Film & TV

Keď si na režisérsku stoličku sadne David Lean

By  | 

Keď si na režisérsku stoličku sadol sám David Lean (1908 – 1991), tak bolo skutočne možné vari všetko. Anglický režisér s čestným titulom Sir mal hlboký zmysel pre zhmotnenie abstrakcie prostredia a doby k postavám a naopak, premeniť ich zložito previazaný svet neprispôsobivých okolností v boj o ich lepšiu budúcnosť. V jeho prvotných adaptačných dielach klasík svetovej literatúry (spomeňme tie od Charlesa Dickensa) práve ich negociačno-participačný charakter s okolím (Oliver Twist – 1948), poprípade silovo emočné nástrahy vonkajšieho sveta do ega a alter-ega (Nádejné vyhliadky – 1946, Puto najsilnejšie – 1945) privádzajú a zároveň aj kritizujú naliehavosť okolia v premenu cieľovosti jej (myslené hlavnej postavy) mienky v čistú protivôľu zámienok skutkov reálne uskutočňovaných. Lean bol majster vo vytváraní sveta poetológie v kontexte udalostí, ktoré sú historicky ukončené, poprípade ich tragický odklon včasne spomalil na nevyhnutné filmové minimum a opäť sa po mozaike psychológie a naratológie k týmto aspektom nekompromisnosti priblížil. V rukách mal cit, ktorý divákovi naraz sprostredkoval to najhutnejšie z daného obdobia v akési priamo zúčastnené deja vú, od ktorého sa myšlienková rozvetvenosť odvíjala a kam a do čej charakteristiky jej symbolika vrcholila v dostredivosti vnútorných svetov opisujúcich postáv, ktorým sa príbeh naplno venoval.

(Elementy dravosti a živosti popadli mladého Olivera Twista v nemilosť banditov na čele s Faginom (Alec Guinness) a Billom Sykesom (Robert Newton). Skutočným rozporom vo filme nemusí byť rovno proletárny život na hrane, ktorým sa kriminálnymi aktivitami banditi odčleňujú od slušnej časti spoločnosti, ale práve ich astrálne pomýlený zmysel náplne vlastných túžob vypožičanými očami mladého dieťaťa. Tie sú ale v oných detských očiach neohraničenou fantáziou po pôžitkoch a takisto uchovávané len v ich samotných. V rukách šialených psychopatov tak deti môžu nanajvýš plniť úlohu rukojemníka.)

Ak si premietneme túto periódu, tak Lean svoj perfekcionizmus (navzdory nižším produkčným a tvorcovským možnostiam) implementoval jednak do vizualizácie a jej proporčných hrán, k ostrakizácii a súboju mravne zlynčovaných nevinných postáv k pričleneniu podriadenosti vonkajších nástrah a taktiež k nízkym sociálnym koreňom, ktoré o nich vypovedajú. Je vskutku fascinujúce, ako sa vysporiadal s tematicky vďačnými námetmi storytellingu, ktoré majú jasnú osnovu, priebeh, motívy zápletiek a opulentný dynamický naratívny rys, skrz ktorý sa bude dej následne vyvíjať a ako defraudoval do popredia slabiny  a citový rozkol kladných a nosných postáv z ich „obdivnej heroizácii“, v náruživú empatiu. Dotykom, miesto vzhliadnutiu sa k určitému fenoménu, ktorý mal o nich v kladnom ponímaní vypovedať. Postavy, ktoré teda spočiatku uvádzal ako „nevinné“, ich nota bene aj priamo zaangažoval do nástrah sveta, ktoré tvorili dejiny (monumentálne eposy, historické a vojnové drámy, či jej melodramatické substančné odchýlky, ktoré tie dejiny prežívali odlišnou optikou), či resp. líčili dopodrobna sociálno-spoločenský stav od toho najspodnejšieho kútika v špinavých štvrtiach veľkomiest (čiernobiele drámy zo štyridsiatych rokov), kam podobné princípy avšak v diferentných podmienkach uplatnil. Z dokumentárneho hľadiska ponechal len nezbytné detaily, avšak jeho filmy poňal citovo a s angažovanosťou diváka čeliť týmto búrlivo vyvolaným hrozbám zvonka intenzívne a zúčastnene.

