Knihy

Kniha: Bratia Karamazovovci (analýza diela: č.1)

By  | 

Vôbec pokúsiť sa o akúsi uchopiteľnejšiu analýzu jedného z najslávnejších, najkomplexnejších a myšlienkovo najbohatších románov všetkých čias (Братья Карамазовы) je pekelnou záťažou a obrovskou výzvou k tomu. Náročnosťou, dĺžkovou a obsahovou zložitosťou skutočne možno tvrdiť, že snáď iba každý šiesty čitateľ, ktorý sa ku Karamazovovcom aktívne podujme, ich aj dočíta. Temer tisíc strán zložitého, rozvetveného a hybridného deja, ucelené predstavy o svete, široká spleť mozaikovitej hierarchie, mnohotvárne koncepcie spoločnosti… a spôsob, akým sa dá skrz viacerých súrodencov analogicky a súvzťažne koncipovať jedna osoba a psychologicky ju do hĺbky duše premietnuť cez epický a kolektívny nástroj rozprávania celej krajiny a podstaty ľudstva, kde sa miesi toľko nezlúčiteľných fragmentov a súčiastok, ktoré formujú celok a snahu k nim dospieť, je neuveriteľné… Ale poďme pekne po poriadku…

Fiodor Michajlovič Dostojevskij pôvodne úlomky zo svojho prevratného epitafu nechával vydávať v časopise Ruský vestník a dopísal ho niekedy koncom roka 1880. 4 mesiace nato zomrel. Keď sa túto informáciu dozvedel Tolstoj, vraj plakal. Fakt, že stihol dopísať syntézu jeho predošlých diel a rozvinúť svoje myšlienkovo-filozofické prúdy a dodnes patriť (v zmysle diela) medzi najväčšie a najvybrúsenejšie klenoty svetovej literatúry je viac než pochybné. Podobne ako Anna Karenina, Vojna a mier či Zločin a trest, aj Bratia Karamazovovci tvoria epochálny koncipient nezaujatého rozprávača (ktorý na dej dohliada), rozsiahle popisné pasáže, bohaté vyjadrovacie prostriedky, vycibrená a viac uhlová anamnéza duševných sond a naratívnych terminológií vesmírne fyziognomického sveta v konfrontácii a v rozpínavosti toho biologického, sociálneho a psychologického. Obtiažnosťou, ku ktorej ostatní spisovatelia nedokážu zájsť, Dostojevského intelekt dokázal konkluzívne participovať práve na onej, ťažkosiahlej uchopiteľnosti univerza a duchovného sveta. Jeho postavy čisto z fyzického sveta sťa kosť nepôsobia čírym realizmom, jednajú často v afekte a emócie dávajú najavo skôr expresívne. Týmto archetypom si postrážil realizmus výkonný, s nadhľadom a ten, čo vypovedá a skôr ho tvorí, ako zobrazuje. Stojí si za tým, že vo svete vnútornom prebiehajú príbehy, ktoré nás dusia a tie sa polyfonicky rozvíjajú.

karamazovci2(Obrázkový titutok v anglickom jazyku jedného z najlepšie beletrizovaných a napísaných románov všetkých čias.)

Motívy „dobra“ a „zla“ sú v jeho ponímaní akési ekvivalenty toho, čím nepoddajný ruský východný človek disponuje, čo sa naučil, ale čo i zatratil. Individualizmus síce nahradil kolektivizmom, ale snaží sa ním trhať, čo to znesie. Na to prehrýznutie mu má slúžiť viera, ku ktorej keď vzhliada a riadi sa jej poslaním, tkvie, zveľaďuje a obohacuje ducha, zatiaľ čo  nevedomosť, chytrárčenie a protirečenie si poučiek a reálnych stanovísk jednotlivca voči nej považuje za podvedomú neresť.

Bez výnimky však všetci po čomsi túžia a sami sú otrokmi neskrotných vášní. Tie prebíjajú ostatné hodnotové bázy cností spomínaného východného človeka, duševné ústrojenstvá a limity vľúdnosti a charakterových čŕt, ktoré počas pôžitkárčenia ustupujú stranou. Dostojevskij tak nesmierne precítene a chápavo číta z postáv odmietnutie slúženia týmto zadeklarovaným a každodenným asertívnostiam. V danom momente sú však vytláčané mysľou k svedomiu a to je sťaté z vedomia von. Postavy sa tak naučia ignorovať jeho varovné svetielko – teda až na isté výnimky (Ivan).

Navyše, často vnímajú a pociťujú (postavy) oprávnený hnev a krivdy, ktoré sú dozaista akceptovateľné (správanie otca k synom, Dmitrij vo fáze beznádeje atď.), avšak sami sú strojcami ich prachprostej príčinnosti. Sami robia len veľmi málo preto, aby ruská duša vzplanula a zapožičala si z ich neoblomnej vôli, kedy sa pre hodnotovo spoločné ciele usilovali bojovať a hľadať cesty. Niekedy sú i okolnosti a náhle zmeny pre osud človeka smrteľne dôležité a preto takýto hybrid nemožno všemožne bagatelizovať.

„Hlúposť je stručná a nie ľstivá, ale rozum prekrúca a skrýva sa. Rozum je podliak, ale hlúposť je priama a statočná.“

Synopsia knihy je rozčlenená na nasledovné kapitoly: Prvá kniha – Dejiny jednej rodinky, Druhá kniha – Nemiestne zhromaždenie, Tretia kniha – Chlípnici, Štvrtá kniha –  Trýzne, Piata kniha – Za a proti, Šiesta kniha – Ruský rehoľník, Siedma kniha – Aľoša, Ôsma kniha – Miťa,  Deviata kniha – Predbežné vyšetrovanie, Desiata kniha – Chlapci, Jedenásta knihaBrat Ivan Fiorodovič, Dvanásta kniha – Justičný omyl. Tým sa končí i pesimistickými vyhliadkami nápravy vnímania širokého okolia na reflexiu do vlastných radov a mravného posunu vpred. Samozrejme, knihy sú členené do dvoch hlavných častí a samotné kapitoly majú podkapitoly, ktoré veľmi intímne rozoberajú tú najkľúčovejšiu oblasť, o ktorej jej názov vypovedá. Epilógom autor vyhodnotí a skôr nabáda k nekonečnému množstvu otázok bez toho, aby dával čitateľovi jasné odpovede. Indície a tichučké hlasy naslúchania, to je iné. Nabudúce sa pozrieme bližšie k dejovému výkladu a analytických interpretácií rozborov psychiky a mentálnej motivácie našich postáv a v tretej časti na teologické koncepcie a otázky Boha, ktoré ich v živote formovali a utvrdzovali.

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.