľne (keďže ľudia v nej pracujúci boli buď dosadení, poslušní alebo vedome masírujúci mozgové pole celej krajiny) určovať svojvôľu tých elitárskych skupín, ktoré mali pod správou štát, prokuratúru, verejnú bezpečnosť a inštitucionalizované orgány na všetkých štátnych i samosprávnych úrovniach.

hand-784077_1280

Ilustračný obrázok.

Dnešný stav je ale niečo ako infekcia pohlcujúca zhruba 95% dostupnosti informačného a programového materiálu smerom k verejnosti. Informácie sa nevyhľadávajú, ale spracovávajú. Program nevzdeláva, ale otupuje. Reklama neinformuje, nesúťaží, ale zavádza. A úroveň seriálov či hlavnoprúdových trhákov poškodzuje rozhľadové vnímanie bežných ľudí. Televízie teda dokonale potláčajú limity ľudského poznávania, zmýšľania a vytvárania si vlastnej mienky.

V čom je problém? V autorských právach smerom ku zahraničným majiteľom a k následnému odkúpeniu hodnotných diel do vysielacieho programu? Snáď v neschopnosti tvorby zaujímavých a vedeckých relácií? Či náhodou, chyba viazne z prostej neznalosti šéfov komerčných kanálov, ako podať komplexne vyvážený program?… Problém má širokospektrálnu obsiahlosť, je to akési klbko pavučinových súvislostí a ohraničujúcich mantinelov toho, čo sa smie a nesmie.

K normálnym filmom sa dostane možno raz za týždeň strčených do neskorých večerných hodín v nejakom filmovom klube, čím sa dokonale polopatisticky odpovedá na otázku, či televízia sprostredkováva i kultúrno-vzdelávací charakter prostredníctvom 5%-ného umenia. Rovnako ako v politických debatách a globálnych analýzach, kedy priestor dostávajú obohraté bábky hádajúce sa o mlieko a chlieb a k podstate sa nikdy nedostane.

Môžete si to všimnúť i v nezmyselne kladených otázok moderátorov a samotného systému vedenia programu, ktoré tieto jednoliate pseudodišputy sprevádzajú. Čo sa týka seriálov a súťaží, ktoré na obrazovkách uvidíte, sú mimo manipulatívnych otravných reklám a informačného portfólia asi tou najspodnejšou verejno-obohajujúcou sa kastou hodnotového spoločenského rebríčka (nočnú erotiku nevnímajúc). Kedysi bývali seriály na pokračovanie doménou exotických telenoviel, ktoré parazitovali v hlavnom vysielacom čase a je fascinujúce, ako sa tento jav pomaličky pozmenil na podobný princíp ordinačno-búrlivých „telenoviel“ natočenými práve rukami, napísanými perom a zahranými „hercami“ tejto krajiny. K tým súťažiam len toľko, že základný princíp všetkých tých zlatých vajec, kolotočov šťastia, kvízových relácií či žrebovaní je ten, že rozdá zopár tatranských drobákov jednotlivcovi, ktorý žije v krajine, kde výhra znamená asi to, čo pre cudzinca bežný niekoľkodenný pracovný prírastok, zatiaľ čo zostavovatelia programu chŕlia tučnými tržbami.

Čo z toho vyplýva? Používajte vlastný rozum a nepodporujte chamtivosť či idiotizmus za každú cenu, nech je formulovaný akoukoľvek falošnou kultivovanosťou. Buďte v nadhľade, nedôverujte, ale preverujte. A k programu pristupujte s rozvahou a pokorou. Vyváženosť informácií, vzťah k umeniu a vzdelávanie sú tými zložkami, na ktorých sa dá stavať. A neuchyľujte sa k utopistickým odpovediam, keď tú manipulácie odhalíte. V prvom rade je dôležité, vôbec ju objaviť, aby sa z vás nestali systémovo slúžiaci panáčikovia, pretože televízia je síce iba jedným z nástrojov, ktorá vás formuje, lenže jej presah vás dokáže nevídane ovplyvniť i v iných, dôležitých úrovniach vášho života.

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.