Knihy Kultúra & umenie Literatúra

Kniha: Vzbura na lodi Bounty (Danielssonov prepis udalostí)

Udalosti okolo vzbury na lodi Bounty patria medzi najfascinujúcejšie príbehy, ktoré história moreplavectva pamätá. Ide o historickú skúsenosť medzi rokmi 1787-179?, kedy sa parta chlapov na čele s kapitán Blighom vybrala na územie dnešného Austrálskeho kontinentu pre zozbieranie chlebovníkov, ktoré mali slúžiť Britskému impériu v Indickom zálive pre potravu otrokov. Bligh bol v predošlých výpravách kolegiálnym partnerom samotného Cooka, ktorého výpravy ako prvé docielili pevniny týchto častí sveta a zmapovali priľahlé ostrovy a súostrovia okolo územia Tahít. Avšak posádka na lodi Bounty svojim rozuzlením a nečakanými zvratmi nadchne každého, ktorého zaujíma aspoň trošku história európskeho námorníctva. Jej hmotnostný výtlak (215 ton) netvoril ani 2/3 priemernej lode určenej na takýto druh výprav v tej dobe.

V mylnej domnienke pre laikov môže tento „honosný“ názov – Vzbura na lodi Bounty; pripomínať slávnu románovú predlohu, ktorá tak trochu fikčne, tak trochu s podtextom opradených legiend a historických záznamov pracuje s udalosťami tejto plavby. Skutočnosť potom budí o to väčší údiv, pretože táto cesta má svoje špecifiká, je mýtizovaná a nie každý je schopný prísť na jej koreň dešifrovateľného kľúča. Bengt Danielsson v spolupráci s Rolfom Du Rietzom sa na tento „bájny“ námorný míľnik pozreli z realistického hľadiska. Vytvorili širokú sieť zápiskov a snažili sa vypustiť gro dochovaných historiek (ktoré skresľovali udalosti), možno aj tak „trochu“ účelových svedeckých výpovedí námorníkov pri výpovediach pred britským trestným súdom, či dramatizovaných aspektov z románových či filmových spracovaní, ktoré podchytávajú esenciálny charakter tejto výpravy. Snažili sa skúmať výpravu skôr sukcesívne, v postupnosti a dbajúc na okolnosti, s ktorými sa jednotlivý členovia výpravy dennodenne stretávali.

Podobizeň kontroverznej osobnosti – William Bligh. Významný anglický námorník, inými však znenávidený kapitán.

Výpravu zaznamenával do svojho denník disciplinovaný Bligh osobitne a ďalšie okolnosti majú taktiež oporu v hoci subjektivizovanom zaznamenávaní, avšak nápomocnom pre potreby „pravdivostného rozlúsknutia“ tohto skvostného rozprávania. Spomínaný Blighov denník pozostával z: rozdelení stravovacích prídelov, z aktivít a pracovných povinností na lodi, všeobecných nálad, zmien programu a dodržiavania autoritatívnych pravidiel. To malo za následok relatívny poriadok, avšak vnútri lodi to nesmierne škrelo. Pritom Bounty aj v tom čase nepatrila medzi monštruózne vynálezy tej doby. Jej celková dĺžka činila necelých 40m, ponor lode 3 a pol, šírka 7,3 metra a posádku tvorilo 45 členov. Vrchnú a pivničnú časť tvorili proviantné sklady, kajuty, kuchyne a rôzne sklady, ktoré boli účelne zostrojené pre uskladňovanie chlebovníkových sadov, ktoré by „brali“ miesto iným, životu potrebným zásobám jedla a vody.

Loď prenasledovalo zlé počasie, posádka musela častokrát zmeniť svoj kurz. Bligh nástojil o svoju víziu výpravy a striehol si prípadné nespokojné nálady posádky, ktoré by zničili jej morálku. Pre ich nedodržiavanie bol ochotný prejsť k hrubším trestom. V kritických fázach posádka musela strpieť prídely o polke či štvrťke sucháru denne a podobných nezávideniahodných útrapách. Čo ma ale v pozitívnom slova zmysle udivilo bolo jednoznačne oduševnené vzopretie sa posádky nástrahám prírody, ktoré ich doviedli k východnej časti austrálskej pevniny v súostroviach Tahity. Na svojej ceste spoznali Polynézanov, dlhé mesiace trávili čas v tomto málo obývanom rajskom mieste. Nedlho po ceste naspäť, v apríli roku 1789 sa ale nespokojná skupinka na čele s Christianom Fletcherom (obviňovaného aj pre údajnú krádež kokosových orechov) rozhodla vzbúriť proti zaobchádzaniu kapitána Bligha a odvtedy loď sužovali existenčné problémy.

