Film & TV Knihy Kultúra & umenie Ostatné

Kniha vs. Film: Porovnanie textu a scén, významy: TEMNÝ OBRAZ (A SCANNER DARKLY) – č.1

Erik Binder
Autor: Erik Binder

„Zneužívanie drog nie je choroba, je to rozhodnutie, ako keď sa rozhodnete skočiť pred idúce auto. Je to iba urýchlenie, zintenzívnenie obyčajnej ľudskej existencie. Takýto život sa nijako nelíši od života, aký žijeme normálne, je iba rýchlejší. Všetko trvá dni alebo týždne, alebo mesiace namiesto toho, aby to trvalo roky.“[1]

Philip K. Dick a román Temný obraz (A ScannerDarkly, 1977)

Americký spisovateľ science-fiction literatúry, začínajúci v 50. rokoch minulého storočia, Philip K. Dick od začiatku kariéry písal tak, akoby neexistovali žiadne pravidlá žánru. Prerábal SF od základov, premieňal ju v literárny nástroj slúžiaci jeho vlastným obavám a obsesiám a pravdepodobne bol najväčším metafyzickým spisovateľom všetkých čias. Dick bol od počiatku spisovateľom so záujmom o spoločenské dianie. Začínal v dobe na vrchole hystérie okolo studenej vojny, na vrchole antikomunistického šialenstva Výboru pre neamerickú činnosť, v dobe obáv z jadrovej vojny. Vystupoval nahlas proti hystérii doby, proti militarizmu, posadnutosti bezpečnosťou, xenofóbii a šovinizmu. V jeho dielach je patrnásnaha o vcítenie sa do druhého, ktorá v bežnom živote určuje rozdiel medzi človekom a strojom, duchovným a mechanickým.[2]SF využíval ako priestor, kde hľadal riešenie vlastných problémov, fyzických aj emocionálnych, pričom zachytil paranoju vyvolanú studenou vojnou. Hrdinovia jeho príbehov nie sú stereotypné pohľadné postavy, ale úplne bežní ľudia, ovládaní silami, nad ktorými nemajú kontrolu. Prípadne uviaznu v spiknutiach rôznych korporácií. Realita sveta v jeho dielach nie je niečo, čomu by sa dalo dôverovať a touto myšlienkou sa zaoberal stále detailnejšie. Od 60. rokov jeho diela boli ešte temnejšie a experimentálnejšie. Dick bol stále viac závislý na antifetamínoch, trávil veľa času s drogovo závislými a kriminálnikmi. Na základe týchto skúseností napísal v roku 1977 román Temný obraz, situovaný do roku 1994.[3]Philip K. Dick v jednom rozhovore prehlásil, že všetko z Temného obrazuskutočne videl. Ako hlavný hrdina knihy a filmu si i P.K.D. prešiel špeciálnym odvykacím programom X-Kalay (v knihe a filme Nová cesta). Na jednom mieste v knihe sa zmieňuje o niekoľkých existujúcich liečebniach (Synanon, Center Point, X-Kalay).

Film Temný obraz (A ScannerDarkly, USA, 2006,Richard Linklater)

Pre filmové plátno adaptoval román Temný obraz americký režisér nezávislých filmov Richard Linklater v roku 2006 vo Warner Independent Pictures. Napísal scenár a film aj režíroval. V hlavných úlohách sa predstvalili KeanuReeves, Robert Downey jr., Woody Harrelson alebo WinonaRyder. Rozpočet bol 8,7 milióna amerických dolárov. Stopáž je 100 minút. Experimentálne ladený film bol premietaný na viacerých menších festivaloch a festivaloch Sciencefiction tvorby. Okrem USA sa iba málokde dostal do distribúcie, jeho konečné celosvetové tržby činili cca 8 miliónov amerických dolárov.[4]

