Knihy

Kniha: Bratia Karamazovovci (analýza diela: č.2)

By  | 

„Dostojevského postavy sú apoštolmi túžby, rozposlanými na všetky strany; sú to filozofi, ateisti, mnísi, zvrhlíci, do ktorých Dostojevskij vlial ako demiurg neriedenú energiu duše a srdca. Všetci sú príbuznými, nielen bratia Karamazovovci, podobní a iní…“

V ďalšej časti sa pokúsime o veľmi zostručnený naratívny a obsahový výklad Karamazovovcov, ktorých Dostojevskij zasadil do prostredia ruskej spoločnosti druhej polovici 19-teho storočia a ktorých subtílne paralelné prvky v kontraste väčšinového človeka ich aj metaforicky a výstižne odzrkadľujú. Dej začína dospievaním Fiodora Pavloviča Karamazovova, ktorý bol despotickým statkárom s neúplnou výchovou, čo malo na jeho charakterových a morálnych črtách pri formovaní správania s okolitým svetom  zásadný vplyv.

Fjodorovi synovia sa vo svete, ktorý im otec doprial, museli vysporiadavať a potĺkať sami. Najstarším bol Dmitrij (ktorého prezývali Miťa) predstavujúc nerozvážneho mladého a silného muža inklinujúceho k senzuálnej zraniteľnosti a človeka nedomýšľavého si následky svojich neuvážených činov. Jeho mladší brat Ivan bol naopak racionalistom a cynikom, ktorý si svet a ľudí v ňom vyhodnocoval skazonosne a s nevyhnutným pesimizmom. Aľoša (menom Alexej) je z nich najviac zasvätený náboženskou morálkou a s veľkým odstupom toleruje hriechy a expresívne nerozvážnosti časti rodiny (i širokej ruskej spoločnosti).

Dostojevskij svoju monumentálnu syntézu komplexov religióznych ideálov a ruského realizmu prirovnáva k rôznych historickým paralelám a nesmierne hĺbavo sa k vnútru postáv dopracováva. Od zdvorilostnej asertivity, rozumovému vyhodnocovania pre a proti, pudových riešení vecí, až po dôsledky živočíšnosti ich činov, ktoré sa vyvíjajú podľa nálady a splniteľnosti predom zaumienených cieľov. Je k neuvereniu, v akých širokých súvislostiach opisuje udalosti a akým viskóznym tónom odbáča a tvaruje úvahy a filozofické koncepcie s citom rozprávačského maestra, ktorým aj samotnú dejovú líniu neustále obohacuje (a robí ju tak nesmierne náročnou pre bežného čitateľa).

Fiodor Michajlovič tak zosnoval svoje postavy na akýchsi aktoch výnimočnosti. Nik nie je všedne nudný a poctivý, pre svoju roztopašnosť sú všetci akosi zapálení a prepiati k upriamenej vitálnosti. Túžby obracajú k výsostným prioritám a niečomu, čo nemá konca. Tam prichádza zásadný prelom, keďže rozdielnosť a explicitnosť vyviera pri konfrontačnom strete neraz tragicky a nedokáže eliminovať všeobecnú etiku, ktorou sa typizujúce postavy proporciálne rozvíjajú. Všetky vášne a city demaskuje ako čosi nečisté, egoistické, pomýlené, ale pracuje s ich dynamikou a relativizuje ich v kontexte alibisticky obhajujúcimi si ich grobianske neduhy, pretože za každým výstredným a emočným je aj určitý základ rátia.

Pre Aľošu je vrcholným zdrojom inšpirácie a teologického humanizmu starec Zosima, (ktorého smrťou sa končí epochálna predzvesť následkov tragických a nevyhnutných) a zlo vidí a toleruje ho, pretože sa premnožuje vo všetkých aspektoch života a medzi všetkými obyčajnými ľuďmi v ňom. Dmitrij je zas zápalisto zamilovaný do rovnako zbehlej a egocentricky vášnivej Grušenky, čím trpela Katerina Ivanovna a výrazný odpor (ešte výraznejší, než u bratov) badá v otcovi, ktorého pre opilectvo a arogantné charakterové spôsoby egoizmu nenávidí. Táto relatívne indiferentná symbióza je v rozprávaní príbehu základným rozkolom, predstavuje intelektuálnu symfóniu epizód a úvah, ktoré vyúsťujú a interpretačne aj korelujú s jestvujúcou fyzickosťou a koherentnosťou ľudstva a jeho osudov.

