Knihy Kultúra & umenie Literatúra

Kniha: Na západe nič nové

Erich Marie Remarque sa z neznámeho novinového reportéra behom krátkej chvíli stal celosvetovo uznávaným autorom vďaka svojmu prevratnému antimilitaristického románu Na západe nič nové – Im Westen nichts Neues (1929). Niežeby sa striktne vyjadroval k radikálne vyhraneným postojom na závažné hýbatele celospoločenských udalostí, ale s nesmierne beletristickým humánnym jazykom, úprimnými posolstvami a rekonštrukciou každodennosti ňou dospel viac, než akékoľvek antagonistické propagandistické stanoviská z oblekových konferencií. Sám zažil hrôzy a utrpenia vojny a vedel sa na svoje trpké zážitky adekvátnym reflexívnym spôsobom vyjadrovať. Až z toho chvel mráz po chrbte… Nakoľko I. svetová vojna bola zásadným medzníkom minulého storočia nielen z hľadiska masívneho vyzbrojovania, ale i frapantnou ukážkou ovplyvňovania mienky skrz mediálnych komunikačných prostriedkov, ktoré vytvárali verejné mlčanie v ľudskom povedomí, je i kniha nepríjemným odcudzením nepochopenia dvoch protichodných blokov.

Po uvedení tohto veleúspešného titulu kriticky i reakciou publika, sa ho snažili jak nacistickí pohlavári, tak štátna bezpečnosť v Nemecku úplne odsúdiť. Vraj má spisovateľ židovské korene, vraj sa „expedície“ ani nezúčastnil a vymýšľa si. Už nasledujúci rok román adaptovali v Hollywoode a získal Oscarové ocenenie za najlepší film. Oba tituly sú skutočne skvostným zážitkom, film je odvážnejší a rezonujúcejší v detailoch a pri determinácii deja, kniha akiste humanistickou pokorou, opisom myšlienok a opustenosti nezľúčiteľnosti dvoch rozdielnych svetov a má tak neopísateľný význam pre samotné utopistické mierové korene, priamo v hĺbke kože „zakorenené“. A ktoré z vás nevyprchajú, každou ďalšou stranou rastú, rastú, rastú až nevidno ich smutnej katarznej nádeje na konci skľúčeného rozprávania. Zo života v pekle a pri akceptácii jeho nezvratného pričlenenia, ktoré javí znak doživotného rukojemníctva. A z ktorého už niet úniku.

Román neveľkej štrukturálnej náročnosti a nedlhým počtom listových strán je formalisticky prednesený rozprávačom v prvej osobe a rozdelený do 12 základných kapitol, čím sa charakterizuje v záujme priblížiť čitateľa k priamej zúčastnenosti. Tou prvou osobou je vojak Paul Bäumer, ktorý si prostredníctvom nešpecifikovaných denníkov zostavoval záznamy, v ktorých si zaznamenával svoje pocity z fronty a bližšie poodhaľoval ich skryté významy. Ich mladícka družina, pozostávajúca z 19ročných stredoškolákov zmanipulovaných fanatickým Kantorkom, bola, len možno povedať styčným, a v medziach militaristických operácií – masovým nástrojom na chod veľkých udalostí, ktoré sa neskôr v učebniciach a v každej dobe prezentujú ako štatistické odchýlky mieru a nestability vo svete. O osudoch jednotlivých príbehov história nepozná hmatateľnejšiu empíriu a nemá o ňu praktický záujem.

Rétorický profesor, ktorý z ich nerozhodnosti a neskúsenosti vyžmýkal nepoznané vlastenecké cítenie a pocit vzdoru k povinnej vysokoškolskej absolvencii v ich utužených očiach vzbudzoval lákavé dobrodružné radovánky, z ktorých bude samotná krajina, jeho excelencia a vrchní predstavitelia mladých hrdinov honorovať a oni sa popritom ešte aj osamostatnia. Lebo dosiaľ, medzi vekom dieťaťa a muža nemajú záväzky a sú najľahšie zraniteľnou skupinou. Tento prístup nasledovaných štvavých ideálov národnej rozpínavosti bol akiste krátkozrakí. Paul, Tjaden, Haie a spol. teda regrutovali. Ich miesto si našlo istého Himmelstossa, ktorý ich mal pripraviť na výcvik. Už z počiatočných dojmov však zistili, že vo vojnovom bese neexistuje tvár  teoretických kázní ani prestíže nacionalistickej hrdosti, len ukrutné dobiedzavé nasledovania elitárskej moci. Moci, ktorá miesto svojich záujmových sfér používa zbabelé prostriedky na ich realizáciu, zatiaľ čo sama sa peleší v teplom podkroví štátnych rezidencií.

