Cestopisy Cestovanie

Južná Kórea deň štvrtý – Začína sa práca!

Pavel Chodúr

Vstávanie začína byť zo dňa na deň ťažšie. Nie je to len fakt, že si na izby zvykáme aj napriek šírke a priestoru. Ale je to aj tým, že vonku zúri chlad a zarezáva sa do tváre a do kostí. Každopádne začína nám práca. Hoci zatiaľ len pomaličky a pozvoľna. Treba nám zistiť niekoľko vecí. Najdôležitejšou z nich je dostať nejaké informácie, kde by sa dalo točiť. To značí že treba nám trochu rozšíriť pôsobenie a možnosti.

Na to je dôležité nájsť niekoho, kto vám povie presne kam máte ísť. Za kým máte ísť. Koho máte osloviť. Tu sa ukazuje vedúci nášho hotela ako veľmi nápomocný chlapík. Nielenže volá do City Hall, či by nám nevedeli nejako pomôcť, ale zároveň má kamaráta plastického chirurga, ktorý by bol pre Vanessin dokument skvelým prírastkom. Každopádne celý telefonát do City Hall mi dal nápad. Majiteľ totiž povedal, že nám nevedia veľmi pomôcť, keďže náš záber je široký. To značí že potrebuje konkrétne vedieť koho osloviť. Speváka? Makeup artistu? Modelku? Hovorím mu že mu tie informácie dodáme čo najskôr a dávam dokopy bandu na ďalšie dobrodružstvo. Ideme do City Hall pýtať sa konkrétne. Ideme do ďalšej mestskej časti, ktorá pôsobí honosne a tak trochu na New Yorský štýl. Obrovské budovy, obchodné centrá, kaviarne a obrovské križovatky a hlavne vidím prvýkrát v Južnej Kórei niečo, čo by som tu vôbec nečakal. Bezdomovcov. Tí si ležia na kartónoch z krabíc. Prikrytí čímkoľvek, ako keby sa nechumelilo, hoci sa trochu chumelí …

City Hall je presklená budova, kde mi milá slečna s lámanou čínštino-angličtinou povie, že by som mal vyhľadať Global center pre cudzincov, kde by nám boli viac nápomocný. Je to asi 15 minút chôdze a tak sa tam vyberáme. Všetko okolo vyzerá ako keby bolo postavene na peniazoch a pre peniaze. Štýl obliekania u ľudí sa výrazne mení. Pôsobia elegantnejšie a samozrejme sa stále niekam ponáhľajú. Ako keby peniaze a rýchlosť išli ruku v ruke.

Nachádzame Seoul Global center, vychádzame na piate poschodie, kde nám zase ďalšie milé dievča vysvetľuje že existuje ešte jedno Seoul Global Center tentoraz zamerané na kultúru a je len 15 minút cesty. A tak ideme znova. Tentoraz sa ale dostávame z New Yorského feelingu do prostredia obchodov, streetfoodov a reštaurácií zameraných na morské plody. Vidíme chobotnice, sépie, morské uhorky, rôzne druhy rýb a hlavne pavúčie kraby, ktoré vyzerajú ako z hororového filmu. Dostávame sa cez tieto rôznorodé uličky preplnené stánkami so všetkým možným – od slaného, skladkého, mäsových, rybacích pochúťok ku Seoul Global Cultural Centrum, kde sa konečne dostávame k nášmu vytúženému cieľu. Dostávame niekoľko letákov na ktorých sú kontakty nie len na kultúrne organizácie, ktoré sa venujú hudbe, ale zároveň aj kráse ako je napríklad príprava make-upu pre celebrity alebo čohokoľvek, čo súvisí s krásou. Kontakty a telefónne čísla môžu znieť ako hlúposť ale obrovská výhoda tohto všetkého je tá, že teraz ich môžeme dať nášmu riaditeľovi hotelu, aby tam zavolal a pomohol nám už s konkrétnými ľuďmi. Po úspešnom ťažení vyrážame do ulíc a pretože streetfood je streetfood,  ideme si dávať do nosa.

Erik si dáva jahodu vo fazuľovom džeme obalenú v sladkom cestíčku, ja praženicu so slaninou v placke, ktorá je predo mnou ukážkovo spravená, nožničkami nakrájaná a daná na prekrásnu papierovú misku. Okej, možno nie je prekrásna ale ja som dosť hladný. Maťa ide do cestíčkových rybičiek plnených fazuľovou pastou a Vaness to zakončuje syrovou špajdlou. Streetfood je lacné. Dá sa ním zahnať hlad a ak si dávate niečo smažené priamo pred vami, tak vás to aj trochu zohreje.

Potom navštevujeme obrovský obchodný dom, kde si Vaness natešená kupuje suvenír od jej obľúbenej kórejskej kapely BlackPink. Inak pre tých čo nepoznáte, odporúčam pozrieť aspoň klip. Baby sú pekné a hudba celkom chytľavá. Taká čo vám zostane v hlave veľmi dlho. Či je to dobré alebo zlé rozhodne každý sám. Ale taký Kórejský popík nemôže byť raz za čas zlý. Každopádne žiari šťastím a spokojnosťou a aj toto je jeden aspekt celého výletu, ktorý poteší  a z ktorého vzniknú pekné spomienky. Je večer, zima a oblúkom sa vraciame k stanici metra. A tu si spomenieme na dôležitú vec. Metro o takejto hodine sa rovná obrovská tlačenica.

To značí že ideme do jamy levovej. A čím zostupujeme hlbšie a hlbšie, tým je ľudí viacej a viacej. Riešime stratégiu, čo budeme robiť. Nastúpime a budeme sa znova tlačiť, pretláčať? Nakoniec prichádzame s nápadom, že pôjdeme posledný a ak bude treba vystúpiť rýchlo vystúpime a potom znova ako posledný nastúpime. A je to dobrý plán. Tentoraz to zvládame s prehľadom. Teda až na momenty, keď sme ako sardinky natlačený vo vozni počas cesty k druhej zástavke. Vtedy Erik fotí gopro kamerou, pretože mu to príde zábavné. A aspoň budete mať možnosť vidieť, aký je to hardcore.

Cestu sme úspešne zvládli a kopec vecí sme aj vybavili. Dávame si niečo ľahšie na večeru a ideme na izbu spať a pripraviť sa na našu cestu do Jeonju.

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.