Kultúra & umenie Literatúra

Jozef Banáš o umení, kultúre a svojich kódoch – prvá časť

Pavel Chodúr

Jozef Banáš: Veľkosť človeka spoznáte podľa toho, že je vo víťazstvách aj v prehrách rovnako pokorný

 

Tvoríte príbehy. Podľa čoho viete, že má príbeh pre čitateľa nejakú váhu a prínos?

Na základe životnej skúsenosti. Až tak veľmi si nekladiem otázku, či to bude pre čitateľa zaujímavé alebo nie. Vychádzam zo základnej premisy – čo pre mňa znamená písanie a to je predovšetkým práca na zušľachťovaní seba samého. Uvedomujem si, že napísané slovo má ďaleko väčšiu váhu, ako vypovedané a keď si vlastný text opäť čítam, skvalitňujem aj svoje myšlienkové pochody, štýl, jazyk, takže písaním pracujem hlavne sám na sebe. A keď ešte k tomu poteším čitateľa, ktorý si tam nájde príbeh, informáciu, emóciu, tak som rád. Neriadim sa tým, čo by mohlo byť pre čitateľa zaujímavé, ale vždy dúfam, že tak ako mojim textom posuniem seba, posuniem aj čitateľa. Asi sa mi to darí, teší ma, že všetky moje knihy sú čítané. Začínal som ako scenárista, takže kapitoly mojich kníh sú vlastne obrazy a každú kapitolu sa snažím vypointovať. Teším sa, keď mi čitateľ napíše, že číta moju knihu o pol tretej ráno, že práve dočítal jednu kapitolu, klipkajú mu oči ale on si povie, že ešte jednu kapitolu musí prečítať.

Aké príbehy vás inšpirujú?

Veľmi ma inšpirujú príbehy osobností. Ani nie tak z pohľadu písania, ale sa nimi rád nechávam inšpirovať. Napísal som knihu o Dubčekovi aj o Kristovi, píšem motivačnú knihu o Štefánikovi, napísal som eseje o Goethem, o Tolstom, ktorý je mojim ľudským i spisovateľským vzorom. Príbeh je vtedy dobrý, ak dá človeku  emóciu aj informáciu, ktorý nejako končí, ktorý má pointu. Nemám veľmi rád otvorené konce, kedy je čitateľ často zmätený a nevie, čo si má o tom myslieť. Nie som však zástancom toho, aby sme čitateľovi, povedali všetko po lopate. Nech si niečo aj domyslí, vypátra. Čiže ja mu dám emóciu, dobrý príbeh a informáciu. Moje knižky sú v žánri dokumentárny román. Okrem príbehu je tam množstvo informácii. Často si musíte nejaké hľadať aj sám. Teším sa, keď je čitateľ spolutvorcom, kedy si on sám musí niektoré veci preveriť, hľadať a zistiť.

Vaša trilógia Kód 9,1 a 7 sú mixom akcie, faktov a religióznej tématiky, kedy hlavná postava Michal navštevuje exotické a spirituálne vyspelejšie krajiny našej planéty, aby objavil pravdu o viere a poznaní, aby sa konfrontoval so zlom a objavil dobro. Dať sa na túto púť s čitateľmi bola určite namáhavá cesta. Prečo ste sa rozhodli pustiť sa do tejto témy? Nenaštvali ste ňou mnohých ľudí?

Začnem koncom vašej otázky. Naštval som majiteľov pravdy. Delím ľudí na dve skupiny – na tých, ktorí pravdu vlastnia, ktorých je chvalabohu menej, a na tých, ktorí pravdu hľadajú. A či je to pravda v politike, v spoločnosti, v náboženstve atď, je v zásade jedno.

