Knihy Literatúra

Kniha: Posledný mohykán

Posledný mohykán je akýmsi voľným pokračovaním trilógie Jamesa Fenimor Coopera (konkrétne druhý diel) o kolonizačných prehistorických časoch nevyrovnanej Ameriky, v ktorých zúri vojna a etnické konflikty. Vyšiel v roku 1826 a zaznamenal obrovský medzinárodný úspech a v češtine bol dokonca preložený už v roku 1852. Opisuje postavy a udalosti augusta roku 1757 prostredníctvom príbehov zo sveta legiend; nesmierne citlivou a adrenalínovo dobrodružnou optikou. Predostiera staré múdrosti, poverčivosť, okázalé motivačné atribúty členov jednotlivých indiánskych skupín, ako i tých belošských, ktorých záujmy boli zcela úplne iného rázu.

Poukazuje na nevraživú disharmóniu spôsobenú kolonizačnými rozbrojmi na údolí riek Hudson a Sv. Vavrinca, ktoré obkolesujú živé hory a rieky, lesná zver a nástrahy tajomných pralesov. Strach tu predstavuje protipól odvahy a poverčivých mravov, ktoré majú silný vplyv rovnako na roztrasených Francúzov, Angličanov, ako i kmeňov z ríše Hurónov i Delaware. Uzatvára jednu krvilačnú etapu a navodzuje jej poučnú synekdochu a metaforu prenesených významov až za tú pomyslenú čiaru atmosféry nového začiatku, ktorá sa má uskutočniť koncom našej, krvou písanej histórie. Cooper pri tom spája epizódy do súvzťažnosti a nerád sa vracia dva kroky späť. Aj preto je Mohykán taký magický a verný odkazu svojej doby.

Saved from the Redskins

Príbeh je koncipovaný na rozprávačskom opise udalostí niekoľkých augustových dní a sústredí sa na záverečnú fázu francúzskej vzbury o udržanie si nepodmieneného panstva. Oba národy si dopomáhajú popri dobyvačnej agresii domorodými spojencami rôznych druhov a ich podkmeňmi. Major Duncan Heyward má za úlohu prepraviť dcéry generála Munroa – plachú Alice a silnú Coru naprieč pustinami bezpečne kamsi do úkrytu. Jeho náprotivkom je veliteľ francúzskych vojsk Montcalm. Cestou naše postavy sprevádza Sokolie oko (špeh, „La longue Carabine“, či prosto Nathalien), posledný z rodu mohykánov – Unkas a jeho otec Čingačgúk.

Naši hrdinovia sa viackrát dostanú do pascí nemilosti, každý zlý krok nasleduje k tragickým činom a jedinou prozaickou očistou pred krviprelievaním sú: česť a odvaha, ktoré ju zdanlivo demaskujú. Magua – náčelník Hurónov sa odvráti od poslania dopraviť Coru a Alice a túži po pomste. Po niekdajšom pociťovaní krívd sa jeho kmeň pridáva najprv k Francúzom, aby ich štafetu neskôr prevzali a zajali nevinné ženy. Po stopách cestičiek sa však múdrym mohykánom podarí dostihnúť skupinku a vyjednať podmienky ich prepustenia. Osud je však nevyspytateľný a istá forma „obety“ za mŕtvych Hurónov je nevyhnutná.

posledny_mohykan_2

Charaktery a morálna úloha všetkých zainteresovaných je naproti filmu z roku 1992 značne neučesaná. Nik nie je bez viny a kniha nestavia svoj príbeh na intenzívnejšom zmyslovom pohltení. Nepotrebuje Vangelisa, výpravnosť, ani gýčovejšie peripetie. Dokonca aj originálnosť zápletky je ďaleko hodnovernejšia pravé svojou optickou nezaujatosťou. Unkas v obrovskej presile padá po zásahu tomahawku a pred zrakmi Magua potom, čo Huróni prebodli jeho tajnú lásku Coru. Sokolie oko a spol. Magua zabijú a končia tak nekonečne sa opakujúce rozbroje pohrebom oboch zaľúbencov, na ktorom Čingačúk volá po konci dynastie mohykánov a so Sokolím okom sa priateľsky zblížia. Azda nič necharakterizuje výstižnejšie tamojšiu náladovosť prostredia a miesta (18.storočia) väčšmi, ako stará kanadská múdrosť prednesená z radov „nepriateľských indiánov“:

„Duch, ktorý stvoril ľudí, im dal pleť rôzneho zafarbenia. Niektorí sú viac čierni než lenivý medveď. Tým povedal, že budú otroci, a nariadil im, aby večne pracovali ako bobry. Snáď ich niekedy začujete, keď vanie južný vietor. Ich nárok na brehoch veľkého slaného jazera, keď ich tam prevážajú na veľkých kanoe a ženú jak stádo je hlasitejší, než bučanie bizónov.

posledny_mohykan_3

Niektorým dal tváre belšie než lesný hranostaj a nariadil im, aby sa stali kupcami, aby sa chovali ako psi k svojim ženám a ako vlci ku svojim otrokom. Obdaril ich holubičou povahou a krídlami, ktoré sa nikdy neunavia. Obdaroval ich početnejším potomstvom, než koľko je listov na stromoch, a dal im takú chuť, že by zjedli celý svet. Dal im jazyk, ktorý je tak falošný ako mňaukanie divokej mačky, srdce králika, ľstivosť prasaťa (a nie líšky) a ruky dlhšie, než sú nohy losa. Svojou rečou zapchávajú uši indiánom, ich srdce ich učí, aby bojovníkom platili, že sa za nich bijú, ich ľstivosť im radí, ako sa zmocniť plodov zeme, a ich ruky uchvátili zem od brehov slanej vody až k ostrovom veľkého jazera. Ich chamtivosť je chorobná. To, čo im dal Boh, to im nestačí. Chcú všetko. Také sú bledé tváre.

Iných zas obdaroval Veľký duch pleťou jasnejšou a červenkastejšou než slnko. A tých stvoril k svojmu obrazu. Pre nich stvoril zem, pokryl ich stromami a naplnil zverou. Vietor pomáhal rúbať lesy, slnko a dážď zrieť ovocím a sneh im prišiel pripomenúť, aby boli vďační. Nepotrebovali cesty, aby po nich chodili. Videli skrz hory! Keď bobry pracovali, oni ležali v tieni a dívali sa. Vietor ich chladil v lete, v zime ich hriali kože. Bojovali medzi sebou iba preto, aby dokázali, že sú muži. Boli statoční, boli spravodliví, boli šťastní.“

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.