Knihy Kultúra & umenie Literatúra

Kniha: Bratia Karamazovovci (analýza diela: č.3)

V tretej a záverečnej časti jedného z najslávnejších románov všetkých čias sa pozrieme na úlohu filozofických koncepcií a myšlienkových referencií ruskej spoločnosti, ktorá dozrievala a prepadala vo svojej nepriazni osudu maniermi odplaty a revanšu ničiť jej cnosti. Dostojevskij v opisoch zoširoka rozvádza pestrú názorovú platformu človeka ako mechanizmu nesvojvôle prostredníctvom jedinečných metaforických prenesených významov.

Svoju výrokovú logiku stavia na cyklicky sa opakujúcich egoistických reakcií okolia, ktoré koná ako koná preto, lebo medzi sebou súperí a nepomáha si. Za každým pekným slovom vyviera hnev, za takmer každou uskutočnenej slasťou odpovedá budúcim rozvratom a za každým dobrým skutkom vyzvedá síce úctivá poklona, ale je prevažne nasiaknutá dávkou falošnosti…

>Chceš ísť do sveta a ideš s prázdnymi rukami, s akýmsi prísľubom, ktorý oni vo svojej prostoduchosti a vrodenom rozvratníctve nemôžu ani pochopiť, ktorého sa boja a ľakajú – lebo nikdy nebolo pre človeka a ľudskú spoločnosť nič neznesiteľnejšie ako sloboda! Ale vidíš tamtie kamene v tejto holej rozpálenej púšti? Premeň ich na chleby a ľudstvo pobeží za tebou ako stádo, vďačné a poslušné, i keď večne zmietané strachom, že odtiahneš svoju ruku a oni stratia Tvoje chleby.< Ale Ty si nechcel obrať človeka o slobodu a odmietol si tento návrh, lebo – usúdil si – akáže je to sloboda, keď sa poslušnosť kupuje za chlieb? Namietol si, že nie samým chlebom bude človek žiť, ale či vieš, že práve v mene toho pozemského chleba povstane proti Tebe duch zeme, bude s tebou bojovať a porazí Ťa, a všetci pôjdu za ním volajúc: >Kto je podobný tejto šelme, ona nám dala oheň z nebies!< ? Či vieš, že prejdú stáročia a ľudstvo vyhlási ústami svojej múdrosti a vedy, že zločinu nieto, a teda nieto ani hriechu, sú len hladní ľudia. >Najprv ich nasýť a len potom od nich žiadaj cnosť!< napíšu na zástavu, ktorú pozdvihnú proti Tebe a ktorá spôsobí, že sa zrúti Tvoj chrám. Na mieste tvojho chrámu sa zdvihne nová budova, zdvihne sa nová strašná Babylonská veža, a hoci ani táto, rovnako ako pôvodná, nebude dostavaná, jednako by si sa mohol vyhnúť tejto novej veži a o tisíc rokov skrátiť utrpenie ľudí, lebo keď sa tisíc rokov natrápia so svojou vežou, predsa len prídu za nami! Nájdu nás potom znova pod zemou, skrývajúcich sa v katakombách (lebo zasa budeme prenasledovaní a mučení), nájdu nás a s nárekom zvolajú: >Nasýťte nás, lebo tí, čo nám sľubovali oheň z nebies, nám ho nedali. <

(prvá edícia originálneho vydania)

Hrozné zistenia v dôsledku implikácie materializmu a prevrátených hodnôt razom pôsobia devastačne a ponuro. Účel niekdajších východných hodnôt súdržnosti, ktoré inšpirovali celý svet je rázom v troskách a ľudia sa tak vzdali spoločných cieľov a hľadia predovšetkým na tie svoje. Zasial ich démon závisti, ktorý navidomoči započal svoje kruté škvrny v dôsledku významnosti či bezvýznamnosti postavenia každého jedinca a asymetrie v sociálnej nerovnosti. Dostojevskij bol anatómom ľudskej duše, dotýkal sa nielen presnou chirurgickou čepeľou na podnety trýzniace spoločnosť, ale vedel aj čo ich spôsobuje a ako sa prejavia. Preto sa nikdy nevzdával tendencií náboženských ideálov, ktoré ju podľa jeho slov pretvoria a zharmonizujú. Veril, že človek sa môže zmeniť, ale nevie sa v záplave udalostí a primárnych potrieb dostať nad tú podradnú úroveň, kde je už každý známy medzi sebou ako brat a o problémoch sa hovorí ako o úsilí odstrániť ich spoločnými rukami a so spoločným zanietením.

Z hľadiska otázok viery pokúša postavy docieliť v ich jasnú víziu a presvedčenie. Je sokom hluchých a tvrdohlavých a priateľom toho, ktorý sa snaží načúvať hlas svojho srdca a primäť ho konať. Neponúka odpovede, ale zhromažďuje sito reakcií, ktoré o ľuďoch väčšmi vypovedajú. A pokiaľ dané osoby v tejto veci nemajú jasno, dopadnú podobne ako Ivan (v náplave snov a halucinácií): „Klameš. Tvojím cieľom je práve presvedčiť ma, že jestvuješ sám osebe, a nie ako môj mátožný sen, a teraz sám potvrdzuješ, že si sen.“ Máta ho vlastný prízrak a nekontrolovateľné depresívne neduhy, či ho pravdovravnosťou posial boží hlas?

Istejšie pre pokojnú myseľ je však jednostranné presvedčenie ohľadom otázok vierovyznania, ktoré vám aj zápal o hľadaní pravdy odsunú na vedľajšiu koľaj, avšak nebudete aspoň toľkoto zmordovaný. Zrieknutie sa realizmu je však veľmi relatívne. Akoby sa bol Koľa na konci tejto veľkej knihy spýtal Aľošku a chcel to príznačným slepým pudom všetko odčiniť: „naozaj je pravda, čo tvrdí náboženstvo, že všetci vstaneme z mŕtvych a ožijeme, že znova uvidíme každého, všetkých aj Iľušečku?“ Poslaním a nádejou teda nemusí byť racionálny pohľad a vychádzanie z exaktne merateľného, ale i slepá viera, ktorá môže nastaviť zrkadlo zo zlých vecí na tie lepšie. Ak je to jediný spôsob, ktorý to dokáže, tak sa raz a najedno rád zrieknem pre všeobecné dobro i niektorých svojich radikálnejších životných názorov. Pre blaho všetkých…

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.