Skupina kapitána Bligha, ktorá bola počas vzbury uväznená na Bounty bola po čase vyslaná vzbúrencami v priľahlom člne napospas oceánu a s veľmi oklieštenými možnosťami. Podarilo sa jej však zachrániť. Prvú spomínanú skupinu vzbúrencov vypočúval (a troch z nich aj odsúdil) britský vojnový súd. O tej druhej sa dozvedel až námorník Folger pri náhodnom obkrúžení svojej dráhy pri Pitcairne roku 1808, kedy na ostrove zbadal skupinu niekoľkých desiatich ľudí, medzi ktorými bol aj Smith, členom vzbúrencov z Bounty a po mnohých, nezávisle od seba doložených dôkazov sa zistil osud členov tejto skupiny tesne po rozídení sa s Blighovou skupinou, v apríli toho inkriminované roku. Hádky, intrigy, nedostatok žien, náhodné úmrtia a maniere psychopatizmu doviedol túto časť vzbúrencov spolu s domorodcami k najrôznejším formám vrážd a paranojí. Prestali si navzájom dôverovať a vidina raja, ktorá námorníkov čakala na Tahitách a o ktorej všetci vrátane Polynézaniek i ich „náčelníka“ Titahitiho snívali sa razom skončila.

Prvá časť iniciátorov vzbury (pretože aj tá sa rozdelila na 2 polovice) sa s loďou po opätovnom návrate na Tahity neskôr rozhodla pre cestu na bližšie nešpecifikované neobývané územie poblíž (spolu s malinkou skupinou pôvodných obyvateľov a samozrejme aj so ženami), pretože už neboli na ostrove vítaní a zakotvili na ostrove Pitcairne (o čom sa prvýkrát dozvedel až námorník Folger na svojej výprave Topaz vo februári 1808!). Druhá skupinka vzbúrencov zotrvala na Tahitách, ale po zaslaním novej lode v rámci nariadenia z trestného tribunálu zvyšných členov posádky odvliekli naspäť do Británie a spovedali sa za svoje činy. Heywood a Morrison, jedni z architektov vzbury boli ušetrení trestu smrti (ako hlavné spojky Ch. Fletchera a spol.) a z celej skupinky vzbury najhoršie dopadli traja rádoví námorníci, ktorí si de facto svojim mlčaním a tichým kolaborantstvom „vynútili“ tie najhoršie tresty v podobe trestov smrti z oboch skupín vzbúrencov (kolektívna vina odzrkadlujúca vtedajšie pomery). Akoby šlo nástroje „civilizovaného sveta“. Podiely určujúcich na vypuknutí tohto nešťastia však ostali vo vzduchu…

Danielssonove dielo, alebo lepšie povedané prepis udalostí mimoriadne vierohodne popisuje mylné závery interpretované verziami okolo kapitána Bligha ale i jeho démonizovanom podobenstve, o ktorom sa skreslene tradujú fantaskné chýry. Z prečítanej knihy mám pocit, že si držal nadhľad, konsenzus zdravého vyhodnocovania, príčin a dôsledkov rozkladu tejto výpravy a s lapidárnou presvedčivosťou sa držal úsudkov všetkých autorov, ktorí tieto udalosti popisovali. Teda okrem priebehu, ktorí je aspoň vo všeobecnostiach už známy (čiže sa naň autor zameriava kontinuálne a s miernym odstupom), sa zameriava skôr na faktografickú stohu bez tendenčnej zaujatosti. Čitateľ laik tak má možnosť aj prostredníctvom žánru spojeného s beletrizovanými opismi byť na vlnovej dĺžke s historikmi, odborníkmi na námorníctvo i britského hospodárskeho imperializmu 18.storočia a pritom stále sa nechať unášať na vlnách nekončiacej sa predstavivosti.

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.