Cestopisy Cestovanie Food & Drink Lifestyle Zaujímavosti

Južná Kórea deň prvý – Soul

Vždy keď idem niekde ďaleko, uvedomujem si, že to nikdy nie je moja cesta. Len sa nechávam viesť myšlienkou a túžbou niekoho iného a odrazu sa ocitám na mieste, ktoré som možno mal vo svojom zozname ako miesto, kde chcem raz vycestovať, ale určite som si nepredstavoval tak skoro.
Južná Kórea bol sen mojej žiačky Vaness. A keď prišla na konci tretieho ročníka s tým, že by rada robila maturitný film a točila ho v Kórei tak sme si s kolegom Erikom povedali – prečo nie?

Vypadnúť niekde ďaleko, na chvíľu si vyskúšať ako dokážeme obstáť vo veľkom svete je myslím, veľmi dôležitou súčasťou každého z nás. A tak sme sa rozhodli, že pôjdeme. Ja som k tomu pridal ešte moju sesternicu, ktorá na takejto ďalekej ceste nikdy nebola a tiež aby som vyrovnal pomer síl a vyrazili sme.

Čakala nás vyše 14 hodinová cesta, s dvomi prestupmi. Pre skúseného cestovateľa sa možno jedná o rutinnú záležitosť ale čakanie, presúvanie sa z miesta na miesto a chvíľu si udržať ten pocit, že dokážeme fungovať v neštandardných podmienkach začínajú trochu narúšať vnútorný pokoj.. Sedačky v lietadle síce žiaria komfortom ale pri nočnom cestovaní a pri neschopnosti poriadne si povystierať nohy, začínajú fungovať ako strašný nepriateľ.

Desať hodinová cesta sa tak od určitého momentu vlečie. Lietadlo je ponorené do tmy. Absencia svetla ale neprivoláva spánok, skôr vás núti sledovať čas úpenlivejšie. Drobné turbulencie pôsobia agresívnejšie než v skutočnosti sú a v tomto prazvláštnom stave medzi spánkom a bdením si uvedomujem viac ako kedykoľvek predtým, ako veľmi mi toto nepripadá ako výlet alebo nejaká veľká cesta. Moje vedomie si len plynie, pretože toto je skrátka súčasťou môjho života. Je to ďalší zárez v postupnom napredovaní a moja myseľ aj telo to akoby akceptujú. Žiadna cestovná horúčka. Žiadne napätie. Len zmierenie a odovzdanosť.

Akonáhle pristaneme a prejdeme si potrebnou byrokraciou čaká nás posledná z veľkých skúšok a to nájsť ubytovňu. Vybrať sa z letiska na All Stop Train nie je vôbec náročné. Nielenže nám to každý prizvukoval, ale Maťa s Vaness akosi prirodzene vyberajú smer a my s Erikom ich otupene nasledujeme.
Hovorí sa že ženy nemajú až tak dobrý orientačný zmysel, ale podľa mňa vedia omnoho lepšie čítať značky a vedia sa hlavne lepšie na cestu pripraviť. Takže ako správna dvojica chlapov, ktorý nejako vnútorne dúfajú, že všetko sa vyrieši časom v ich prospech, ich nasledujeme a snažíme sa dať našim unaveným nohám ešte dôvod k tomu, aby sa neprestali pohybovať.

Po vystúpení na Hongdae Station musíme nájsť našu ubytovňu Noble Residence.
Stred mesta ide v šialenom tempe. Cudzinci s kuframi tu pôsobia veľmi nepatrične. Naše kufre a batohy – všetky do jedného – ako keby neboli pripravené na nič po čom prechádzajú. Pôsobia ťažšie, neustále sa nakláňajú a hlavne zabraňujú ostatným Kórejcom v normálnom pohybe.  To je asi najsilnejšia ukážka toho, ako je mesto uponáhľané. Autá stoja kade tade a vy sa musíte dostať či už chcete alebo nie, čo najrýchlejšie z bodu A do bodu B, inak hrozí, že do niekoho narazíte alebo niekto narazí do vás. Po počiatočnom blúdení ale nachádzame našu ubytovňu, kde nás víta milý vlastník. Lámanou angličtinou vysvetľuje že wi-fi je úplne zadarmo, naťukáva nám špeciálny kód pre naše dvere a ukazuje nám izby, ktoré sú riadnou divočinou. Myslím si, že toto je ten moment, kedy sa väčšina ľudí z výpravy pozrela na izby a v duchu si zanadávala. Po tak náročnej ceste sa čakal komfort, pokoj, útulnosť. Možno noblesa. Veď sa to aj volá Noble residence. Ale toto je skrátka malý skladovací priestor, kde je sprcha nad umývadlom, pri sedení na hajzli musíte ísť na to zboku, lebo normálne sa tam vystrieť nedá. Posteľ je dokonale vsunutá medzi dve steny a keď dáte plachtu trochu nabok škerí sa na vás niekoľko dlhých ženských vlasov.

Úprimne, nie najhoršia izba v ktorej som bol ubytovaný.
Výhoda toho všetkého?
Konečne to začína zaváňať dobrodružstvom. Ten, kto ide cestovať po svete a očakáva luxus, nech si zostane pri All inclusive. My ideme točiť. Vanessa svoj maturitný film o plastických chirurgiách s názvom Štandardy krásy a ja s Erikom hudobný dokument o kórejskej World Music.

Do toho ešte pripomenúť, že je to nový svet a nové pravidlá, ktoré sa pred nami budú systematicky odkrývať. Po zaplatení ubytovne sme ešte skočili na jedlo. Noodles with pieces of pork. Samozrejme jedálny lístok hlboko ignoruje multi-kulti a kto po kórejsky nevie, tak ide na tipovačku – dúfajúc, že to čo si tipne, potom aj zje. Našťastie majiteľ ubytovne nám v tomto prípade slúži ako spojka. Objedná. Vysvetlí a s úsmevom odchádza. To už si dávame k jedlu teplú vodu, namáčame kúsky cibule a nakladanej reďkovky do fazuľovej pasty a papáme noodles a všetko je odrazu krajšie.
Jedlo zachraňuje v rovnakej miere ako posteľ.
Teraz prišla na rad regenerácia. Treba pripraviť plán, nastaviť si priority, dospať, čo má byť dospané a na druhý deň sa pustiť do boja. Zatiaľ je tá angličtina u Kórejčanov skôr raritou než pravidlom. Uvidíme čo prinesie zajtrajšok.
Vy zatiaľ držte palce. A buďte šťastní.
A ak sa dá. Cestujte.