Sujet a fabula: kniha a film

Román aj film majú takmer totožný sujet aj fabulu. USA sú na začiatku 90. rokov rajom drog. Prekvitá obchod s tajomnou drogou s názvom substancia D a 20% obyvateľov krajiny je na nej závislých. V kalifornskom meste Anaheim žije v roku 1994 (film posúva dej do roku 2013, úvodné titulky hovoria: „7 yearsfromnow“ a rok vzniku filmu je 2006) malá skupina troch narkomanov v jednom dome. Hlavnou postavou je Bob Arctor, v skutočnosti tajný policajný agent (jeho skutočné meno je Fred), snažiaci sa dostať priekupníkov drog za mreže. Fred bol kedysi poisťovacím agentom, mal manželku a dve malé dcérky, dobrovoľne ich však opustil a dal sa na dráhu policajta. Jeho spolubývajúcimi v jeho spustnutom dome sú James Barris, zrejme vedúci širšej skupiny zločincov a Luckman, v podstate bezvýznamný narkoman. Ich známymi a taktiež silne závislými sú Jerry a Charlie (vo filme jedna postava, Charles Freck). Bobov nadriadený na polícii je Hank, obaja pracujú v novom type obleku s neustále sa meniacimi tvárami. Bob chodí so závisláčkou Donnou, pre príbeh na prvý pohľad takmer bezvýznamnou. Postupne sa dozvedáme, že Barris je tajným policajným informátorom a Hank v obleku je v skutočnosti Donna. Všetci postupne hlbšie a hlbšie prepadajú do drogovej závislosti a trpia silnými halucináciami. Fred sa pravidelne zúčastňuje sedení u policajných psychiatrov, kde sú nám všeobecne podrobne popisované účinky substancie D na mozog závislých, čiže aj Freda. Na konci sa dostáva psychicky zničený a samého seba si takmer neuvedomujúci Bob/Fredvďaka Donne a jej policajným kolegom do tajomnej organizácie Nová cesta, s najväčšou pravdepodobnosťou pestovateľom a distribútorom substancie D. Tu sa stáva ako tajný agent pestovateľom drogy a bude sledovaný po zvyšok svojho života.

Technika spracovania filmu

Temný obraz sa nakrúcal ako bežný hraný film v lokalitách Anaheimu v Kalifornii v USA. Následne bol prekreslený a prepracovaný na animovaný, čo zabralo 18 mesiacov postprodukčných prác. Na pôvodný obraz sa natiahol originálny obraz komiksového štýlu, vďaka čomu sa film stal povestný už dlho pred premiérou. Každá minúta animáciezhltla 350 hodín práce 50 animátorov, pracujúcich na plný úväzok a každý deň. Linklater využil tzv. „interpolatedrotoscoping“, prerušovanú rotoskopiu v grafickom počítačovom programe. Túto unikátnu technológiuLinklater už kedysi použil vo filme s podobnou tematikou Bdelý život z roku 2001. Film je úplne prvý ručne kreslený celovečerný pokus o hyper-realismus. Pri tomto spôsobe animácie je potrebné mať k dispozícii vopred nakrútené reálne prostredie a hercov, na ktorých zábery sa neskôr animuje. Táto technika bola využívaná ešte pred počítačovou grafikou, animátor kreslil na sklo, cez ktoré videl jednotlivé zábery, okienko po okienku.[5]

Úvodná kapitola knihy a úvodná scéna filmu

Kniha:

„Bol raz na svete chlapík, čo si celý deň vytriasal z vlasov chrobáky. Hoci mu lekár povedal, že vo vlasoch nijaké chrobáky nemá. Potom sa na osem hodín postavil pod sprchu, stál tam hodinu za hodinou a trpel, lebo chrobáky mu spôsobovali bolesť. Potom spod sprchy vyšiel, poutieral sa, a ešte vždy mal vo vlasoch chrobáky, v skutočnosti mal chrobáky po celom tele. A o mesiac mal chrobáky aj v pľúcach. Už mu zaplavili celý dom. Napokon dospel k názoru, že sú to vošky. Nekonečné hryzenie mu spôsobovali úžasné muky. Nakúpil si spreje, najprv vysprejoval celý dom, potom aj seba. Jerry už dávno zastriekal okná farbou, aby sa dnu nedostalo svetlo. Key-tedy zaliezol pod sprchu aj so psom a pokúšal sa psa dočista vydrhnúť. “  (JerryFabin/CharlsesB. Freck)[6]

Rozprávač

Dickov verbálny naratív románu sa upriamuje na priame popisy myšlienok, na popis halucinogénnych stavov takmer všetkých postáv, závislých na drogách alebo aj na opis oblečenia a vizáže postáv. Rozprávačom príbehu je sám autor, ako aj viaceré postavy v príbehu, to v prípade, že hovoria priamou rečou. Je odkrytým autorom: rozprávačom, čitateľ si je jeho prítomnosťou vedomý. Už z úvodných viet knihy je zrejmé, že Dick využíva pretiahnutia a pauzy, čím sa čas diskurzu stáva dlhším ako čas príbehu. Prvá kapitola románu už v druhej vete hovorí, že postava trpí halucináciami, ani  nikdy v priebehu románu sa nestáva nespoľahlivým rozprávačom. Dick popisuje Jerrym deformovaný obraz udalostí. Dick neustále nahliada do myslí postáv a prechádza z mysli jednej postavy do druhej. Popis halucinácií a predstáv, ale aj obyčajných činností, je sprostredkovaný priamou uvádzanou rečou, alebo nepriamou neuvádzanou rečou. Spisovateľ hneď prostredníctvom úvodnej vety zasadzuje dej románu do minulosti. Vďaka niektorým detailom sa dozvedáme, že do nedávnej, jedna z postáv spomína film Francúzska spojka z roku 1971. Implicitne môžeme úvodný odstavec chápať aj ako Dickovu spomienku na vlastnú minulosť a na fakt, že jeho závislosť je už minulosťou, čo osobne čítam zo slovného spojenia „Bol raz na svete chlapík…“ Román zachováva chronologický časový poriadok scén, flashbacky tu nachádzame iba dva.