Prieč dejinami a zovšeobecňujúcim kritériám gnozeológie priemernosti jedinca, ktorému postupne sa ochabujúci a vyprchávajúci zmysel pre niekdajšiu duchovnú silu, ktorou býval povestný, možno chápať ako tú skutočne mrazivú a nezvrátiteľnú sebareflexiu vlastného ja. Pretože ono docieľuje funkčnosť ja a to zase determinuje nadjá. A tým sa jednotlivec formuje v prospech skupiny a okolia, čím sa vrodené a pestované zlo geneticky živý a predlžuje. Lenže Dostojevskij podstatu zla chápe ako súčasť dobra a nádeje, ktoré každému patrí a dá sa na ňom stavať. Keď Miťa zobral do rúk obraty a pokúsil sa zabiť svojho otca (z rôznych príčin), morálnu skazu svojho činu pociťoval v čomsi inom. V kolízii, ktorá do jeho plánu nepatrila. K peniazom, ktoré si zaopatril a v strohé vlastníctvo svojej lásky, ktorým sa snažil ich puto umelo docieliť a nie nenásilne a osudovo.

„Traja bratia Karamazovovci majú čosi spoločné a navzájom sa líšia, a dokopy reprezentujú ani nie tak ľudské typy, ako rôzne osoby v jedinom človeku, rôzne hlasy ozývajúce sa v každom z nás. Po otcovi si nesú akúsi hriešnosť, vnútorné dedičstvo, a každý navyše odráža inú tendenciu duše.“

Na túto úroveň používa rozprávačský mikrokozmos, ktorým sa psychologicky a s nadhľadom uzatvára do onej intelektuálnej škatuľky a vytrháva čitateľa z tohto sveta razom preč, aby ho videl aj akousi optikou dvojakosti. Motivácie a spôsoby žičenia si plodov pôžitkárstva a priorít je pre samotnú podstatu rajského šťastia (a kam sa jedinec dopracováva) a pre ruského človeka darom spásonosným, a nepodvolí jeho úsiliu, cez ktorého periférne prieniky  je ochotný porušovať aj parciálne jadro etiky.

Ako vrah starého Fiodora sa napokon vyprofiloval z nemanželského syna a sluhu Smerďakova, ktorý Miťuškovu vôľu „uskutočniť to“ pretavil do konkrétnej podoby. Všetky indície otcovraždy však smerovali k Miťovi a pred súdom ich len ťažko mohol vyvrátiť. Najmä ak sa Smerďakov v nedomyslení škodoradostne chvastal pred Ivanom, čo vykonal a radšej sa dal obesiť, ako by sa bol nechal odsúdiť v pléne súdnej sieni. Tá v nemalej miere a metaforickom vyznení vyjadrovala pokryteckú alegóriu kazateľstva a expresívnych nálad vidieckeho okolia, kam sa po morálnu očistu nechodí zrovna dennodenne.

Dmitrij Karamazov tak pykal za svoje hriechy a neresti, čím sa nijak zásadne morálne krédo posunu vo vnímaní nástrah a prekážok pre východnú spoločnosť neposunulo vpred. Koniec, kedy sa oroduje za smrť mladého Iľušku, (ktorý tvoril jednu z vedľajších línií rozprávania) má už skôr taký symbolický význam, ktorým sa autor utvrdil vo svojich predstavách idealistického ponímania lepšieho a svedomím obráteného sveta. Sveta, ktorý sa dá meniť skrz sito vnútorných premien samého seba a nie na základe prejavov, ktoré determinujú vonkajšie vplyvy.

 

 

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.