Cestopisy Cestovanie

Južná Kórea deň šiesty a siedmy – Jeonju

Pavel Chodúr

Jeonju je malebné mesto. Jedno z tých, kde všetko pôsobí prirodzene a pokojne. Prechádzať sa jeho uličkami je ako ocitnúť sa v akejsi prazvláštnej krajine, kde sa za pohľadmi miestnych skrývajú úsmevy a kde z každej uličky a z každého obchodíku, cítiť blízkosť.

Víkend bol pre nás pracovný. Hoci treba povedať, že sme sa dokázali aj zabaviť a odreagovať. Ráno pre nás prichádza Joy ale ešte predtým si v obchode dávame raňajky v podobe ramenu. Ten sa zaleje vodou, dajú vám k nemu paličky a spolu so študentami z neďalekého internátu raňajkujeme na cheap štýl. Joy nás zavedie do svojej práce. Do obrovskej budovy, v ktorej sa každú jeseň koná prestížny Jeonju International Sori Festival.

Tohto roku sa uskutočnil sedemnásty krát. Pozerať sa po celom areáli, zatiaľ čo nám Joy opisuje všetky detaily toho, ako festival prebieha, trochu vzbudzuje ľútosť, že sme tu teraz cez zimu a nemáme príležitosť zažiť festival na vlastnej koži. Hodinu a pol dlhý otvárací ceremoniál je podľa nej skvelá show, ktorá odprezentuje všetko možné a neexistuje človek, ktorému by sa do hudobného vkusu netrafila.

Joy hovorí o dôležitosti dialógu medzi krajinami. Tento dialóg nie je slovný ale hudobný. Plný vplyvov a inšpirácií. Keď  hovorí o svojej práci, akoby sa rozžiarila, a ja rozmýšľam nad tou svojou. Ono je veľmi ťažké nájsť niečo, čo vás napĺňa a v čom vidíte zmysel. Poznám veľmi veľa ľudí, čo robia festivaly a viem, že to nie je med lízať. Ale Joy sa usmieva, a niečo v jej  úsmeve  a na celom tomto mieste vo mne evokuje pocit, že výsledok je  veľkolepý a pre celú komunitu tohto mesta veľmi dôležitý. Celé to tu dýcha  umením a  pôsobí kultúrne,ako filmový set, v ktorom sa musí niečo vytvárať, pretože je to skrátka na to určené. Potom nás Joy odvezie do National Intangible Heritage Center, kde máme mať rozhovor so skupinou Akdan Gwangchil.

NIHC  je obrovský komplex, ako všetko tu,zameraný na kultúru a umenie. Mimo to, že celoročne robia rôzne kurzy od kaligrafie cez tanec a hru na hudobný nástroj, tak je to miesto, kde sa robia kultúrne programy, na ktoré môže zavítať ktokoľvek. Aj napriek akejsi tradičnosti pôsobí veľmi veľkolepo.  Naše kroky, ozývajúce sa dlhočíznými chodbami vo mne znova vzbudzujú pocit, že som na nejakom inom mieste, ktoré neviem v hlave k ničomu prirovnať. Ideme do zákulisia kde nás čaká už PR manager pre Akdan Gwangchil ktorý v počte členov deväť, dnes zahrajú v NIHC.

Rozhovor sa nesie v uvoľnenom duchu. Členovia kapely rozprávajú vo všetkej serióznosti a ja sa len vnútorne smejem. Tak ako včera každý z respondentov rozpráva po kórejsky. Nemám najmenšiu šajnu o čom v zásade rozprávajú. A hoci im moje po anglicky pripravené otázky vždy niekto tlmočí, nie som si vôbec istý tým, či z nich dostávam tie odpovede v aké dúfam. Ďalší postreh je, že Kórejci ako keby nedokázali na rozhovor odpovedať jednoslovne , jednovetne.

Čo je často krát obrovský problém, keď robím rozhovory na Slovensku. Neviem, či sa naozaj vedia tak dobre predať alebo sa jedná skrátka o kontext, do ktorého nás musia uviesť, inak by samotná odpoveď nedávala zmysel. Potom nastáva čas koncertu. My si ideme sadnúť na naše miesta. Erik si chystá kameru a potom začína show, ktorá odprezentuje piatych umelcov.
Tu sa trochu pozastavím, pretože treba niečo dôležité napísať. Treba na niečo dôležité poukázať.