Kniha Kód 9 porovnáva nevyvážené postavenie ženského a mužského elementu v jednotlivých náboženstvách. Táto téma ma už dlho zaujímala. Vďaka šťastnej náhode som k svojej šesťdesiatke dostal ako darček zájazd do Číny/Tibetu/Nepálu a Indie. Pred tým som bol ako poslanec NR SR vo Vatikáne, na  miestach, kde sa bežný návštevník nedostane. Všetko som zužitkoval v románe Kód 9. Najnáročnejší bol ale Kašmír, keď som v rámci študovania prostredia ku Kódu 1 išiel po ceste hľadania stôp Krista a Židov. Kód 7,  je zasa o hľadaní a žití šťastia v Bhutáne – čo je jediné budhistické kráľovstvo na svete. Všetky tieto príbehy sú o vzťahu mocných a bezmocných. Aj  Kristus bol o vzťahu moci a bezmocnosti. Jeho ušľachtilé učenie zdogmatizovali a odtrhli od života. V Kóde 9 som bol veľmi kritický voči Vatikánu, dodnes sa nenašiel nikto, kto by mi dokázal argumenty vyvrátiť, a to je Kód 9 už na trhu sedem rokov. Podobne mi nikto nevyvrátil argumenty z románu Kód 1, moji oponenti sú schopní akurát podpásovo na mňa útočiť. Ale zvykol som si a dokonca ma to posilňuje. Teším sa z každej oponentúry, pokiaľ nie je neférová.

Raz som bol v Liptovskom Mikuláši na autogramiáde s Kódom 9 a úplne na konci si prišiel pre podpis bezdomovec. V ruke mal polorozpadnutý Kód 9. Opýtal som sa ho: „Ako ste sa k tomu dostali?“ A on mi hovorí: „Zložili sme sa na to piati bezdomovci.“ Ten pocit bol pre mňa viac ako Nobelova cena za literatúru. Pri takomto niečom si poviete, že písanie má asi zmysel.

S Danom Brownom

Pri týchto knihách mi aspoň z časti príde na myseľ prirovnanie s autorom Danom Brownom, ktorého v Kóde 1 aj spomínate. Tiež sa snaží predostrieť fakty zábavnou a akčnejšou formou. Dať trochu faktov do súvislosti k dnešnému trendu uponáhľaného sveta. Považujete sa za autora podobného rázu? Alebo je pre vás dôležité skôr zamyslenie vyplývajúce z vašich kníh a pútavosť je len spôsob ako prinútiť viacerých ľudí, aby sa zamysleli.

Presne ste pomenovali rozdiel medzi Danom Brownom a mnou. Rozprával sa s ním a netajím, že ma inšpiroval. Čo sa týka tej akčnosti, on vie ako písať pútavo, ale tí ktorí čítali moje Kódy 9, 1 a 7 hovoria že je to rovnako pútavé, ale že u mňa je viac zaujímavých informácií. Brownovo Inferno už vidím tak trochu ako turistický bedeker. Ale Da Vinciho kód je veľmi dobre napísaná a pútavá kniha, veľmi inšpiratívna a núti vás k zamysleniu čo mám rád.

Cestovanie nám rozširuje obzory a nepochybujem, že aj vám samotnému umožnilo pozrieť sa na množstvo vecí iným spôsobom. Verím, že vďaka cestovaniu a spoznávaniu iných krajín sa stávame ľudskejšími a tolerantnejšími. Ako by ste zhodnotili situáciu na Slovensku, kedy sa veľa ľudí doslova obáva stretu dvoch kultúr a dvoch svetov. Aký máte na to vy názor. Nie len z hľadiska morálneho a politického, ale aj kultúrneho.

Veľmi dobre formulovaná otázka. Cestovanie má pre mňa primárny zmysel v tom, že sa viem zaradiť kam patrím ako Slovák, človek kresťanskej a slovanskej tradície a kultúrneho okruhu. To bol môj veľmi vážny handicap, keď sme žili v socializme, že som nemohol cestovať a teda porovnávať sa. Najmä moja generácia má nízku úroveň sebavedomia, čo vyplýva z toho, že sme sa nemohli porovnávať s inými a nevedeli sa tak zaradiť. Keď sa neporovnávate, tak neviete či ste dobrý, zlý, lepší atď.

Čiže toto sa snažím zmeniť. Zemepis som mal veľmi rád a vždy som túžil cestovať. Teraz sa mi to, chvalabohu, napĺňa a viem sa zaradiť a zisťujem, že naozaj sa nemáme za čo hanbiť. Sme intelektuálne, kultúrne, spôsobom myslenia a tradíciou v rámci sveta, kvalitným a vzdelaným národom, ale isté komplexy tu stále sú. Ako keby sme si neustále hovorili:

„Sme malý národ.“ Áno oproti Číne a Indii sme malí, ale kvalita národa sa nehodnotí podľa jeho početnej, ale podľa jeho duchovnej veľkosti. V Číne aj v Indií som bol a tieto národy hodnotia človeka podľa toho čo vie. Ja som sa presadil v politike, v parlamentnej diplomacii, ako viceprezident parlamentu NATO aj PZ Rady Európy a dôvod prečo som uspel bol prostý – vedel som.

