Hudba

Jozef Lupták: Klasická hudba je tu pre nás všetkých

By  | 

Keď ste zakladali festival Konvergencie mysleli ste si, že tu bude aj po toľkých rokoch?

Moja predstava bola taká, že chceme vytvoriť nejaký priestor, ktorý bude pre nás vlastný. Vtedy som na tom pracoval s mojimi priateľmi a kolegami a samozrejme netušil som kam to povedie. Mali sme istú obsahovú víziu. Chceli sme založiť akciu zameranú na komornú hudbu. Ako ďalej naznačuje samotný názov festivalu „Konvergencie“,  cieľom bolo aj spájať ľudí a interpretov, domácich aj zo zahraničia a rôzne hudobné štýly. To sa podarilo viac ako som si dokázal predstaviť a z toho sa teším.

Je náročné pripravovať na Slovensku festival vážnej hudby?

(smiech) Je  to náročné. Najmä zo začiatku to bolo veľmi ťažké v tom zmysle, že sme nevedeli nájsť zdroje. Potom postupne, ako sme narastali, prichádzali otvorení ľudia aj inštitúcie a tým sa to uľahčovalo. Samozrejme nechcem povedať, že je to ľahšie a ľahšie, ale niektoré veci  sa nám zľahčili. Vybudovali sme si nejaké publikum, máme za sebou brázdu toho, čo sme urobili za osemnásť rokov fungovania. Festival pomerne dosť narástol od svojho vzniku, kedy sme začínali s troma koncertami. Obklopili ma skvelí ľudia, ktorí mi s festivalom pomáhajú a bez  nich by som to nezvládol. Sú to interpreti a môj tím, ktorý je dedikovaný tomu, čo robia napriek tomu, že to zatiaľ nemôže byť ich stále zamestnanie.Mojou túžbou je, aby to tak bolo, zatiaľ na to ale finančne nemáme. Verím ale, že sa to raz podarí, pretože je to pomerne náročné v tom, že popri ich zamestnaniach a mojom koncertovaní musíme zvládať produkciu, organizovanie a propagáciu a tým, že nám festival narástol a organizujeme ho viackrát za rok, tak je to už celoročná práca.

Nájde sa zo strany verejnosti dostatok záujemcov o festival Konvergencie alebo je to skôr o určitej skupine ľudí, ktorí festival pravidelne navštevujú?

Prirodzene to zo začiatku začalo v užšej komunite. Posledné roky je pre mňa ale milým prekvapením, že väčšina našich koncertov sa zaplní, čo je úžasný pocit. Napriek tomu, aj keď si myslím, že na Slovensku nie je vybudované publikum pre klasickú hudbu, ľudia reagujú na tento typ komornej hudby a atmosféru festivalu. Naše publikum, musím povedať je vynikajúce, pozorné, vnímavé, inteligentné a je radosť pre nich hrať.  Čo som ale chcel povedať, že tou radosťou pre mňa je, keď prídem do sály a väčšinu ľudí naozaj nepoznám. To je určitá satisfakcia, že to publikum sa rozšírilo od známych ľudí, ktorých poznám, ktorí tvorili našu komunitu, aj do ďalších komunít a to je pre mňa úžasná radosť.

Foto: Ľubomír Dait

Podľa čoho si vyberáte interpretov pre festival?

Samozrejme, hlavne sú to ľudia, ktorí podľa môjho „gusta“ vedia hrať, respektíve, ktorých si vážim ako skvelých umelcov a interpretov. Ďalej je pre mňa, hlavne čo sa týka komornej hudby, dôležitý „vibe“ medzi interpretmi a to, aby neviazla spoločná komunikácia. Teda to, či sme na rovnakej vlnovej dĺžke, či si rozumieme, pretože spolu toľko necvičíme, nebudujeme nejaký ansámbel, ale pracujeme iba na projektoch. Toto je podľa mňa súčasťou toho, že tam môže vzniknúť spoločne niečo magické. Samozrejme, stalo sa, že sme až tak vzájomne nezarezonovali. Po kvalitatívnej stránke to samotné vystúpenie až tak neovplyvnilo, čo ma na jednej strane teší. Na druhej strane, pocit z toho hrania bol taký chladnejší. Takže pre mňa je to dôležité, aby obidve tie veci išli ruka v ruke.

Čo vás na organizovaní festivalu Konvergencie najviac baví, čo pre vás tento festival znamená?

Dá sa povedať, že je to také moje štvrté dieťa. (smiech) Na jednej strane je to radosť, na druhej aj zodpovednosť. Sú to také dve veci, ktoré sa miešajú dokopy. Tak ako v živote. Mňa osobne baví rozmýšľať nad novými spojeniami, vymýšľať program a samozrejme hranie. Tá ďalšia činnosť organizovania, produkcie a propagácie, to beriem ako nevyhnutnosť. Takú povinnú jazdu. Našťastie mám pri tom veľa pomocníkov, ktorí mi pomáhajú aj keď niektoré veci nemôžem neurobiť. Najviac si užívam kontakt s hudobníkmi, publikom a to rozmýšľanie o tom, kam chceme festival Konvergencie ďalej doviesť.