Zdroj: Lust auf Melle

Som mladý, mám 20 rokov, zo života však nepoznám nič, iba zúfalstvo, smrť, strach a najnezmyselnejšie povrchnosti s priepasťou utrpenia. Vidím, ako sa proti sebe ženú národy, ktoré sa mlčky, nevedome, pochabo, poslušne, nevinne zabíjajú. Vidím, že najmúdrejšie mozgy sveta vynachádzajú zbrane a slová, aby sa to všetko robilo ešte rafinovanejšie a trvalo to ešte dlhšie. A tak ako ja, vidia to všetci v mojich rokoch tu aj na druhej strane, na celom svete, prežíva to so mnou celá moja generácia. Čo urobia naši otcovia, keď raz povstaneme a predstúpime pred nich a budeme žiadať vyúčtovanie? Čo očakávajú od nás, keď nebude vojna? Roky bolo naším zamestnaním zabíjanie- bolo to prvé naše zamestnanie. Naše vedomosti o živote sa obmedzujú na smrť. Čo sa potom má ešte stať? A čo z nás má byť?“

Floskulárne súvetia, zložite preexponované ale zrozumiteľné sú pre Remarquea typické. Jeho román aj pri najodvážnejších umeleckých pasážach sa drží v intelektuálnom ústraní, filozoficky zabstraktnené plody pacifistického slovníku sú v priamej kontemplácii mieru a humanizmu. Naše postavy v direktívne dramaturgizovaných momentkách sú v existenciálnej tiesni, z ktorej niet návratu. Za jednu z najtragickejších možno považovať Albertovu smrť, ktorý prišiel o nohy a ambulančná vojenská sieň je tak natrieskaná do špiku kostí, že doktori sa neunúvajú používať „nadľudské“ metódy plnohodnotnej opatery. Treba však skonštatovať, že na každom kroku sa povaľujú ľudské končatiny, chýba personál a ťažko zranených každou hodinou pribúda. Znakom, že vojaka upokojujú značí, že pravdepodobne mu už niet pomoci. Albertove topánky sa hodia jednému z jeho kolegov, a tak sa ho zdvorilo pýta, či si ich môže nechať – Albert pritom stále dúfa, že prežije. Na takýchto parabolách Remarque stavia tragické podobenstvo. Alebo na obliehaní obeda, kedy vojaci presviedčajú kuchára, aby im omáčkovú „špecialitu“ pre 150tich ponechal, lebo z bojiska ostali len 80ti a nasýtia sa za všetkých.

Paul sa medzi zvyškom skupiny javí za inteligentného, súcitiaceho, spolu so skúsenosťami vyslúžilejším Katom sa stanú priateľmi. Medzi ďalšie pamätihodné scény, ktoré autor rozvádza sú dozaista Paulova prvá vražda nepriateľského vojaka, ktorý mu znenazdajky „vkĺzol“ do teritória, v ktorom sa ukrýval. Paula smrť „nepriateľa“ dojala a sľúbil, že sa skontaktuje s jeho ženou a ospravedlní sa jej. Alebo noc s francúzskymi dievčinami, za ktorými vojaci v diskrétnosti prichádzajú, hoci vedia, že sa vzájomnou neznalosťou nemčiny a francúzštiny nedorozumejú a už nasledujúci deň môžu vo frontovom pekle zomrieť. Paul po čase dostáva 2 týždennú dovolenku, ale už sa nemá s kým poriadne pozhovárať. Jeho matka je na tom veľmi zle a Paul sa vo svojej domovine necíti dobre. Tlaky zvonka a dezilúzna spoločnosť ho myšlienkami odnášajú k partii, ktorú nechal napospas a ktorej rozumie. Jeho otec, partia, učitelia, ľud ho nechápu, žije v úplne inom svete. Vo svete, kde sú vari väčšími priateľmi ozbrojení dôstojníci v nepriateľských táboroch, lebo aspoň vedia na čom sú a že krok od smrti je vlastne krokom do pokoja, kde už šialenstvo nejestvuje. Takisto možno chápať Katovu i Paulovu smrť za „pokojného, bežného dňa na západe, kde nie je opäť raz nič nové“. Nič, čoby nepoznali, ale už sa ich to bytostne netýka…

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.