Knihy Kultúra & umenie Literatúra

Kniha: Tatarkov Démon súhlasu

Pôsobenie Dominika Tatarku možno s kľudným svedomím označiť za autentické v epochálnom období naprieč pohnutými dekádami spoločenských zmien 20.storočia. Zapájal sa do záverečných fáz SNP a vstúpil do KSČ ešte počas vojny. Ako presvedčení nadšenec ideí kolektivizácie a komunistického „pokroku“ podpisoval a zúčastňoval sa na štvavých kampaniach proti „triednym“ vzbúrencom režimu (Clementis, Žingor).

Ešte počas 2.svetovej vojny pôsobil ako stredoškolský pedagóg a vyučoval slovenčinu a francúzštinu v Žiline a Turčianskom sv. Martine. Mal neobyčajné nadanie na esejistickú a prozaickú tvorbu. Jeho myšlienky vyjadrovali nadrozmernú pointu a jazyk mal vycibrenú štylistiku.

V roku 1956 napísal pre časopis Kultúrny život prevratnú publikáciu (neskôr uvádzanú ako novelu) Démon súhlasu. V čase, kedy doznievali najtvrdšie represálie stalinistického teroru a spoločnosť vnímala vyfabrikované procesy s politickými väzňami, Tatarka si ako straník v tomto diele bez okolkov pustil ústa na špacír. Svojim zmätočným, avšak nadreálnym rozprávaním akoby z inej dimenzie rozpráva o niekoľkých postavách, ktorých mátoží prenasledovanie vnútorných démonov v prísnom kolektívnom zriadení.

Démon súhlasu je autorov „intímny samizdat“ (hoci sa ho nebál dať von) a spôsob, akým chápal podriadenosť spoločnosti počas tichej akceptácii pri potlačovaní práv ustupujúcim a čoraz neľudskejším socialistickým víziám. Pri tejto novele je priam až neuveriteľné, kedy vyšla. V časoch najtuhšieho kolektivizačného usporiadania, kedy bolo všetko zoštátnené a neduhy príkazov a zákazov dobiedzali čo i len falošne skompromitovaného odporcu režimu. Skrátka akéhokoľvek kritika a pochybovača.

„Mataj na terase tak dôverne do ucha šušká svoj súhlas. Somár sprostý, neprišiel som hneď na to. Len na zajtrajšom zasadaní som pochopil jeho správanie: Jeho súhlas bol iba súkromným súhlasom. Verejne neplatil, platil len zoči-voči, keď nás nikto nepočúval. A preto na terase, ktorá mohla by. Miestom verejným, hoci nás nikto nepočúval, už mi len do ucha šuškal svoj súhlas. Ja blázon, nosil som ho, ten jeho súhlas, hoci len v uchu, jednom uchu ako balzam, ktorý sa čoskoro zmenil v prudký jed.“

Démon súhlasu vyšiel v roku 1963. Hoci sa v niektorých publikáciách uvádza, že sú v ňom 2 satirické prózy s politickým podtextom, toto dielo možno prirovnať k najviac antiutopickým novelám pripomínajúcich zvučnosť orwellovského mena.  Je to akási osobná spoveď podhodená v sieti voľných asociácií, kde si nie ste istý, na akom mieste sa dej nachádza, v akom čase, ale cítite akútnosť a autentickosť spodobiznenej spoločnosti, ktorú držia príkazy a reštitučné opatrenia.

V početných vnútorných monológoch a ostrých dialógoch medzi kajúcim Bartolomej Bolerázom, ktorého možno introspektívne vnímať ako Tatarku samotného a Valizlosťom Matajom, súhlasným straníkom a nadriadeným veliteľom vzdušných síl, prebieha vnútorný rozpor. Mataj pripomína prezliekača kabátov, ktorý stratil  zdravý úsudok a jeho nesúhlasný názor s vedením začína a končí pri súkromnom šepkaní. Na verejnosti sa správa tak, ako „sa správať má“.

 „Takto sa musím nazdávať, že súhlas je výrazom bezradnosti čestných občanov alebo pokrytectvom chytrákov.“

Tatarka je jedným z mála autorov, ktorý akoby bol svedomím národa a doby. Jeho neskoršie diela hyperbolizujú problémy spoločnosti s aktívnym osobným pričinením, ktorých bol autor bytostnou súčasťou. Nedával si servítky pred ústa, v Démone súhlasu je perfídny a dôkladný.

Na obr. Dominik Tatarka (zdroj: TASR)

Jedinú satiru, ktorú možno v novele vnímať intenzívne, je satira vyplývajúca z grotesknej absurdnosti stádovitého správania sa. Boleráz sa dostáva do stavu, kedy je spochybňovaný stádovitou súhlasnosťou v plánovaní, v opatreniach, vo vzorcoch správania sa už len tým, že pochybuje a nemyslí si, že jediný súhlasný názor je dobrý pre samozvaný spoločenský pokrok. Z tohto druhu „satiry“ viac mrazí, než baví. Ku koncu prvej z dvoch próz Mataj na miestnom zasadaní predsa len počúvol Bolerázové rady, ktorými spochybňoval kult osobnosti a zastal sa ho aj pred očakávaným prenasledovaním.

„Básnik – za možného básnika sa považujem – básnik spieva iba z krajnej polohy. Básnik iba vtedy nájde závažnosť svojej piesne, keď si nájde svoju krajnú polohu.“

Komunistickí pohlavári mali k Tatarkovi neobyčajný vzťah. Kritizoval spôsoby a metódy vládnutia strany, odsudzoval okupáciu v auguste 68 a aj napriek tomu ho ocenili ako zaslúžilého umelca v roku 1969. Krátko nato vystupuje z komunistickej strany a jeho diela zakázali po celej republike a prestávali ho vydávať aj knižnice. Ako jeden z prvých Slovákov (ak nie vôbec prvý) podpísal Chartu 77 ešte v roku 1977.

Pracoval v lesnom priemysle ale nebolo tomu dlho a šiel na invalidný dôchodok a až do posledných mesiacoch  svojho života nevedel, že príde nejaký november 89. Prínos jeho tvorby aj tak presahuje horizont jednej revolučnej udalosti, pretože spôsoby správania sa, manipulácie a ovládania spoločnosti,  o ktorých podrobne opisoval a o démonoch, ktorí zasejú charakter človeka strachom z dôsledkov bojazlivosti z odvahy a vzdoru nesúhlasiť, sú platné do akejkoľvek doby neslobody.

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.