Kórejci sa vedia baviť a berú zábavu a kultúru veľmi vážne. Pre tých čo sa neujdú miesta, neexistuje žiadne lístky už nie sú. Zamestnanci centra utekajú pre obrovské pohodlné vankúše, ktoré sa pokladajú na schody a umožňujú aj väčšiemu počtu ľudí, aby sa pohodlne usadili a užili si show. Do toho tu obieha personál, ktorý sa vám počas predstavenia, kedy je všade tma( až na javisko) snaží svietiť na nohy, aby ste sa nepotkli, keď potrebujete ísť na toalety alebo uteká ku komukoľvek kto telefonuje medzi vystúpeniami, aby to položil, pretože sa jedná o kultúrny program a ten je zakázané akokoľvek narúšať.

Pozerať sa na toto všetko mi príde úžasné. Umenie a kultúra je pre nich alfou a omegou. Vážia si ju. Užívajú si každý jeden moment a každým pórom nasávajú atmosféru celého podujatia. Začíname krásnymi slečnami, ktoré v dokonalej choreografií tancujú a popritom hrajú na bubny. Všetky ako jeden človek. Potom predstavenie a rozprávanie sprevádzané tradičným kórejským hudobným nástrojom, ktorý sa volá Kayagum. Trochu tradičnejšie, ale ten, kto nikdy niečo takéto nevidel, ma pocit, že sa ocitol v dobe  dávno minulej, aj vďaka kostýmom a aj vďaka ťahavým hlasom hlavných speváčok a spevákov.

Potom prichádza na rad atmosféricky melancholický jazzík a po ňom tradičná babkovská odtrhovačka s bubnami a Hae Gumom, spevom a tancom v krásnom kostýmovom prevedení. Znova niečo tradičnejšie ale ľudia tlieskajú, povzbudzujú umelcov a všade panuje dokonalá súhra medzi divákom a artistom. Zakončuje to skupina Akdan Gwangchil svojimi tromi piesňami, ktoré spájajú tradičné piesne s modernými prvkami. Táto skupina hrajúca World Music je úplným živlom.

Súhra, tanec, práca s divákom. Diváci sa stavajú, tlieskajú, tancujú, skáču a kričia, výskajú a tešia sa. Toľko energie som ešte nikdy nevidel. 70 ročný starček vedľa nás má úsmev od ucha k uchu a skáče do výšky, ako mladé baby na javisku. Ľudia ich milujú. Natoľko, že sa po skončení programu vrátia so štvrtou bonusovou piesňou.

Je to úžasný koncert. V každom z nás pretrváva zvláštny pocit, že sme videli niečo skutočné a krásne. Celým programom nás sprevádzal kórejsky moderátor, ktorý bol zábavný a napodoboval rôzne hlasy, dokonca aj samotný kayagum, že mi to  pripomenulo postavy dávnych Benshiov v Japonsku, ktorý ešte v nemej ére filmu, dabovali film pre japonské publikum.

Potom sa znovu stretávame s našim kamošom Hyung Taek Kimom, a ten nás berie do podniku svojej sestry, kde robí výborné domáce cukrovinky a pochúťky. Volá sa Sweet Afternoon a rozhodne je to miesto, ktoré musíte navštíviť. Hlavne odporúčam grapefruitový čaj, s kúskami grapefruitu vo vnútri. Niečo tak lahodné som nepil hádam nikdy. Je to príjemné zakončenie dňa. Aj  napriek tomu že Hyungova angličtina nie je plynulá, nevadí nám to vôbec pri rozprávaní o všemožných témach. Fotíme sa, zabávame sa a cítime sa naozaj ako doma. Ako keby sa všetci o nás starali nezištne a s radosťou.

Je to veľmi fajn pocit. Potom sa lúčime a ideme na hotel. Zatiaľ čo Maťa ide spaťja s Erikom ešte vybiehame na dve hoďky do nočného mesta spraviť niekoľko záberov. Celý výlet do Jeonju bol veľmi rýchli ale zase sme v ňom zažili množstvo vecí a stretli kopec ľudí. Určite ak budete mať možnosť zavítajte sem. Choďte si sadnúť do SweetAfternoon, užite si pokojné uličky aj malebné výhľady. Choďte na nejaký kultúrny program. Akýkoľvek Neoľutujete.

Druhý deň sa len zbalíme a vraciame sa späť do Soulu. Dnes máme oddychový deň. Od pondelka sa nám začína práca.
Myslím si že každého z nás tento víkend naplnil veľmi pozitívnou energiou. Ak by som sa dakedy na staré kolená mal niekam vybrať, aby som v pokoji písal, tak by to bolo Jeonju. To miesto mi naozaj učarovalo.

Ozývam sa neskôr.
Zatiaľ dobrú noc.

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.