Film:

Linklater poňal svoju adaptáciu veľmi verne. Ako v príbehu, tak v diskurze chce na plátno preniesť spisovateľovu predstavu. Nevynechal takmer žiadnu pasáž knihy a častokrát sú jeho scény a dialógy totožné s predlohou, zachoval aj rovnaký chronologický časový sled scén. Tak začal aj svoj film, prvou kapitolou z knihy. Všetko, čo čítame na jej riadkoch, sa objavuje v úvodnej scéne. Charles sa cíti nekomfortne, sprchuje sa, neskôr berie do sprchy aj svojho psa. Spoločne s kamarátmi zbierajú po zatemnenom dome chrobáky a dávajú ich do sklenených fliaš. Linklaterspočiatku neupozorňuje na fakt, že Charles má halucinácie, že chrobáky sú v skutočnosti jeho predstavou. Režisér sa tu prejavuje, na rozdiel od spisovateľa, ako nespoľahlivý rozprávač. Poskytuje nám deformovaný obraz udalostí. Chrobáky divák vidí a vďaka chaotickému rotoskopickému obrazu, množstvu zobrazeného hmyzu a nepríjemnej hudobnej zložke sa cíti, akoby po ňom taktiež liezli, s Charlesovými pocitmi sa dokáže identifikovať. Ocitáme sa v jeho mysli, ale nevidíme jeho očami, vizuálnym hľadiskom nie je subjektívna kamera. Obraz nesprevádza ani komentár, ktorý by na nespoľahlivosť upozornil. Freck si o niekoľko scén neskôr spoločne s divákom uvedomuje, že vo fľašiach nie sú žiadne chrobáky. Úvodná scéna je v tomto momente rozprávačom prezradená ako nespoľahlivá. Divák zároveň prijíma diskurz filmu a neskôr je z každej scény zrejmé, či ide, alebo nejde o halucináciu niektorej z postáv. Neskôr si divák a zároveň čitateľ uvedomí jedinú zásadnejšiu zmenu oproti predlohe. Scenár postavy Jerryho a Charlieho Freckaspája do jedného charakteru, vo filme zážitky oboch narkomanov prežíva iba Freck. Režisér konfúziou dvoch postáv do jednej nielen sprehľadňuje orientáciu v postavách, tento krok je taktiež zmotivovaný témou dvojníctva, zásadnej pre obe diela.

Krycí, chaotický odev

Kniha:

„Krycí odev bol nápad Bellových laboratórií. Prišiel na svet čírou náhodou, zásluhou S. A. Powersa. Tento človek experimentoval s disinhibičnými látkami pôsobiacimi na nervové tkanivo. Jednej noci si do žily pichol injekciu istej látky, pokladanej za bezpečnú a mierne euforickú, no tá prudko zasiahla GABA systém jeho mozgu. Potom uvidel fosfény premietnuté na vzdialenejšiu stenu spálne. Pokladal to za abstraktné maliarstvo. Asi šesť hodín v tranze sledoval tisícky Picassových malieb, striedajúcich sa bleskovou rýchlosťou. Sledoval aj Modiglianiho a Kandinského maľby a že mu to rosikruciáni telepaticky vysielajú obrazy. Neskôr usúdil, že sa s ním pokúšajú spojiť Sovieti. Táto udalosť mu vnukla myšlienku vytvoriť krycí odev. Tento dizajn pozostával z mnohotvárnej quartzovej šošovky, napojenej na miniaturizovaný komputer, ktorého pamäť obsahovala jeden a pol milióna fyziognomických frakčných znázornení rozličných ľudí. Každý variant bol premietnutý na supertenkú membránu, ktorá pokryla celé telo. Kto si obliekol krycí odev, bol pán Každý.“[7]

