Knihy Literatúra

Kniha: Vladár

Za zakladateľa „modernej“ politológie sa obecne považuje Machiavelliho Vladár (Il Principe). Vo svojej dobe mimoriadne kontroverzné dielo (autor ho napísal niekedy po roku 1512, avšak do „tlačeného obehu“ sa dostalo až päť rokov po jeho smrti – 1532; pozn.), ktoré rozvírilo nálady a spoločenské konvencie tamojších obyvateľov. Autor svoje myšlienkové pochody z odpozeraných dejinných udalostí, skúseností a vyhodnocovaní dôsledkov, ktoré stáli za nestabilitou na Apeninskom polostrove v tom čase, zhromaždil a nestranne posúdil kroky panovníkov a dôležitých osobností v časoch svojich vlád a na základe viacerých závažných faktov vyhodnotil, aký typ panovníka sa v tých ktorých prípadných a zložitých situáciách (pre podmanenie spoločnosti) musí správať, aby si udržal moc. Vladár predstavuje aj istý jednak nadčasový, ako aj revizionistický archetyp inšpirujúci celé generácie štátnikov a historikov. Je písaný veľmi lojálnym, zrozumiteľným a jasne vytýčeným jazykom. Nezastiera svoj príklon k autoritám a akosi diabolsky koreluje so prostredkovávateľmi moci a intelektuálnej prezieravosti podľa vytýčených krokov, ktoré smerujú k bezvýhradnej a nespochybniteľnej podriadenosti. Machiavelli sa pre svoje netradičné poňatie reflexívnej a retrográdnej schopnosti vyhodnocovať, koncipovať a plánovať zaraďuje medzi významné osobnosti politickej filozofie a diplomacie a dodnes predstavuje nemenné štandardy toho, akým spôsobom politické špičky a panovnícke rody praktizujú svoje dôležité rozhodnutia.

                                                  Zdroj: Return of Kings

„Lev sa nedokáže sám uchrániť pred pascami a líška sa sama neobráni pred vlkom. Preto treba byť líškou aby si rozpoznal pasce a levom, aby si odstrašil vlkov.“ Kapitola 17

Machiavelli priamo pri svojej hĺbkovej analýze diela porovnáva panovníkov ako i jednotlivé mestské provincie a okolité štáty, ktorí sa v snahe uzurpovať si moc stretávajú s neželanými prekážkami, ktoré musia svojim autoritatívnym chytráctvom rozlúsknuť. Ešte v stredoveku vládli na území Talianska mnohé provinčné časti (Florencia, Toskánsko, Benátsko atď.) a boj o prípadné zjednotenie Itálie bolo v nedohľadne. Treba si uvedomiť, že vtedajšie rozpoloženie ani nenasvedčovalo inému než utilitárnemu spôsobu riadenia moci, ktoré by dokázalo krajinu hospodársky a ekonomicky posúvať vpred bez istých žabomyších vojen, ktoré v tej dobe panovali. Okrem priamych súvislostí, v ktorých spočíva samotný akt vládnutia autor dáva do kontrastu  rôznorodé vplyvy, na ktoré kniežatá narážajú a nemôžu ich ignorovať (cirkev, šľachta, vojsko atď.), ako aj príklady osobností z minulosti, ktoré podliehali neutíchajúcim hrozbám a dejinným udalostiam (Francesco Sforza, Septimius Severus, Bentivogliovci a spol.).

Pre svoje smelé tvrdenia sa pokúsil prv rozdeliť pole pôsobiska panovníka podľa konštituovaných celkov na republiky a kniežatstvá (čiže skôr autoritatívnejšie režimy a tie ktoré Machiavelli obšírnejšie rozpisuje), kde sú samozrejme odlišné manévrovacie schopnosti panovníkov a odlišné konflikty, ktorými musia čeliť. Republiky sú „demokratickejšie“ orientované systémy riadenia a Kniežatstvá práve naopak. Ďalším dôležitým bodom na riadenie spoločnosti je spôsob, akým sa panovník dostáva k moci (dedične, po úspešnej bitke, koloniálne, vypuknutím povstania atď.) a v neposlednom rade poriadok, ktorý nastoľuje a systém koncentrácie praktického chodu kniežatstva ako takého. A k tomu treba určité predispozičné vlastnosti, kde panovník vystupuje aj ako latentný psychológ a naoko silná osobnosť, pred ktorou majú všetci rešpekt. Machiavelli však bagatelizuje niektoré zložité procesy na striktne a vyhranené nástroje (spôsoby vládnutia: diplomacia, násilie) a zároveň diabolsky popisuje ľud ako činný nepriateľský val, ktorý treba pre svoje styčné ciele bezvýhradne podmaniť.

Jedno z prvých vydaní diela

Aký má byť panovník? Akými vlastnosťami má prekypovať? S kým sa má spájať a proti komu bojovať? Má vzbudzovať v obyvateľstve strach? Kam má jeho emfatická osobnosť pri honbe za riadením, panovaním a následne jemu vzdávajúc spoločenský hold a úctu až zájsť?

„Kniha“, ak to tak mám nazvať na mňa pôsobí dosť kacírsky dojmom a v nevhodnej dobe alebo na nevhodnom mieste jej opraty možno vnímať stále nebezpečne. Treba si uvedomiť, že najväčšmi obohacuje síce rozhľadeného a nie skazeného, prípadne sociopatického ducha, jej odporúčací charakter je určený práve pre „vladárov“ a pre ich premyslené kroky, akými má scvrkávať prípadný odpor jeho krutého zaobchádzania. Je to výpoveďou prirodzenosti ľudstva v starej podobe rozdeľuj a panuj. Vladár je úžasným archívnym materiálom, určuje a formuje nové štandardy vtedajšieho myslenia. Vyjadruje zvrhlé pohnútky na ovládanie spoločnosti, ale prakticky len reflektuje požiadavky a napĺňa spôsoby určenia maniermi, ktoré sú spoločnosti na pyramídovej hierarchickej moci prakticky vlastné. Ak by sa spoločnosť nechovala tak, ako ju Machiavelli opisuje, jeho odporúčací charakter, ktorým docieľuje svoje hĺbkové pohľady, by nebol ani zďaleka tak trefný.

Niccolò Machiavelli a jeho definícia „múdreho politika“ neoplýva šľachetnosťou či humanizmom, ale schopnosťou ísť oproti múru tými najprezieravejšími vŕtacími prostriedkami: „Múdry politik nikdy nedrží dané slovo, pokiaľ by mu mal byť vlastný sľub na škodu, alebo keď pominú okolnosti, za ktorých svoje slovo dal.“

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.