V našom novom seriály Kniha verzus Film sa výnimočne zameriame na porovnania knižných a filmových spracovaniach rovnakého diela. Z času načas sa pokúsime o veľmi stručné a nezaujaté vyzdvihnutie či pokarhanie určitých aspektov, ktoré výsledné dielo dotvorili a či film dokáže adekvátne pokryť potreby knižnej predlohy a zároveň priniesť divákovi audiovizuálne uspokojenie. Poznámka: Ide o naozaj stručný exkurz, ktorý nevyzrádza zbytočné spoilery, ale snaží sa poňať a dopracovať sa k okraji duši, ktorú spisovateľ a režisér pri práci používali.
Kniha
Román Carrie (1974) bol prvým dielom Stephena Kinga, ktorý v čase jeho písania pracoval v práčovniach a desiatky vydavateľstiev si nepovšimli jeho prirodzený talent narábania s nadnaturálnym strachom a jeho rozvrstvenými odtieňmi. Nestratil nádej na jej uvedenie a z frustrácie mu mentálne v tom čase pomohla jeho manželka.
V 70-tych rokoch atmosféra hippies umožňovala modernejšie, „súkmeňové“ pričlenenie mladej generácie k rôznym alternatívnym hnutiam. Nevyslovený otvorený stret medzi svojráznymi požiadavkami rozhnevanej mládeže a konzervatívnym pnutiam tradičnej výchovy malo za následok disociačné formy kompromisu a ich neústupčivé reakcie na tieto podnety.
King využil vo svojej knihe ako prostriedok atmosférického stupňovania tejto antitézy zhmotnený strach z telekinetickej podráždenosti a výstavnú dramaturgiu popretkával jazykom dostupným mládeži. Príbeh o Carrie Whiteovej, ktorú dráždi školské prostredie a vedomite ich prístup k dospievaniu naviac zväzujú fanatické výchovné rituály matky, ktorá samotnú Carrie až paranoidne bráni a ponižuje k voľnému prieniku do tejto civilizácie „normálu“. Sama berie jej existenciu za následok hriechov mladosti.
Zápletku člení do troch hlavných kapitol, ktorých odlišné subcelky rozdeľuje scéna v plese, t.j. – pred ňou: oboznámenie postáv a prostredia, dostupnosť slangu a vulgarizmov, ktorými sa čitateľ začlenil k bežnej optike násťročného publika a nepochopenou agresiou chladného okolia), – v rámci adjektívneho odfarbeného smerovania deja spomínaná plesová scéna (rajský dotyk šťastia a akceptácie Carrie do modernej civilizácie, následné znásobené verejné poníženie a vendeta), a konečné zúčtovanie (nevyhnutná pomsta i sebadeštrukcia, avšak jej odkaz zostal stále až desivo živý).
Film
Film Carrie (1976) mladého amerického „novovlnistu“ Briana De Palmu a s famóznym výkonom Sissy Spacek v hlavnej úlohe zobecňuje atribúty, ktoré viacmenej rozbíjajú 3 rôzmerné varianty Kingoveho členenia deja, avšak sprístupňuje senzitívnejší zážitok z hlavnej zápletkovosti smerom k divákovi. Vedľajšie biblické a zmierňovacie motívy mi v Kingovej predlohe neprišlo nijak zázračne reprodukujúce popisky deja do stavu, ktorý buržoáznu hegemóniu stavia nad bojom s osamelosťou a zdravým vývojom dievčaťa.
De Palma zredukoval rozvetvené významové črty knižného posolstva v priamu konfrontáciu a umného časového spojenia prerozprávaného deja v jeho minimalistickom prepojení výkonnej akcie. Vedel, ako zaujať v členitých mizanscénach pozornosť, a taktiež ako im dodať náruživý vrtkavý feeling po dychtivom odhalení predvídavej katastrofy, ktorú divák cíti a dostatočne nabažený citlivými emóciami na ich výslednú direktívnu deštrukciu apokalyptickej skazy reaguje.
Zároveň však matka Margaret, spolužiaci a „rovesníci“ Sue, Tommy, Chris, či Bill pomerne verne disponujú svojbytnými vlastnosťami a temperamentom, ako ich King v románe popisoval. De Palmov prístup môže v konečnom dôsledku dehonestovať Kingových obľúbencom najmä posolstvom, budovaním diela na tradičných zvratových prvkoch a neurčitej askéze, ktorou postavy dynamicky prechádzali a možno i nejasnejšou adresnosťou.
Oproti predlohe je De Palmova adaptácia doplnená ostrým soundtrackom a využitím techniky slow motion a face approaching. Vynikajúco navyše sporcoval Hitchcockove motívy formovania strachu a svojským spôsobom vyňal ich zašlý pôvab do žánrového postmodernizmu. Vo filme prevažuje výrazne sýta červená farba, ktorá vychádza z Carrienej fóbie z menštruačných cyklov a okolitej, z všeobecnej paniky vyklenúcej v plamennú arsonfóbiu. Carrie ako fenomén tak treba brať najmä v kontraste a s pochopením stupňujúcej tyranie a poníženia v karmickú odplatu, ktorú nik z nás nechce zažiť a preto sa nik z nás nestavia nad prípadným hendikepom druhej osoby povýšenecky.
Zadaptovaná plesová sekvencia je mimoriadne fotogenetická a montážne pestrá.
Aký je teda konečný rezultát?
Asi budem pre niektorých táborových fanúšikov za kacíra, ale dovolím si Carrie knihu a Carrie film votrieť medzi rovnítko. Každá z verzií používa iný spôsob ilustračnej reči, ale obe v rámci svojho média koniec koncov prenášajú obdobný vnemový zážitok a posolstvá, ktoré myšlienkovo vyvierajú na povrch. Jak King, tak De Palma občasne nenapĺňajú plný potenciál danej látky a vypomáhajú si z jednoliatych stereotypov rozhorčenej rozbušky medzi protipólnym vyobrazení niektorých postáv a smerujú k surrealistickému obohateniu ducha a fyzikálneho zneistenia myšlienok v priestore, ktoré sa nám môžu viacúčelovo obrátiť ako bumerang. Obe diela sú však žánrovo nesmierne prínosné a obohacujúce danú formu umenia a možno o nich viesť siahodlhé debaty. Vo svojej dobe znamenali posun z hľadiska záujmu rozdielnej diváckej klientely a priblížili sa k ich neskrotným vášňam. Sú pevne stavané (najmä kniha), ale nedržia za majstrovský prútik v každom jednom spektre. Ich najkladnejšie a najsilnejšie pasáže umocňujú jednotlivé scény a zvýrazňujú celkový lesk.
Hudba: Pino Donaggio