S vnučkou Natali

Som jednoznačne za to, aby sa národné kultúry porovnávali, komunikovali vo vzájomnej úcte a vo vzájomnom rešpekte. Mali by sa vzájomne obohacovať. Ale nie v ich nanútenom mixovaní. To proste nebude nikdy fungovať. Ako keby nás chceli všetkých dať na jednu úroveň. Alebo ešte horšie, do jedného hrnca a spraviť z toho akýsi mix. Veď čo z toho bude?

Vtedy bude na svete, ak mám použiť patetické slová, pokoj a mier, keď bude každý národ na úrovni svojho vlastného sebavedomia s hlbokou láskou, úctou a toleranciou pomáhať a podporovať iný národ. Tu vidím aj veľké možnosti spisovateľa – pomáhať zbližovať nádory. Napokon ma k tomu vyzval aj dalajláma. V Egypte mi vyšla kniha, bol som tam pozvaný na knižný festival,  z ktorého som sa nedávno vrátil a dovolím si povedať, že najmä na medzinárodnom večere vo Veľkej káhirskej knižnici, kde sa diskutovalo po anglicky, som Slovensko dobre reprezentoval. Môj román Zóna  nadšenia priblížil našu realitu už čitateľom v desiatich krajinách a chystajú sa ďalšie zahraničné vydania. Vďaka tomu, že som jazykovo slušne vybavený sa viem s cudzincami dorozumieť. Som človek otvorený, ktorý chce vedieť, poznať, porozumieť. Keď som bol v diplomacií a v politike bavil som sa opatrne. Ale teraz som spisovateľ a je mojou povinnosťou hľadať pravdu.

K tým imigrantom. Z hľadiska ľudského hovorím: Ľuďom, ktorí museli opustiť svoje domovy v dôsledku konfliktov, či v dôsledku brutálneho vykorisťovania prirodzene treba pomôcť. Ale nemôžem riešiť problém imigrácie bez toho, aby som si nepoložil základnú otázku: Kto a prečo núti týchto ľudí opúšťať ich domovy? Veď predsa každý normálny človek chce žiť tam, kde sa narodil, kde má svoju rodinu, priateľov, svoj kultúrny okruh. Ktorýkoľvek strom ktorý vytrhnete a zasadíte inam už len živorí. Uznávam argument že im treba pomôcť, ale neuznávam, že tým je celý problém vyriešený. Tam pre mňa len problém začína. Pretože prepáčte, keď ja nebudem riešiť to, že kto a prečo ich stade vyháňa, tak nevyriešim nič.  Nechcem teraz analyzovať, kto odchádza preto, lebo má 1000 eur a chce mať 1500 alebo odchádza aj človek čo nemá žiadne euro a chce mať 10. Hovorím stále sarkasticky ale pravdivo, že najlepšie im pomôžeme tak, keď ich nebudú banky a nadnárodné spoločnosti okrádať. Vy si myslíte, že bohatstvo tzv. západu, ak začneme USA a západnými štátmi Európy, je také, aké je, lebo sú väčší géniovia, alebo že sú sú pracovitejší ako my v chudobnejších európskych štátoch? Nehovorím teraz o našich štyridsiatich rokoch neslobody, kde oni mali väčšiu možnosť rozvíjať technológie atď., ale za kľúčový dôvod považujem to, že my sme nerabovali. Ukážte mi jeden východoeurópsky národ, ktorý mal kolónie v Afrike? Mali Maďari, Poliaci, Slovinci, Rumuni, Bulhari, Srbi, Chorváti nejaké kolónie? Španieli, Holanďania, Angličania, Francúzi, Belgičania, Portugalci, do veľkej miery Taliani aj Nemci vycicali kolónie a dnes nám ukazujú bohatstvo postavené na krádeži. O tom, ako vyvraždili americkí osadníci Indiánov radšej pomlčím. Netvrdím, že je to jediný dôvod, že sú hospodársky a ekonomicky na tom lepšie, ale tam bol ten základ. Čiže hovorím, dobre chlapci, prestaňte ich okrádať a rabovať a oni budú mať výrazne menej dôvodov, aby opúšťali rodnú zem.

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.