Prečo je témou februárových Konvergencií práve Béla Bartók?

Keď sme po minuloročných Konvergenciách rozmýšľali čo ďalej po Šostakovičových kvartetách, či to nechať ako ojedinelý projekt alebo nie, tak sme sa započúvali do Jerusalem quartet, ktoré nahralo Bartókove kvartetá. Vtedy sme si povedali, že veď Bartók je náš skladateľ, je nám blízky esteticky, tým, že tu žil, tým, že chodil na Slovensko a mal tu blízke vzťahy s ľudmi. Preto sme sa rozhodli pre Bartóka. Napriek tomu, že nemá žiadne výročie. Dôvodom je jeho hudba a blízkosť k tomuto kraju.

Na festivale už počas jeho pôsobenia vystupovalo množstvo svetoznámych interpretov. Aké sú z ľudského hľadiska svetoznáme mená vážnej hudby? Majú tiež svoje maniere, ako napríklad popové hviezdy? Spomeniete si na nejakú príhodu?

Musím povedať, že my sme nezažili nejaké extrémne situácie a maniere. Samozrejme, komické situácie alebo nedorozumenia boli, úplne presne si teraz ale nespomínam. Z mojej skúsenosti s interpretmi môžem povedať, že tam býva obava z toho, že sa nepoznáme, ale potom sa tie vzťahy otvoria, sú prirodzené a tí ľudia odtiaľto odchádzajú s väčším úsmevom ako prišli. Odchádzajú v pozitívnom zmysle z prostredia, ktoré sa im stalo blízke. Príkladov je veľa. Napríklad Hilliard ensemble. Nikdy by som nepovedal, že ich tu budeme mať toľkokrát, a že si s nimi aj zahráme. To isté bolo s Janom Garbarekom, ktorý mal s pomedzi našich hostí asi najväčšiu bariéru od svojho manažéra. Bol asi jediný, s ktorým som nebol po koncerte na večeri, lebo si tú večeru chcel užiť sám osamote. Komunikácia s ním ale bola veľmi príjemná a prirodzená. Po osemnástich rokoch organizovania a stretávania sa s novými umelcami môžem povedať, že čím je umelec známejší a uznávanejší, tak tým je to zaujímavejší a otvorenejší človek.

Ako vnímate súčasné postavenie vážnej hudby na Slovensku?

Je to komplikované a problematické sa k tomu vyjadriť. Ja mám pocit, že to v akom sme stave dnes ovplyvnila história. Samozrejme história Slovenska a Bratislavy je veľmi bohatá. Veď preto sa vraciame aj k Bartókovi, aby sme na ňu nadväzovali. Čo sa týka klasickej hudby, problém vidím v tom, že komunizmus v nej narušil určitú rovnováhu. Nehovorím, že sa aj vtedy nerobili dobré veci, ale vo všeobecnosti , v tej prapodstate, chcel totalitný režim zneužiť klasickú hudbu na svoju prezentáciu. Bolo množstvo skladateľov a hudobníkov, ktorí boli zakázaní a tí si to pocítili na vlastnej koži a zase bolo aj množstvo tých preferovaných, ktorí išli s režimom.  Mám pocit, že toto ako keby poškvrnilo klasickú hudbu, spravilo z nej niečo, čo nie je pre obyčajných bežných ľudí. Teraz sme podľa mňa v čase, kedy by sme sa ju mali snažiť očistiť. Klasická hudba je tu pre nás všetkých, je tu prístupná každému človeku. Nehovorím, že to musí byť masová záležitosť, ale má kvality skutočné a pravdivé, ktoré sú veľmi silné a môžu veľmi silne ovplyvniť náš život či už emocionálne, duchovne, duševne a vôbec až fyzicky by som povedal. (smiech) Najmä na deťoch to vidno. A o psychických a emocionálnych vplyvoch klasickej hudby a šírke toho, čo nám môže dať do zážitku, o tom vôbec nemusíme pochybovať. Samozrejme, ešte sme mladá spoločnosť a ťažko po tom bádať, aké sú všetky tie príčiny toho, že prečo je ten záujem taký malý, prečo musíme o tých poslucháčov bojovať. Určite by tomu pomohlo, keby človek občas niečo počul aj v masmédiách. Tam je toho veľmi málo, ako keby po revolúcii nastalo také odmietnutie klasickej hudby. Ale mám pocit, že postupne by sa to mohlo vracať, hlavne v niektorých rádiách, ale stále sme zahltený do veľkej miery hudobným smogom.  Na to, aby sa to posunulo, treba osvieteného človeka a stále mám pocit, že taký v tých hlavných médiách zatiaľ nie je.  Stále ho hľadáme. (smiech)

Oplatí sa teda dnes na Slovensku venovať vážnej hudbe? Napríklad aj tým mladým skladateľom a interpretom. Je tu dostatok motivácie?