Rozprávač

Dick sa v tomto popise prezentuje ako odkrytý autor. Nikto v románe, okrem vševedúceho rozprávača nemôže nič vedieť o vzniku tajomného krycieho obleku, ktorývyužívajú pre prácu tajní agenti v teréne a policajti. Postava S.A.Powersa sa v deji, ani v čase príbehu nevyskytuje. Popis halucinogénnych stavov a obleku je sprostredkovaný pomocou nepriamej neuvádzanej reči. Autor diskurzom vyjadruje, že ide o flashback, že postava nie je pre príbeh podstatná. Dôležité sú podávané informácie. Tento odsek sa rozdeľuje na dve časti. V prvej autor popisuje účinky drogy, vedúce k nápadu na odev. Druhá sa zaoberá technickým, laikovi ťažko predstaviteľným popisom odevu. Tento odsek knihy je pretiahnutím, nie je súčasťou príbehu a diskurz tak oproti nemu predlžuje. Zároveň množstvo podobne koncipovaných viet a pasáží charakterizuje diskurz románu a autorský rukopis. Vďaka veľkej frekvencii výskytu týchto satelitov: menej významnýchudalostí bez napätia, sa čitateľ upriamuje na postavy a ich pocity a v konečnom dôsledku prehliada dejové jadrá. Tými sa ukazujú dialógy na polícii, podávanie dôležitých informácií o zločincoch a vedúce nakoniec k Fredovmu umiestneniu do zariadenia Novej cesty. Postavy Freda a Donny sa síce zdajú pasívne, ale vyvíjajú určitú mieru aktivity a dej sa vďaka ich akcii posúva vpred. Fred je aktívny čím ďalej, tým menej, Donna v sujete aktivitu nevyvíja, vo fabuli je ale konajúcou postavou.

Film:

Linklater príbeh románu takmer celý bez zmien kopíruje a diskurz prispôsobuje čo najviac popisom v knihe. Režisér sa nezdržuje popisovaním, ako prišiel tajomný oblek na svet a v sujete flashback a postavu S.A.Powersa vynecháva. Režisér nezastavuje zbytočne dej, verbálne nepopisuje odev, stačí mu k tomu jeho vizuálne predstavenie. Zbytočne by zdržovala dej a bola by zmotivovaná zrejme iba umelecky. Linklaterove zobrazenie odevu je analogické Dickovmu popisu. Odev vidíme po prvýkrát v druhej sekvencii filmu, na policajnom brífingu. Pohľad na postavu, oblečenú v tomto plášti nedovoľuje plynulé sledovanie a pôsobí značný zmätok v zrakovom vneme. Režisér však poskytne pohľad „dovnútra“, na Fredovu tvár, aby sme videli, kto sa vnútri skrýva a ako sa cíti. V dvoch následujúcich záberoch tak vidíme ako Freda, tak mnoho neustále sa meniacich tvárí na povrchu odevu a farieb a tento postup slúži ako metafora Fredovej rozdvojenej osobnosti. Alebo metafora každého narkomana, závislého na substancii D. Kto v skutočnosti je? Ten vnútri, alebo niektorá z tvárí na obleku? Je vôbec ešte niekto? Celý film Temný obraz vyvoláva halucinačné účinky, nie je preto potrebný podrobný popis nejakej spomienky alebo halucinácie, sám divák vidí celý svet tak, ako ho vidia postavy. Akoby sám užil substanciu B. Jadrami príbehu sú taktiež scény dialógov policajtov, agentov a informátorov. Pri nich sa rieši, aké budú nasledujúce kroky. Vďaka vernosti predlohy ale Linklater nakrúca aj množstvo satelitných scén, dôležitými pre pochopenie stavu hlavnej postavy a fungovania jeho mozgových hemisfér sú najmä scény na policajnej psychiatrii. Tu sa scenár púšťa do podrobnejších verbálnych popisov a príbeh tak „zdržuje“. Dej sa nikam neposúva, je nám ale jasnejšia Fredova/Bobova paranoja a jeho konanie.

 

Zdroje:

[1]Dick, P.K. Temný obraz. Bratislava: Smena, 1986. s.253

[2]Spinrad, N. Planeta, která neexistovala. Praha: Argo, 2006. s.8

[3]Haley, G. Kronika SCI-FI. Praha: VolvoxGlobator, 2015, s.148-149

[4]https://en.wikipedia.org/wiki/A_Scanner_Darkly_(film)

[5]https://en.wikipedia.org/wiki/Rotoscoping

[6]Dick, P.K. c.d., s.7

[7]Dick, P.K. c.d., s.150

O autorovi

Erik Binder

Erik Binder

Šudent Mgr. stupňa filmovej vedy na VŠMU, 37 rokov, celoživotný Bratislavčan, publikujúci na filmpress.sk, frame, kinečko, u vás, milovník všetkých druhov a žánrov kinematografie, pravidelný návštevník sk filmových festivalov