Cestopisy Cestovanie

Južná Kórea deň tretí – Ak ste cudzinec a neviete sa tlačiť, zostanete v metre

Pavel Chodúr

Ráno máme mínusové teploty. Ťažšie sa vstáva. Nohy cítia chlad. Každý krok je namáhavejší než ten predchádzajúci. Každopádne ale máme ráno a treba začať robiť. Lebo ako by povedal Erik.
„Nestíhame“!
Raňajkujeme poživeň amerického slova a tradície – doughnut.
A sú to pomerne easy cheezy lemon squeezy raňajky, pretože všetci speakujú po anglicky, sedíme pri okienku a vedieme hlbokomyselné dialógy pri ktorých sa smejeme možno viac, ako by sa v takú rannú hodinu slušilo a patrilo a zároveň sledujeme život za oknami, ktorý si ide svojim tempom a nezáleží mu na ničom okrem udržania si konštaneho  smeru.

Po raňajkách sa idú riešiť veci. Píšem si s Hyung Taek Kimom. Ktorý je gitaristom skupiny Gonia. Skupina je povestná tým, že hrá moderný jazz s tradičnými kórejskými prvkami a nástrojmi. Prikladám skladbu z ich nového albumu s názvom Melt.

Takéto organizovanie nebola nikdy moja šálka kávy. Je tam príliš veľa variabilných ale, ale zase na druhú stranu , je tu možnosť ísť mimo hlavné mesto, pozrieť sa ako sa žije na vidieku. Ísť na miesto, ktoré dýcha históriou sa nepodarí zase až tak často. A kde je vôľa tam je cesta. Takže dúfam, že nás čaká víkend plný hudby, točenia a dychberúcich obrázkov.

Vyberáme sa na Slovenskú ambasádu. Berieme ambasádorovi darček z našej školy ako poďakovanie za to, že pomáha Vaness. Vďaka kontaktu so Slovenskou ambasádou sa dostala do kontaktu s plastickou chirurgičkou, ktorá sa stane neoceniteľnou pomocou pri točení jej dokumentu.
Cesta na ambasádu je pomerne ľahká. V metre sme  trochu zmätoční, pretože väčšina informácií je v Kórejčine a nájsť ten správny smer, a aj to správne nástupište prichádza ako výsledkom  dlhého rozmýšľania, dlhšieho ako je nám prirodzené.

Na ambasáde odovzdávame dary a precvičujeme si trochu angličtinu s dievčaťom, čo zastupuje šéfa, a potom sa znova vyberáme do víru mesta.

Mesto ako také má rôzne nálady a každá ulička má osobitú atmosféru.
My sa rozhodujeme kam ísť a voľba padá na Kórejské historické múzeum. Výhoda? Je úplne zadarmo a je od nás čo by ste sa dvomi zastávkami odviezli.  Vystupujeme na stanici Ichon a ocitáme sa na obrovskej ulici, kde sa po stranách týčia masívne vysoké budovy.  Okolo sú len plagáty a vlajky, pouličné osvetlenie, ale nič nenaznačuje, že by sa tu nachádzalo nejaké múzeum. V diaľke sa črtá pre zmenu masívne široká budova, ktorá môže byť čímkoľvek. Vyberáme sa tam. Pretože hoci je zima a vôľa nás z minúty na minútu opúšťa a zároveň sa prejavuje neúprosný a zákerný hlad, ženie nás túžba objavovať, pokoriť a vidieť. Aspoň to si nahováram ja. Snívam o tom, aké by to bolo fajn byť pod dekou a mať všetko na saláme. Našťastie masívna budova sa stáva po našom priblížení skutočne Múzeom a my namiesto toho, aby sme sa išli zahriať do vnútra obdivujeme bambusy, záhradu a nakoniec obrovskú rozhľadňu kde vidno Soul Tower ako sa týči nad mestom a láka nás ako siréna z dávnych časov, priblížiť sa, vystúpiť na ňu a pozrieť sa na celé hlavné mesto z obrovskej výšky. A my sa na ňu pozeráme a vieme, že nás má. Že príde čas. Možno veľmi skoro. Kedy na ňu skutočne vystúpime a necháme sa zlákať nádherným pohľadom na Soul. Len váhame.

Vchádzame do múzea a nechávame sa zlákať krásnymi odkazmi Kórejskej histórie. Nástenné maľby plné veľrýb a rýb, krásne zlaté ozdoby a náhrdelníky, pôvodné vojenské brnenia, nádherné ukážky kaligrafie a malieb. Odkazy a presahy na budhistickú mytológiu a množstvo vecí, ktoré v nádhernom, masívnom a kreatívnom prostredí pôsobia, ako skutočná prechádzka  históriou. Nedá nám neporovnávať so Slovenskými múzeami.

Potom nás čaká už cesta domov, lebo hlad je strašná sviňa a začína sa hlásiť s obrovskou intenzitou o slovo. Linka metra by nás mala doviesť rovno k nám. Bývame na ulici plnej reštaurácií a podnikov. Takže o skvelé jedlo isto nebude núdza.

A teraz dôležitá poznámka. Videli ste dakedy videá, kedy sa hŕba aziatov ženie do metra, a každému je jasné že sa tam nezmestia?
Viete takéto video, kedy sa zamýšľate nad tým, prečo robia z vozňov obrovské ľudské väzenie?

Budeme. Ďalšia zastávka bol masaker. Išli sme s vervou. Erik pretláčal cestu. Vaness kričala Sorry! Maťa sa snažila ísť s našou mexickou vlnou a ja som rozmýšľal prečo sa preboha aspoň trochu neuhnú? Keď sme vystúpili – samozrejme na zlej zastávke – čakala nás 25 minutová cesta pešo na ubytovňu alebo teda do reštaurácie. Zima nám už nebola. Len sme si v hlave opakovali celú udalosť. Nebudem preháňať ak poviem, že to bol hazard so životom. Určite som počul Vaness ako do korejského sluchátkového davu zavolala po slovensky: „Ja odpadnem“.

Nakoniec sa Erik s Vaness vybrali do pizzerie a my s Maťou sme našli tradičný kórejský podnik, kde ste mohli vidieť anglické nápisy len pri jedlách. Potom cez čisto kórejsky automat, ktorý príjmal hotovosť A tak sme metódou pokus/omyl objednali a zaplatili jedlo, to nám promptne pripravili dve postaršie dámy a podali nám ho len s kývnutím hlavy. Celé to pôsobilo dojmom, že nikto nečakal, že by tam mohol prísť cudzinec, objednať si, jedlo dostať,a dokonca sa  poďakovať kórejským KAMSAMIDA – čo znamená ďakujem, a čo je v zásade jediné slovo, ktoré viem povedať.  A dúfam, že som ho napísal správne.

Potom sme sa vrátili na izbu sa zohriať. Čim dlhšie sme vonku, tým viacej pôsobí naša skromná izba ako malý raj a útočisko. Jedlo bolo super. Zážitky tiež.
Dobrú noc.

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.