Predtým, než sa on a jeho tím podujali k výpravným veľkofilmom, natočil veľmi zaujímavý komorný romantický snímok s Katherine Hepburn – Letné opojenie (1955). Sám ho spätne charakterizoval ako svoj najobľúbenejší, hoc sa práve zložitým abstraktným nástrojom vyhýbal a udivuje skôr poetikou fikcie a neschopnosťou mužskej fantázie pochopiť svet neskrotných ženských túžob. Funkcia príchodu a odchodu vlaku, jeho účel a umelecká farbistosť je len ďalším nárazníkom, ktoré potom môžeme vidieť v jeho ďalších milostných filmoch (Doktor Živago – 1965).

S príchodom finančných prostriedkov a technických možností sa v jeho filmoch pochopiteľne upriamil väčší dohľad nad svetom, v ktorom postavy fungujú, než len ich vzletným súbojom so zlom, ktorý vonkajší svet predstavoval. Avšak ani tu sa Lean dostatočne nevzdialil jeho referenčnej previazanosti, vzájomnej animozite a nesúladu toho, čo predstavovalo okolie a čo od postáv a k ich bezbrehému pričleneniu potreboval. Nedisponujúc technológiami a svetom počítačov tak formát Leanovho majstrovstva prikoval k perfekcionizmu vo všetkých ohľadoch.

lean_ukazka

(Významová mnohotvárnosť záverečnej choreografie deštruktívnosti z filmu Most pri rieke Kwai -1957 vyjadruje príkru rozporuplnosť idey niečoho mohutného, silného a pýchou velebiaceho v kontraste nežiaducich obetí a apokalyptického rozuzlenia, ku ktorému nakoniec dospeje. Takisto vrtkavosti osudu a skutočných obáv, ktoré vyvoláva nedostatočný odstup profesionality a posadnutosti „vlastného diela“ ako výstavného kúsku.)

V období medzi rokmi 1957-1965 pozbieral i najväčšie množstve cien Akadémie, ktorých bolo bezmála 25! Lenže pre Leana šlo pri výstavbe jeho filmoch najmä o spomínanú dôslednosť a zaujímavé je si všimnúť, že politickú angažovanosť ponechal stranou. Most pri rieke Kwai – britské vojsko s Američanom v područí japonského zajateckého tábora, avšak k šialenosti neinklinoval národ (fašistické Japonsko), ale jednotlivci a na oboch stranách. Lawrence z Arábie doviedol hlavného hrdinu k vlastným chybám a návratom do stavu partokracie, ktorá krajinu sužovala predtým. Doktor Živago a kritika vzrastajúcich tlakov bolševizmu, ťažkosti života v krajine ľadových premien a nemožnosti žiť podľa vlastných predstáv a zámerov.

(Lean počas natáčania Lawrencea z Arábie)

David Lean po natočení Ryanovej dcéry (1970) zažíval krízu (profesijne porovnateľnú s Kurosawom) a potreboval veľmi veľa času a inšpirácie k tomu, aby sa k megalomanstvu a dostredivým aspektom citového rozpoloženie postáv ďalekých svetov vrátil. Stalo sa tak v slávnej adaptácii románu Cesta do Indie, ktorou v roku 1984 zavŕšil svoju kariéru. Taktiež bol pri reštaurovaní kópií niektorých svojich diel a do konca života zásoboval radami mladších a progresívnych tvorcov, ktorí z jeho majstrovského remesla a ohromných skúseností dlhodobo čerpali. S dnešnými výdobytkami modernej techniky a počítačov majú úlohu citeľne uľahčenú.

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach. Okrem toho sa zapája do diskusií o medzinárodných politických vzťahoch a všetky svoje postrehy na rôzne duchovné funkcie spoločenského života rozpisuje v pripravovanej štúdii.