Mám pocit, že za posledných dvadsať rokov sa to tu zmenilo, lebo je tu veľmi veľa nezávislých aktivít, alternatívnych aktivít, aj samotných hudobníkov. Podobne sa mení aj prístup Hudobného centra alebo Slovenskej filharmónie a mám pocit, že sa ten priestor troška viac otvára. Toto vnímam pozitívne, pretože dvadsať rokov dozadu sme aj my boli prvé lastovičky a bolo to temnejšie. Mám pocit, že už teraz môže byť tá motivácia a inšpirácia väčšia. Neviem to úplne posúdiť, pretože nie som v koži toho študenta. To, čo mi tu asi najviac chýba je kvalita hudobného vzdelania. Hudobné vzdelanie tu kedysi malo základ a môžeme to cítiť u spevákov, skladateľov, klaviristov. Dnes mám pocit, že sme zaspali dobu a všetci okolo nás predbehli. V tomto potrebujeme zapracovať, je to výzva, nemám na ňu odpoveď ako to riešiť, ale bol by som rád keby som k tomu mohol nejakou malou kvapkou prispieť. Nie len inšpiráciou mladých ale aj praktickou pomocou. Preto sme napríklad začali robiť kurzy, aj keď viem, že to ten systém nezmení, ale môže ho inšpirovať a dať mu nejaké zrkadlo.

Je tu vôbec dostatočný ľudský potenciál, ktorý by mohol túto zmenu naštartovať?

Kvalitní ľudia tu samozrejme sú. Problém je, že keď sa objaví nejaký mladý talent, tak keďže nemá dostatok motivácie, aby tu zostal, tak ide študovať do Prahy, do Brna, Budapešti alebo Viedne. To je úplne v poriadku aby tam išiel, ale mal by tu zostávať aspoň nejaký kontakt s tými ľuďmi, aby sme to vzdelanie mohli posúvať ďalej, čerpať aspoň do určitej miery z ich skúseností. To je taká moja idealistická predstava.

V čom vidíte význam vážnej hudby a mali by sme ju podľa vás viac počúvať?

Ja si myslím, že by to bolo dobré, ak by si k tomu našli cestu mnohí ľudia. Ja to prežívam tak, že vážna hudba naozaj zušľachťuje človeka a keď má otvorené uši, tak nie len zušľachťuje, ale môže mu priniesť aj určité naplnenie, ktoré nezažíva každodenne. Môže mu pomáhať vo vnútornom upokojení sa alebo naopak v inšpirácii, že môže chytiť novú energiu, môže sa mu vyčistiť hlavu z jeho nepokojných myšlienok, môže sa mu upratať myseľ, upokojiť emócie, naladiť sa na nové. Vieme z vedeckých výskumov, že vážna hudba má pozitívny vplyv na deti, na ich myslenie, rýchlosť ich myslenia, logické myslenie, napríklad v matematike alebo jazykoch. Deti, ktoré takú hudbu počúvajú majú oveľa lepšie vyjadrovacie schopnosti. Samozrejme, toto nie je iba hudba, ale aj literatúra a vizuálne umenie, ale hudba má v tomto zmysle veľmi silné vplyvy. Takže si myslím, že hudba má ten dopad v mnohých sférach naozaj obrovský a želám si, aby to ľudia postupne zisťovali, aby tú hudbu dostávali z prístupnejších zdrojov a nemuseli ju vyhľadávať, pretože človek je zahltený povinnosťami, rodinou apod. a je to niekedy ťažké. Ale tá hudba by nám práve mohla ten život uľahčiť.

Čo by ste odporučili niekomu, kto nikdy nepočúval vážnu hudbu a s čím by mal začať?   

Nech začne Mozartom a Bachom a nech si vypočuje Bartóka alebo ľudovú pieseň, to je úplne jedno. Možno ale ten Bach s Mozartom a Vivaldim ho privedú aj k ďalším skladateľom. A keď sa mu nepáči stará klasika, tak nech si pustí Šostakoviča so Stravinským. (smiech)

Vlado Král

Vyštudoval Hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Momentálne pokračuje na tejto katedre ako interný doktorand kde sa venuje výskumu hudobno-historických pamiatok a využitiu nových médií pri ich spracovní. Vo voľnom čase občas prispieva recenziami do rôznych periodík, číta knihy, pozerá filmy a je veľkým fanúšikom seriálu X-Files.